Za rok som stihol natočiť aj desať vecí

Už osem rokov je Milošom Knoblochom v seriáli Ulica na Nove. A nielen to, v posledných rokoch patrí k najobsadzovanejším českým hercom, zahral si v seriáloch Kukačky, Anatomie života alebo Detektívi od Najsvätejšej Trojice. V rozhovore rozpráva, ako sa ako študent dostal k herectvu, a spomína, aké peripetie si zažil so súdruhmi v bývalom režime.

Aký ste boli chlapec?

Ja som bol hrozne dobrý, taký blbeček. Aj problémov som mal málo. Až v ôsmej triede som mal dvojku alebo trojku zo správania a kvôli tomu ma súdruhovia nepustili na strednú školu.

Čo také ste vyviedli?

Ten súdruh riaditeľ bol úplný hlupák, nič zásadné to nebolo, jednoducho sme boli pubertiaci a pri brannom cvičení sme vymýšľali blbiny. Mali sme behať, ale šli sme krokom a na znamenie vyčerpania sme na rohových zástavkách futbalového ihriska nechávali kusy oblečenia alebo sme namiesto ruky zaviazali nohu. Vlastne to ani nebolo veľmi vtipné, ale nám to v tých štrnástich prišlo na popukanie. A za to sme dostali dvojku zo správania a do posudku mi napísali, že ma v žiadnom prípade neodporúčajú k prijatiu na strednú školu.

Čo na to hovorili vaši?

No čo mohli povedať? Oni vedeli, že som nič nevyviedol a že ten pán je vôl. Ale bojovala za mňa triedna učiteľka, tá išla dokonca až za ministrom školstva. Za to ju potom zo školy vyhodili. Asi pred šiestimi rokmi sme jej šli s triedou popriať k deväťdesiatke, to bolo veľmi dojemné.

Od nepriateľa štátu som sa po vyučení stal robotníckym kádrom a vďaka týmto kladným bodom som zrazu smel ísť na vysokú školu.

Poďakovali ste jej, že sa Vás zastala? 

Po chvíľke mi povedala, že za svoju päťdesiatročnú kariéru mala práve mňa najradšej. Určite som jej nejako poďakoval, aj keď presné slová si nepamätám.

Ani prihovorenie sa však nepomoholo a Vy ste skončili na učilišti pre predavačov. 

Presne tak, dokonca som vyhral nejakú súťaž o najlepšieho predavača ČSSR. No a od predávania som voľne prešiel na Vysokú školu ekonomickú.

Tak to ale bola dobrá zmena, od vyvrheľa k inžinierovi.

Presne, od nepriateľa štátu som sa po vyučení stal robotníckym kádrom a vďaka týmto kladným bodom som zrazu smel ísť na vysokú školu. (smiech) Mali to chudáci trošku popletené.

Získavali ste body k dobru napríklad aj v SZM, teda Socialistickom zväze mládeže?

Hoci som nikdy nebol ani u Pionierov, bol som totiž skaut, tak v SZM som bol. V Bielej Labuti tam boli všetci učni a ja som bol v čase prijímacej schôdze chorý. Tak ma tam automaticky zapísali. Ale spôsob ma neospravedlňuje, nevystúpil som. Bol som členom celé učenie, celú strednú školu a potom pár rokov na vysokej. Ale niekedy v tretiaku mi to začalo byť už veľmi nepríjemné. Pretože som študoval obchodnú fakultu, odkiaľ bola možnosť dostať sa do zahraničného obchodu a jazdiť von, všetci spolužiaci sa snažili dostať do KSČ. Lenže ja som si vtedy povedal, že už sa nebudem ďalej pretvarovať a oznámil som, že vystupujem.

Čo na to hovorili spolužiaci?

V súkromí ma búchali po ramenách, aký som frajer, ale potom na celoškolskej schôdzi zrazu stáli proti mne. A predseda na mňa kričal, ako má asi na mestskom výbore zdôvodniť, že odchádzam. Po výške som zistil, že som vlastne nikdy nevystúpil. Oni za mňa totiž platili členské príspevky a písali správy, aký som aktívny. (smiech) Takže ja som do SZM vstúpil bez toho, aby som vstúpil, a keď som konečne vystúpil, tak som vlastne nevystúpil. (smiech)

Keby ste pri štúdiu vzali ponuku pracovať v zahraničnom obchode, mali by ste finančne vystarané. Prečo ste ju odmietli?

