Vysnená rola sa môže v reálnom poňatí dosť vymknúť
Foto Profimedia.cz, Julie Vrabelová, Bontonfilm
Je jednou z najkrajších a tiež najobsadzovanejších českých herečiek. Petra Hřebíčková. Rodáčka z Hodonína sa do povedomia divákov dostala vďaka úlohe Jarušky v Menzelovom filme Obsluhoval som anglického kráľa, od tej chvíle išla z úlohy do úlohy. Žiarila v seriáli Svatby v Benátkách alebo vo filmoch Muži v nádeji, Bezva ženská na krku a Cez prsty. A na začiatku septembra ju tiež uvidíme v novej sérii ČT Pozadí událostí.
Nový seriál režíruje Jan Hřebejk. Ako spomínate na natáčanie? V tom čase platili jedny z najtvrdších proticovidových opatrení…
Áno. Bola to veľká škoda, pretože sme si nemohli plnými dúškami užiť krásny Olomouc, kde sme točili. Aj keď sa musím priznať, že práve ja som voľné chvíle preležala na hoteli, pretože som bola v tom čase tehotná, a teda vďačná za každú chvíľu pokoja. Natáčanie samotné bolo, ako vždy s Honzom, veľmi inšpirujúce a obohacujúce.
Ako naznačujete, nie je to Vaša prvá spolupráca. Aké to je, natáčať s Janom Hřebejkom?
Nepredvídateľné, a v tom je tiež jeho jedinečnosť. Núti hercov premýšľať, nie len odriekať naučené texty. Často scenár mení na pľaci podľa potreby, ľudí a situácií. Práca s ním je živý proces, kde si neoddýchnete, ale tiež sa vždy pobavíte. Honza má skvelý zmysel pre humor. Je veľmi inteligentný a má prehľad. A neznáša neprirodzenosť.
Hráte jednu z hlavných postáv, ktorá je súčasne matkou, profesorkou, ale aj pod pseudonymom publikujúcou spisovateľkou. Čo ešte o Vašej postave môžete prezradiť?
Asi že tá posledná rola ju aktuálne napĺňa najviac. Vďaka rodine a deťom sa dlho upozaďovala, vzťah s manželom nie je práve idylický a v škole sa dejú personálne zmeny, ktoré nehodnotí práve pozitívne. Má našťastie človeka, na ktorého sa môže vždy spoľahnúť a zdieľať s ním svoje radosti aj strasti. A to je jej brat. Je to inteligentná žena so zmyslom pre humor, ktorá stojí pred veľkou životnou zmenou.
Nechceli by ste si tiež skúsiť napísať knihu?
Nie. Teda, keď som mala asi osem rokov, napísala som pár stránok, ovplyvnená Pätnásťročným kapitánom Julesa Verna. Mal loď Maják (smiech), ale čítať sa to nedalo. Zatiaľ podobnú potrebu ani túžbu nemám. Pokiaľ by to inak nešlo, jediné, čo si viem predstaviť, že by ma bavilo, je divadelná hra. Ale už len tá predstava je zbytočne ambiciózna.
Na čo sa môžu diváci spomínanej štvordielnej minisérie tešiť?
Zo seriálu som úprimne nadšená. Videla som už dva diely a je to skvelá inteligentná kriminálna komédia plná aktuálnych rodových a vzťahových tém, napätia a humoru. Kolegovia predvádzajú perfektné výkony. Vzhľadom na to, že ide o univerzitné prostredie, prelínajú sa príbehy profesorov aj študentov, čo je zaujímavé aj pre širšie divácke spektrum.
Zároveň je v ňom aj niekoľko intímnych scén. Aké je pre Vás ich natáčanie?
Aj chúlostivé scény bývajú veľmi odlišné, samozrejme záleží na okolnostiach a aktéroch. Veľmi mi pomáha, keď máme s daným kolegom podobný zmysel pre humor. Čím som staršia, tým to beriem športovejšie a mám väčší odstup. Ale zbytočne to nevyhľadávam, ani si to neužívam. Radšej som oblečená a vo vzpriamenej polohe. (smiech)
Vo svete filmu sa už nejaký čas rieši sexuálne obťažovanie, hollywoodske herečky z neho obvinili napríklad producenta Harveyho Weinsteina. Zažili ste nejaké takéto situácie aj vy sama?
Našťastie nie, ale možno boli dve-tri situácie, kedy som sa do takto nepríjemnej pozície dostať mohla. Rôzne pofidérne pozvania do bytu takzvane „pracovať na úlohe“ som si vypočula. Pre mňa to ale bola jasná spiatočka. Našťastie som nikdy nezažila násilie.
V spomínanej sérii hrá významnú úlohu aj univerzitné prostredie. Ako spomínate na obdobie vlastného štúdia na JAMU?
