Prečo sa vyzliecť v chumelici do pol tela

Spevák, textár a muzikant, fotograf, oceňovaný znalec vážok a biológ. A práve vo víre posledného spomínaného záujmu Dan Bárta natočil dokumentárnu sériu Krajina Dana Bárty, ktorú teraz uvádza ČT2. Kým pred dvoma rokmi sa spoločne s režisérom Zdeňkom Suchým zamerali na ohrozené druhy v sérii Češi zachraňují..., teraz spoločne s poprednými prírodovedcami poukazujú na najpálčivejšie problémy stredoeurópskej prírody. Bárta je spoluautorom hudby, námetu a scenára, a tiež celou sériou sprevádza.

Prečo je dôležité natáčať dokumenty o prírode? Čo a komu ste sa snažili povedať?

Ochrana prírody a ekológia veľmi trpí ideológiami, dojmológiami, neznalosťou a vôbec iracionalitou. My sme si istí, že príroda v tom obyčajnom zmysle slova – ako to živé, čo nás obklopuje – bude naše oboznámenie sa s faktami veľmi potrebovať, aby sme ju mohli chrániť zmysluplne a efektívne, čo myslím aj vo vzťahu k ľuďom. No, a pokúšať sa uvádzať veci na čo najpravejšiu mieru je skrátka jednou z možností, ako umožniť tým, čo o to stoja, lepšie porozumieť svetu.

Séria Krajina Dana Bárty rozoberá problémy českej a európskej prírody. Je ich určite viac, než sa zmestí do niekoľkých polhodinových epizód. Ako ste vyberali, na čo sa budete sústrediť?

Vlastne sú to témy, ktoré asi najviac presakujú do bežného, ​​všeobecnejšieho mediálneho prostredia, a súčasne sú to aj v ochrane prírody také vlajkové lode a veľké dáždniky, pod ktoré sa toho dosť zmestí. A chceli sme sa sústrediť aj na jazyk a spôsob rozprávania. Aby sme sa vyviazali z klišé a floskúl omletých a otrepaných tak, že už ich nevnímame. A aby sme boli informatívny.

A aká téma pre Vás bola najnáročnejšia?

Najťažšou úlohou bolo skúsiť odhaliť masívny a rýchly úbytok početnosti európskeho vtáctva, jeho príčiny, podstatu, dôsledky a tak. Je to vrstevnatý, mnohorozmerný, skrátka netriviálny fenomén, ktorý by zniesol pokojne tri diely, čo sme si uvedomili už pred nakrúcaním. Zjednodušovať, zostručňovať, lietať zo štatistiky k príkladu, a pritom nestratiť stopu a nahustiť vec informáciami, to veru nie je len tak.

A aká téma Vás naopak najviac bavila a tešila?

Nás bavila tá práca. Keď sa nám podarilo postaviť nejakú situáciu filmovo pekne, dobre opísať, trafiť problém, dokráčať k pointe, úprimne sa nám uľavilo. A tiež bolo skvelé, že sme sa mohli oprieť o ľudí, ktorí sa prírodovedou a ochranou prírody na rôznych pozíciách profesionálne zaoberajú. Nakonzultovali sme stovky hodín a dávali sme si veľký pozor, aby sme neskĺzli k nejakým neopodstatneným všeobecným nárekom alebo dezinterpretáciám.

K obom sériám ste tvorili aj hudbu. Ako vzniká? Už v priebehu nakrúcania Vás napádajú motívy, alebo až potom v štúdiu?

Tentokrát mal nosný nápad Zdeněk Suchý, my sme to s Endruom a Filipom Jelínkom iba realizovali. Našli sme staršie po česky spievané piesne, ktoré sa textom nejako našich tém dotýkali, a jednoducho sme sa s nimi pohrali. Táto naša „druhá séria“ mala mať z logiky svojej veci nostalgickejší ráz ako tá prvá, v ktorej sme sa pohybovali v zahraničí. To bolo z logiky veci viac „etno“.

V nadsádzke sa hovorí, že koľko právnikov, toľko názorov. Ako je to s prírodovedcami? A ako ľahko, alebo naopak ťažko ste hľadali odborníkov na jednotlivé témy?

Prírodovedci sa väčšinou zhodnú, pokiaľ nejde o tie najteoretickejšie disciplíny, metodika je kamoš, číslo je kamoš, krivka je kamoš, štatistika je kamoš a biológia je vedou otvorenou, hypotézy a teórie prichádzajú a odchádzajú... My sme v drvivej väčšine prípadov vedeli, koho oslovíme, kým sme do toho šli. A ako sme sa so Zdeňkom Suchým lepšie zoznamovali s tou látkou počas práce, len sa nám to cibrilo a rovnalo a sem-tam posúvalo. Navyše ako som trochu od fochu...

Porovnávať živorenie stovky stvorení s pohodičkou miliónov ľudí nie je fér.

Sám sa štúdiu ekológie venujete dlho. Museli ste si pri práci na scenári dopĺňať vedomosti z nejakej oblasti alebo veľa využívať odborné konzultácie? Ako prebiehala príprava na jednotlivé epizódy a čo ste sa pri nakrúcaní najviac naučili?

