Vplávali sme do pokojnejších vôd

Vladimír Mišík, držiteľ šiestich cien Anděl za album Jednou tě potkám (2019), vydal nedávno nový album s názvom Noční obraz. Napriek tomu, že tento rok bol zo zdravotných dôvodov nútený ukončiť po viac ako päťdesiatich rokoch koncertnú kariéru, na novom albume sa predstavuje v plnej sile.

Aké to je, keď Vladimírovi Mišíkovi vychádza album?

Človek je vždy nervózny, kým album vyjde, a je zvedavý na reakciu publika. Natočili sme toho síce veľa, ale Etc... predsa len boli takí rockovejší. Aj Jednou tě potkám, prvý album s producentom Petrom Ostrouchovom, bol miestami taký až inštrumentálne pridrzlý, ale tentoraz sme vplávali do pokojnejších vôd. Koniec koncov, točil som ho v 73 rokoch. Teraz, s malým odstupom po vydaní, už snáď máme v podobe mnohých pekných reakcií nejaké poňatie o tom, že sa album našťastie páči. 

Vy však máte za celú kariéru dlhú šnúru balád a vlastne nie typických rockových piesní, začína sa to vlastne už pesničkou Já a dým z Kuřete v hodinkách...

No áno, ale to bola na albume vždy jedna alebo dve, inak tam zakaždým bolo celkom dosť kraválu... Tu je tých pokojných piesní oveľa viac.

Nie, my sme si s Petrom žiadnu koncepciu nedohovárali. Len sme si vzájomne posielali materiál a ono to takto vyšlo. Na predchádzajúcom albume sme mali nejakú zvukovú predstavu, odvodenú od našich obľúbených producentov ako je napríklad T Bone Burnett. Ale tu sme si nechali voľnosť. Proste jediné, čo sme si povedali, bolo, že budeme točiť, keď bude sila, chuť a nápady. A trvalo to s prestávkami rok.

Dám si pivo, kávu a rum a je mi dobre.

Bola práca na Nočním obraze nejako zásadne odlišná od Jednou tě potkám?

Myslím, že atmosférou v štúdiu, spôsobom snímania alebo muzikantmi ani nie. Mňa fascinuje, že táto Petrova partia dokáže dokonale zahrať šľapavé blues rovnako ako sa potom dynamicky a obrazuplne preorientovať do úplne inej nálady. Sú to naozaj zruční hráči, ktorí dokážu niekedy až nečakaným spôsobom slúžiť piesni, a to vrátane textu. V tom ma spolupráca s nimi baví. 

Album je plný zaujímavých a slávnych zahraničných hostí. To bola vaša pôvodná dohoda?

Nie, nie. To prebiehalo tak, že sme napríklad raz išli v aute zo štúdia a Petr hovoril, že by si v pesničke Šedesátá léta predstavoval „niečo ako Blind Boys of Alabama“. Lenže on je tvor, ktorý nielen rozpráva, ale aj koná. Takže im naozaj napísal mail. A ono to vyšlo! Petr ale bez toho, aby mi to povedal, oslovil oveľa viac zahraničných hostí! Je tam napríklad Jerry Douglas, považovaný za najlepšieho hráča na dobro na svete. Alebo Davy Spillane, majster írskej flauty, ktorá v jeho podaní znie aj v mnohých hollywoodskych filmoch. Ale ono to vlastne nie je nič nedosiahnuteľné. Nechcem to znižovať, ale títo muzikanti to jednoducho majú ako prácu. Príde ponuka, a keď sa im pieseň páči a je dohoda na cene, nahrajú to, často doma vo svojom štúdiu a zarobia si za jedno popoludnie honorár, ktorý im patrí. Blind Boys dokonca chceli dopredu preklad textu, pretože sú veriaci a neradi by sa podieľali na nejakej vulgárne svetskej piesni.

No tak práve v pesničke, v ktorej spievajú, je „Když hráli Stouni, to zas ďábel stepoval“...

Ale to s ich vierou súvisí, že diabol je niekde prítomný... Navyše je to v tej pesničke vyvážené slovami „Když hráli Beatles, i pánbůh tancoval“. Takže to schválili.

Priznávam, že sú tu také návrhy aj úvahy, ale ja som momentálne v takom zdravotnom probléme, že to jednoducho nechcem zaspievať zle. Čo by sa asi stalo, pretože naozaj skoro nemôžem dýchať. Takže kým si nebudem istý, že budem v kondícii natoľko, aby som to urobil dobre, jednoducho to radšej robiť nebudem. Aby som vyliezol na javisko len preto, aby ma publikum videlo, a ja som tam len skuhral, to fakt nechcem.

Predchádzajúci album získal šesť cien Anděl, aké sú očakávania teraz? 

Svetská sláva – poľná tráva... Ale samozrejme, že sa takéto myšlienky vyskytnú. Navyše, bez toho, aby som bol namyslený, si naozaj myslím, že Noční obraz je dobrý album. Na druhej strane dobre viem, že teraz vychádza množstvo výborných albumov, pretože skoro rok nikto nemohol hrať a všetci mali pretlak, ktorý sústredili do nahrávania. Takže áno, mám rôzne myšlienky, napríklad pred zaspaním, ale úprimne povedané, ja na tie ceny veľmi nie som. Čím nechcem povedať, že by mi nerobili radosť. Ale hlavne ma poteší, keď ten album budú ľudia kupovať a počúvať.

Ako vznikol nápad na animovaný klip k prvému singlu Šedesátá léta?

Šedesátá léta sú taká moja spomienka na mladícke roky. Pokiaľ viem, s nápadom osloviť režisérku Michaelu Pavlátovú prišiel spriatelený filmový producent Pavel Strnad, ktorý býva neďaleko odo mňa a Petr Ostrouchov za ním šiel pre radu. Pani Pavlátová žne práve úspechy so svojím filmom Moja afganská rodina a z klipu na Šedesátá léta, ktorý vytvorila s manželmi Májovcami, máme veľkú radosť! Mišík v podobe animovaného starého kocúra je úplne presný… Tie obrázky sú také skvelé, že sme ich dokonca umiestnili na tričká a tašky. 

Najnovší videoklip je k piesni Dech, zhudobnenej básni Františka Hrubína. Prečo práve táto?

Františka Hrubína som nikdy nespieval a táto báseň sa ma vyložene dotkla. Je tam vlastne veľmi poeticky, a pritom nepateticky naznačené, čo všetko mám za sebou. Klip natočila Maja Hamplová, ktorá pre nás s Matějom Chlupáčkom už pred dvoma rokmi točila úspešný klip k piesni Jednou.

Kam rád zájdete, keď máte čas?

Kedysi som rád chodil po starej Prahe, občas si niekde dal pivo. Teraz, pretože sa mi horšie chodí, mám rád Vegtral. Krčmu, ktorú mám len kúsok. Mám to tam rád. Chodia sem ľudia z okolia, poznáme sa, rozprávame, dám si pivo, kávu a rum a je mi dobre.

Vladimír Mišík (* 8. marca 1947, spevák, gitarista, textár)

Jedna z najvýraznejších hudobných ikon od 60. rokov 20. storočia. Zakladajúci člen skupín The Matadors, Blue Effect a Etc… Medzi jeho najznámejšie piesne patria, okrem iného, Slunečný hrob, Kuře v hodinkách, Variace na renesanční téma, Stříhali dohola malého chlapečka, Jednou tě potkám a ďalšie.