Bolo to úžasné obdobie. Prijatím na školu sa mi splnil zdanlivo nesplniteľný sen, celý život máte pred sebou a robíte niečo, čo vás hrozne baví a rajcuje. Sú to prvé roky dospelosti a slobody. Pri nakrúcaní som sa len usmievala nad mladými kolegami a spomínala som na svoju mladosť. Na tú húževnatosť a silu prežívania. Ale zase ako seniorka sa ešte necítim.
Ste mama troch detí, ako to všetko zvládate?
Niekedy horšie, niekedy lepšie. Musím sa priznať, že je to skutočne náročné obdobie. Sme na deti sami, naše milé babičky sú na Morave, takže niekedy vypomáhajú opatrovateľky. Našťastie mám muža, ktorý sa o ne vie tiež postarať a je naňho úplný spoľah. A to je veľmi dôležité. Pracujem málo, skôr nárazovo, ale vždy si to užívam. Je to skôr odpočinok. Treba raz za čas vypadnúť z bytu. Potom sa dokážem aj deťom zase venovať aktívnejšie a radostnejšie. Stále viac si uvedomujem, ako musím nachádzať zdroje aj pre seba. Inak sa to nedá utiahnuť. Teším sa na leto, až bude uvoľnenejší režim.
Keď Vám ponúknu nejakú rolu, čo všetko rozhoduje o tom, že ju prijmete, alebo odmietnete?
Scenár v prvom rade. A réžia. Sú režiséri, ktorým som schopná sľúbiť spoluprácu bez toho, aby som scenár čítala, pretože sú sami istou zárukou, že to bude zaujímavá práca. Potom samozrejme okolnosti časové a rodinné. S tromi malými deťmi sa treba dohovoriť, aby sme neboli práve v záprahu obaja rodičia.
Kedy ste sa vlastne rozhodli byť herečkou?
Na obchodnej akadémii, kde som sa stala členkou autorského ochotníckeho súboru Divadla Skleněných bublin Václava Syrového a Františka Procházku. Okamžite ma to chytilo, no sama som si neverila, že by som mala školu vôbec skúsiť. Vďaka spomínaným pánom, ktorí mi dodali odvahu a prehovorili ma, nech do toho idem, sa mi zmenil život.
Ste držiteľkou najprestížnejšej divadelnej ceny, Thálie, v poslednom čase ale viac stojíte pred kamerou. Prečo?
Pretože som sedem rokov v podstate na materskej. Nemáme blízko babičky a divadlo by sa teda vôbec neoplatilo, pretože by sme museli platiť opatrovateľky. Keď som v siedmom mesiaci odovzdala v Švandovom divadle posledné predstavenie, ani vo sne ma nenapadlo, že to bude na tak dlho. Našťastie sú dve hry, Hamlet a Cry, baby, cry, ktoré som naskúšala pred otehotnením, a hrajú sa dodnes. Takže sa na javisko raz za čas pozriem. Divadlo mi už chýba. Mala som ale šťastie, že mi v tomto období naopak chodili ponuky točiť. S deťmi je to ideálne, pretože sú to nárazové povinnosti za úplne iný obnos ako v divadle, takže sa potom môžem venovať deťom a zase dlhší čas nepracovať.
Máte nejakú vysnívanú rolu?
Vysnívaná rola sa môže v reálnom poňatí tomu snu dosť vymknúť. Radšej si prajem všeobecne skvelý tím, naklonené hviezdy, spokojných divákov a rolu, kde je čo hrať a ktorá ma bude baviť. Toto si prajem a rada sa nechám príjemne prekvapiť.
Keď ich dávajú v televízii, pozeráte filmy a seriály, v ktorých hráte?
Teraz všeobecne nestíham pozerať skoro nič, ale áno, snažím sa svoju prácu vidieť. Pri filmoch vždy čo najskôr, najčastejšie na premiére, pri seriáloch mi niekedy niečo aj uniklo. Je to dôležité, aby človek získal nadhľad, videl, či to, čo vytvoril, funguje. Moja vízia môže byť tiež iná ako poňatie režiséra, a to ma vždy zaujíma.
A čo si v televízii sama rada vyberiete?
Teraz by som si dala nejaký životopisný dokument alebo film.
Leto je v plnom prúde, ako ho trávite Vy?
Prevažne na chalupe, máme ju chvíľu, a tak je tam veľa práce. Ale aj na ňu som sa tešila. A ešte snáď po dlhom čase vyjde aj more.
Petra Hřebíčková (* 20. septembra 1979, herečka)
Vyštudovala brniansku Janáčkovu akadémiu múzických umení. Sedem rokov pôsobila v Mestskom divadle v Zlíne, dnes je členkou pražského Švandovho divadla na Smíchove. Je držiteľkou divadelnej ceny Thálie. Vo filme debutovala v Menzelovom Obsluhoval som anglického kráľa, nasledovali filmy Kawasakiho ruža, Muži v nádeji, Cez prsty, Zbožňovaný, Matky alebo Prvok, Šampón, Tečka a Karel. Zahrala si aj v seriáloch Svatby v Benátkách, Prípady 1. oddelenia, Rédl alebo Ochranca.