Musel, to viete, že musel. Dáta, čísla, predpoklady... ixkrát som si niečo myslel, postavil som si komentár a skratku a potom som si pre istotu overil, či náhodou netrepem kraviny, a zistil som, že trepem... Čítali sme veľa, robili sme si rešerše, vzájomne sme si ich preposielali, pýtali sa. Ja som vlastne chcel, aby mi Zdeněk rozumel a chápal, o čom hovorím, a on potreboval, aby som to vnímal ako filmár, aby som rešpektoval fakt, že niektoré veci sú pre film príliš abstraktné. Vždy hovoril, no to je super – a ako to chceš natočiť? Ja som až tu trochu nasal to filmárske remeslo z tej stránky prípravy. Popravde nás to stálo veľa úsilia. Navyše sme museli byť v teréne, pokiaľ to situácia alebo okamžitý nápad vyžadovali, pripravení skočiť z dielu do dielu. Vlastne si čoraz viac uvedomujem, koľko práce tam nechali chlapci. A tak ďalej.

Keď ste jazdili českou krajinou, narazili ste na miesto, ktoré ste nepoznali, ktoré Vás oslovilo? Kde ste natáčali?

Všade možne, máme radi, keď dokument neuhýba pred nemalebnou realitou, keď, dajme tomu, prejde auto záberom, nehrane, mimochodom, pretože tam jednoducho je ako súčasť toho, čo opisujeme, teda súčasnej krajiny... Podyjí, napríklad, to ma dostalo. Bola tam taká jedna kvitnúca lúka v riedkej starej svahovitej dúbrave s pár skalnými východmi, koberec konvaliniek, kavyľ, no, krása nádherná, to bol naozaj plný silný celý zážitok, pohľad, stav. Takú lúku som ešte nevidel.

V sérii sa tiež venujete okrem iného aj úbytku hmyzu. Ide o celosvetový jav. Napriek tomu, je v Českej republike niečo, čo Vás zarazilo, prekvapilo?

Nie úplne. Ale pustá prázdnota poľnej hliny, hoci som ju vlastne z literatúry predpokladal, tak keď som ju „naživo“ uvidel a improvizovane oddemonštroval, pretože bola fakt surovo zjavná, tak áno, to ma prekvapilo. Úbytok motýľov už je evidentný, „hmatateľný“ fakt, vídate občas len jednotlivé kusy, vlastne si hovoríte, ako sa môžu rozmnožovať, keď sa skoro nemajú šancu stretnúť, nieto si vybrať. Rýchlosť tých zmien, ten zošup, vlastne pád, to je, veľmi mierne povedané, veľmi znepokojujúce.

Spolužitie ľudí a šeliem so sebou odpradávna nesie konflikty. Vy ste sa zaoberali aj návratom vlkov alebo rysov na naše územie. Kde tie konflikty pramenia? A kto má väčšie právo na pokoj?

Porovnávať živorenie stovky stvorení s pohodičkou miliónov ľudí nie je fér. Ani relevantné. Tie konflikty pramenia v praveku. Mať pušku, práčku a čiapku zďaleka neznamená nebyť zvieratko. Pokiaľ sa v spoločnosti zhodneme, že sa o trochu toho priestoru a zveriny s nimi podelíme, budeme mať pokoj my aj oni. Dáme si ho navzájom. Nie sme na seba zvedaví.

Na čo počas natáčania nezabudnete?

Urobiť fór, ak nás napadne. Niečo v zmysle vyzliecť sa do pol tela v chumelici a odinterpretovať názorne, že ak chcete byť u nás úspešným inváznym druhom, musíte zvládnuť ladovskú zimu. Odľahčenia nie je nikdy dosť.

Akú úlohu zohrávajú dnes zoologické záhrady v ochrane prírody? Akým spôsobom môžu pomôcť pri obnove zvieracích populácií, ktoré sú na pokraji vyhynutia?

Zásadnú, bez nich by už mnohé druhy boli len minulosťou. Dermoplastické preparáty. Spomienka. Zoologické záhrady majú skúsené chovateľské tímy, know-how a tiež priestor na to, aby pomohli napraviť, čo sme v mieste pôvodného výskytu tých druhov pokazili, a oddialili tak spečatenie ich osudu napríklad do doby, kedy ich bude možné zase vypustiť von.

Čo je cieľom seriálu Krajina Dana Bárty? Ako a prečo vlastne vznikol?

Myslím, že úplne na začiatku sme vnímali ako prospešnú pomoc verejnosti zorientovať sa v súčasnej ochrane prírody a krajiny, v najpálčivejších bolestiach stredoeurópskej prírody a ukázať pár faktov a súvislostí. Naznačiť, ako sa veci majú, ako sa na to prišlo, ako sa to počíta, čo to so sebou nesie, a ako s tým prípadne niečo urobiť. Osobne mám potrebu očisťovať ekológiu ako serióznu vedu študujúcu vzťahy medzi organizmami a ich prostredím a medzi sebou navzájom od antropocentrického ekologizmu a prírodných filozofií. Máme sa dobre a riešiť stopy éčok v našom mletom mäsku vážne nie je ekológia. A tiež si myslím, že aktivizmus, bez ktorého sa žiadny pokrok v podstate nezaobíde, musí byť vystužený dátami a faktami, inak môže narobiť viac škody ako úžitku. Takže aj pre ľudí, ktorí majú vo vzťahu k ohrozeniu živej krajiny jasno, a aj preto ich môže náš seriál zaujímať, môže byť v istom zmysle obohacujúca trocha toho prírodopisu.