Toto miesto mi zaistil otec vtedajšej partnerky. Ponúkali mi služobný Renault a nástupný plat osem a pol tisíca v čase, keď naši brali po mnohých rokoch dvetisíc dvesto. Ale ja som povedal, že radšej zostanem pri divadle.

Prečo?

Už dva roky som bol v divadle medzi ľuďmi, ktorých som mal rád a boli pre mňa oveľa podstatnejší ako tie peniaze. Svoje rozhodnutie som nikdy neľutoval.

Ako rodičia tej slečny zareagovali?

Jej otec so mnou už nikdy neprehovoril. A mama ma oslovovala Herr Schauspieler, čo znamená pán herec. Do toho baráku už som nikdy nesmel vstúpiť, ale ja som tam chodil natajno cez záhradu. To bolo potupné. Raz za slečnou prišiel otec a ja som bol hodinu schovaný za kreslom, na ktorom sedel. (smiech) Desať centimetrov od neho.

No poviem Vám, kopa Vašich kolegov by tú ponuku neodmietla. Ako ste sa ale k tomu divadlu pri štúdiu ekonómie vlastne dostali?

Mal som narodeniny a čakal som na kamaráta, ktorý skúšal amatérske divadlo, že to pôjdeme osláviť. A jednému hercovi to hranie zakázala manželka, pretože sa jej nepáčilo, že skúšky sú cez víkendy a po nich sa chodí ešte na pivo. Navyše mal malé deti. Dala mu stopku mesiac pred premiérou. Vôbec neviem, ako ma to napadlo, ale keď riešili, kto by to mohol robiť, tak som povedal, že ja. No, a potom už to šlo hrozne rýchlo, začalo ma to baviť, a akonáhle som sa cez konkurz dostal do A studia Rubín, bolo jasno.

Divadelným hercom ste od štúdia, na obrazovkách sa ale objavujete až v posledných rokoch...

Tú všeobecnú popularitu samozrejme urobila Ulica. V apríli to bolo osem rokov, čo ju točím. A práve keď som sa začal objavovať niekoľkokrát v týždni na obrazovkách, ponuky sa začali množiť. V jednom roku som natáčal napríklad aj desať vecí.

Preto ste sa rozhodli ísť z angažmánu v Mestských divadlách pražských späť na voľnú nohu?

Po dvadsiatich piatich rokoch na voľnej nohe som vzal angažmán, a aj keď si to divadlo veľmi vážim, po roku som zistil, že to v mojom prípade jednoducho nejde. Veľa točím. Keď ste na voľnej nohe, vždy sa dohodnete lepšie, ako keď ste v pracovnom pomere.

Viem, že je to rolami, ale z obrazovky občas pôsobíte nafúkane. Som rada, že v skutočnosti nie ste. Ale poznáte medzi kolegami takých?

Nie je ich veľa, ale pár ich poznám. Najsmutnejšie je, keď sa toto stane niekomu mladému, kto rýchlo vyletí a potom hovorí zvrchu napríklad s kostymérkami alebo maskérkami. Párkrát som ich poslal niekam. Čo si myslia, veď tie dievčatá tu robia dvadsať rokov. Toto teda nenávidím. To, že sú z nich zrazu hviezdy, predsa neznamená, že sa nebudú správať láskavo. A tiež potom počujete zo všetkých strán, že s tými ľuďmi nikto nechce pracovať, pretože sa správajú hrozne. Sami si podrezávajú vetvu a potom dôjde k tomu, že prestanú byť obsadzovaní. Ale sú aj výnimky, ktoré sa takto chovajú celý život a točia napriek tomu ďalej.

Jiří Štrébl (* 11. novembra 1958)

Charizmu by mohol rozdávať, o čom vedia svoje predovšetkým diváci nováckeho seriálu Ulica, kde už osem rokov hrá spočiatku nesympatického, teraz bodrého Miloša Knoblocha. Výraznú úlohu dostal ale aj v Kukačkách Českej televízie, ktorých druhú sériu teraz natáča. A dostáva príležitosti aj vo filme, naposledy v Prezidentke s Aňou Geislerovou, predtým napríklad v Modelárovi Petra Zelenku, horore Polednice alebo športovom Zlatom podraze.

Previous Next