Zatiaľ som mal šťastie

Svoj najnovší film Minuta věčnosti s Jiřím Langmajerom a Martinou Babišovou natáčal režisér a scenárista Rudolf Havlík na Islande. Film bude mať premiéru v septembri, ale nevyzerá to, že by si jeho tvorca dal pauzu. V súčasnosti pracuje hneď na troch filmoch.

Aké sú na Minutu věčnosti ohlasy od tých, ktorí už mali možnosť film vidieť?

Nedávno sme Minutu věčnosti premietali na malom súkromnom festivale, ktorý organizoval Kryštof Mucha, a musím povedať, že ohlasy boli skvelé. Ale pil sa tam alkohol! Je to žáner, ktorý sa tu veľmi netočí, takže som si zase mohol vyskúšať niečo nové. A o to viac si priaznivé reakcie vážim.

Film sa natáčal v období pandémie…

Áno, v tom čase nebol na Islande doslova takmer nikto. Miesta, ktoré sú zvyčajne obsypané turistami, zívali prázdnotou. Bola to úplná nádhera.

Ako by ste film stručne opísali?

Ako napínavý thriller o strachu zo straty milovaného človeka. A tiež je to môj prvý film, do ktorého mi nikto „nekecal“. Natočil som si ho naozaj podľa seba.

Čítate recenzie na svoje filmy? A čo si z nich prípadne odnášate?

Na Československú filmovú databázu sa občas pozriem. Niekedy tam nájdem zaujímavé postrehy od ľudí, ktorí píšu kultivovane. Často mám ale pocit, že niektorí recenzenti tam chodia filmárov iba urážať. Dôležité pre mňa teda je, či na moje filmy chodia ľudia do kina. A v tomto som mal zatiaľ šťastie.

Váš film Bábovky podľa predlohy Radky Třeštíkovej mal ale trochu smolu v tom, že sa týždeň po premiére kvôli pandémii zavreli kiná. Podarilo sa potom tú „zbrzdenú“ návštevnosť dohnať?

Bohužiaľ. Bol to vopred prehratý boj. Po jednom týždni sme mali úžasných 150 000 divákov v kinách, ale potom prišiel lockdown. Teraz už to nedoženieme, stále vznikajú nové filmy, a diváci túžia po novinkách.

Odmalička som rád používal otcovu kameru, takže som k filmu prirodzene tiahol

Aký film Vám v poslednom čase vyrazil dych?

Veľmi sa mi páčil film Daj mi tvoje meno. Atmosféra, kamera, rozprávanie… skvelý zážitok. A potom ma taktiež dostal film Krajina Nomádov, čo je pre veľa ľudí príliš pomalý film, ale mňa úplne očaril. Inak mám veľmi rád dobrodružné a sci-fi filmy.

Takže sa ponúka otázka – čo tak skúsiť si natočiť film v žánri sci-fi?

V Čechách je to ťažký žáner, pretože aby človek natočil dobré sci-fi so skvelými trikmi, potrebuje na to fakt veľa peňazí. Ja sa napríklad už dlho pokúšam zrealizovať Vzburu mozgov od Václava Šorela – ide o slávny komiks, ktorý vychádzal v časopise ABC a na ktorom som vyrastal. Snažím sa pripravovať vizualizácie, mám plány, ale uvidím. Všeobecne ma baví skúšať rôzne žánre, je to zábava.

Keď hovoríte o vizualizáciách… Vy ste vlastne pôvodnou profesiou grafik. Ako ste sa k filmu dostali?

Odmalička som rád používal otcovu kameru, takže som k filmu prirodzene tiahol. Som zo Sokolova, kde žiadna filmová škola nie je, a tak ma ani nenapadlo ísť to študovať. Vyštudoval som grafiku a pracoval som ako šéfgrafik pre úspešnú firmu so športovým oblečením. Potom som si s kamarátom založil vlastnú firmu, kde sme navrhovali a šili streetové oblečenie. Potom som pracoval v Ázii pre rôzne textilné korporáty a začal som o tom písať úspešný blog. No a postupne som vydal pár knižiek a niekto sa ma spýtal, prečo vlastne neskúsim natočiť film. A tak som to proste skúsil. Vzal som svoje historky z Ázie a vznikol film Zejtra napořád, ktorý sme čiastočne natáčali v Hongkongu a premiéru sme mali v Karlových Varoch. To bolo v roku 2014. Prelomovým filmom ale pre mňa boli Rozprávky pre Emu.

Čo je podľa Vás vo filme ten najťažší žáner – okrem sci-fi?

Veľmi náročnou disciplínou je podľa mňa humor. Natočiť dobrú komédiu, ktorá sa páči veľkému množstvu divákov, je naozaj veľmi náročné a má to svoje špecifické pravidlá. A pre mňa je to veľká výzva.

Čo teraz vlastne točíte?

Točím teraz hneď tri filmy. V jednom z nich hrá Aňa Geislerová a Ondřej Vetchý, o ďalšom môžem prezradiť to, že je o manželskom páre, ktorý stroskotá na opustenom ostrove. Je to romantická komédia, ktorú sme napísali spoločne s Lenkou Szántó, som na to veľmi pyšný a teším sa na to. A čaká ma pokračovanie Po čom muži túžia. Inak píšem ďalšiu knižku… No rozhodne sa nenudím! Kým ma to ale bude baviť a o moje veci bude záujem, tak to budem robiť a bude mi to robiť radosť. Mať možnosť vytvoriť nový film s tímom skvelých ľudí je vždy úplná pecka.

Mali ste príležitosť navštíviť veľa krajín a pozorovať, ako v nich ľudia žijú. A porovnávať. Pomohlo Vám to získať nejaký životný nadhľad?

Myslím si, že u nás v Čechách žijeme v jednej z najbezpečnejších a najlepších krajín, v ktorej sa človek môže narodiť. V porovnaní s tým, čo som videl vo svete, sú naše problémy skôr malicherné. Aj keď je rozhodne čo kritizovať a meniť, máme tu slobodu a máme sa dobre.

Rudolf Havlík (* 24. februára 1976, spisovatel a scenárista)

Rudolf Havlík vyštudoval Strednú priemyselnú školu grafickú v Prahe. Je vášnivým cestovateľom a zo svojich ciest čerpal aj inšpiráciu pre svoj prvý celovečerný film Zejtra napořád. Potom nasledovali filmy Rozprávky pre Emu, Po čom muži túžia, Bábovky a najnovšie Minuta věčnosti, ktorá čaká na svoju jesennú premiéru. Pre Českú televíziu nakrútil cestopisnú dokumentárnu sériu Na vlastní nohy.