Čo sa musí podľa Vás stať, aby sa naša spoločnosť v širšom meradle začala viac zaujímať o ekológiu a ochranu prírody?

Musí si už konečne priznať, že je zdravá, silná a bohatá. A začať byť tým pádom veľkorysejšia. A trošku sa dovzdelať a tým získať ešte väčšie sebavedomie. Necítiť sa stále tak strašne ohrozene. A nesmie sa nechať rozdeliť, zneistiť ani znechutiť. Napríklad tým, keď niekto celkom vážne otravuje vzduch takými nepravdivými polarizujúcimi a manipulatívnymi kravinami, ako že kto má rád chrobáky, nenávidí ľudstvo a podobne. Hoci by to boli exprezidenti.

V šiestich dieloch série Češi zachraňují... ste sa pozreli za českými vedcami do sveta, aká je Vaša najsilnejšia spomienka? A ako ste jednotlivých odborníkov a témy hľadali?

Spojili sme sa so CCBC, českou koalíciou na ochranu biodiverzity, a v podstate sme zmapovali projekty, ktoré nám odporučili, na ktorých sa podieľajú v spolupráci s nejakou našou menšou zoologickou záhradou. So Zdeňkom Suchým sme navyše pár tých projektov už poznali – každý iný. O to to bolo jednoduchšie a tiež logickejšie chcieť to natočiť, ako by odliať a uchovať tú českú stopu vo svetovej ochranárčine... Bolo skvelé mať možnosť ukázať ľuďom, ako to naozaj funguje, že to stojí veľa práce. Že je to medzinárodná sieť, v ktorej tvoria uzly aj miestni ľudia. Že je to vždy veľmi spojené s výchovou detí a tak. Všeobecne to bolo silné a poučné, skvelý spôsob, ako spoznávať svet.

Ako sa cítite ako hudobník a prírodopisec v úlohe sprievodcu tohto seriálu? Ako obe roly prepájate a čo Vám dáva taká skúsenosť?

Celkom dobre sa cítim, patrične, koniec koncov som sa do tej roly sám nanominoval...

Podieľali ste sa na dvoch dokumentárnych sériách. Na čo sa ale pozeráte Vy sám? Sú to iba dokumenty o prírode, alebo je Váš divácky záber širší?

Dokumenty mám rád, akékoľvek, na tie prírodopisné sa, popravde, už toľko nepozerám, ale tie s Davidom Attenboroughom som videl komplet a niekoľkokrát. Futbal je fajn, dokumentárna séria Vitajte vo Wrexhame bola super. A občas nejakú seriálovú ľahkú bláznivinu typu Biely lotos, Iba vraždy v budove, Gentlemani a tak, to uvoľní a stmelí rodinu.

Ako sa stalo, že po Vás pomenovali vážku?

Asistoval som pri záchyte typového materiálu, skrátene: bol som proste v správny čas na správnom mieste so správnymi ľuďmi. Oni mi to v návale eufórie sľúbili a potom na to v návale zodpovednosti nezabudli.

Kde sa vzala vášeň pre vážky? A čím, ako, sú pre Vás krásne, zaujímavé?

Samy sebou. Vidím ich všade a väčšie, než v skutočnosti sú. Táto odpoveď je trochu hlúpa, uznávam, ale naozaj celkom výstižná. A stručná.

Chystáte pokračovanie turné Němá éra, a čo ďalšie?

V apríli budeme mať s Illustratosphere šnúru a v septembri máme dvadsiate piate výročie, ktoré oslávime sériou koncertov s hosťami. A budeme robiť nové veci, konečne. J.A.R. stále krásne hrá, Trio Roberta Balzara tiež, zahráme si párkrát aj s Alicou, deti rastú ako z vody a podľa všetkého sa bude otepľovať vzduch a predlžovať deň. To znamená, že sa nebudem nudiť.

Dan Bárta (* 14. decembra 1969)

Držiteľ jedenástich Cien Anděl sa zapísal do širokého povedomia s hudobnými formáciami Alice a Sexy Dancers aj účinkovaním v muzikáli Jesus Christ Superstar. Je členom skupiny J.A.R. a Illustratosphere, s ktorou sa teraz chystá na jarnú časť turné nazvaného Němá éra. Pôvodným povolaním röntgenologický laborant pred šiestimi rokmi absolvoval odbor aplikovaná ekológia na Ostravskej univerzite, kde sa okrem iného podieľal na vývoji úspešnej aplikácie Lovec vážek. Je spoluautorom oceňovaného Atlasu vážok Českej republiky a je po ňom pomenované šidlo Gynacantha bartai Paulson and von Ellenrieder.