Rozhovor
Viktor Dvořák: Vždycky som bol mierne mimózny
6. júl 2015
|
|
Foto Dalibor Konopáč
Foto Dalibor Konopáč
Je milý, bezprostredný a má neuveriteľne šibalský pohľad. Vo Viktorovi Dvořákovi je ale tiež akýsi prvorepublikový pokoj. Možno, že je to tým, že ho nestresujú správy. Ani nemôžu, nemá totiž televíziu.
Čítaš noviny?
Nie, už nie. Občas si na ne spomeniem, keď sa s niekým pustím do debaty o politike. Ale tento typ diskusie vediem čím ďalej tým menej. Pritom som si kedysi kupoval dokonca dvoje noviny, obvykle Mladú frontu a Lidovky…
Ale v novinách predsa vychádzajú tie nenávidené divadelné, filmové a ja neviem aké recenzie. Zaujíma to ešte hercov?
Čoraz menej. Vlaste nie. Keď som prišiel k divadlu po DAMU, tak ma kritiky zaujímali. V každom divadle funguje služba, ktorá na nástenku vyvesuje recenzie na domáce predstavenia a ja som ich vždy poctivo prečítal, aj tie negatívne. Nemyslel som si, že budem mať raz rovnaký postoj ako moji vtedajší starší kolegovia – toto ja nečítam, mňa to vlastne nezaujíma. Po desiatich rokoch zisťujem, že už k nim patrím a ich postoj chápem.
Aha, takže negatívny vzťah k recenziám je len otázka veku?
Nie, len si myslím, že u nás kvalitná divadelná kritika vymizla. Je to aj tým, že novinári majú čoraz menší počet písmeniek na články. Nedávno som čítal kritiku na nejaké predstavenie, ktorá sa zmestila do štyroch odsekov! Dokázali sotva opísať dej, na koncepciu predstavenia a ako tá koncepcia vlastne dopadla, im už tak nejako nezostalo miesto… To sa snáď ani nedá považovať za kritiku. Mám pocit, že si recenzenti pod sebou už nejaký čas podrezávajú konár. A to je jeden z dôvodov prečo ma to zaujíma menej a menej. Proste sa tam toho veľa nedozviem.
Si rodák z Českých Budějovíc. Fandil si hokejovému Motoru pri jeho pokuse o návrat do extraligy?
To išlo mimo mňa.
Nezaujíma Ťa šport, nemáš rád klubizmus?
Mám kamarátov ktorí sledujú šport, ale že by som v Českých Budějoviciach medzi svojimi kamarátmi, ktorí nie sú z mojej branže, zaznamenal nejaký veľký klubizmus, to sa mi nestalo.
Nezaujímal Ťa klubizmus, keď si bol malý? Nechcel si byť depešák alebo metalista?
Ani nie. Keď spolužiaci mali skateboard, tak mne strašne dlho trvalo, kým som zistil, že niečo také ako skateboardy vôbec existuje. Vždycky som bol mierne mimózny a pocit, že som o pol kroku za ostatnými, vo mne asi pretrváva stále.
Ja sa ešte vrátim k tým južným Čechám. Keď sa pozrieš na históriu svojich angažmánov, precestoval si krížom-krážom celú republiku. Ako k tomu pendlovaniu došlo?
Keď som končil DAMU, mal som Prahy tak akurát a chcel som odfičať preč, pokiaľ možno, čo najrýchlejšie. Dostal som ponuku do Olomouca a povedal som si: „Kedy inokedy budeš mať, chlapče juhočeský, šancu skúsiť Moravu, keď nie teraz.“ Pre mňa to bol trošičku výlet do exotickej časti sveta. Nikdy predtým som v Olomouci nebol, nemám tam žiadne rodinné väzby. Po príjazde som navyše zistil, že nerozumiem niektorým slovám. To bolo strašné (smiech).
Ovplyvňujú miestne prízvuky hercov?
To je asi veľmi individuálne. Ja som si osobne myslel, že sa mi to nestane. Ale keď som po troch rokoch prišiel do Ostravy a šiel som nahovárať reklamu, tak mi povedali, že to počujú. To sa ma strašne dotklo, pretože som bol presvedčený, že to tam nie je. Ale do pol roka sa to upravilo. Treba povedať, že ma na to upozorňovali profíci zvukári, ktorí počujú úplne všetko. Keď som sa potom vrátil do Prahy a šiel som sa natočiť do nejakého štúdia kvôli hlasovému registru, a oni sa spýtali: „Vy ste prišli z Ostravy?“ nechcel som tomu veriť. Takže to asi trošku chytám. Keď som chodil na dramaťák v Budějoviciach, kde som sa narodil, tak sa ma občas učiteľka pýtala, odkiaľ som, že mám také divné intonácie a prízvuky. A ja na to, že som rodený Juhočech. Asi je to tým, že mám čiastočne slovenské a rumunské korene. Moja mama vlastne nehovorí úplne správne intonačne po česky.
Keď pripodobním angažmán v divadlách Českej republiky a angažmán v hokeji, ako sa o Tebe dozvedia tí, ktorí by Ťa chceli žargónom NHL draftovať?
DAMU má svoje divadlo Disk, JAMU v Brne má Martu, konzervatóriá majú tiež svoje divadlá. Keď končíš školu, hráš inscenácie už verejne pre divákov. Tam by teoreticky mali chodiť aj riaditelia divadiel, režiséri a vyberať si hercov.
Keď si sa začal objavovať pravidelne v televíznom seriáli, tešil si sa skôr späť do divadla alebo si si užíval oboje? Čo Ťa bavilo viac?
Hovoríme o Prvej republike, však? Seriál sa nakrúcal v čase, kedy sme v divadle skúšali jednu z najlepších vecí, v akej som kedy hral, takže to som sa z divadla tešil do televízie a z televízie do divadla. Ideálny stav, nie?
Dívaš sa na zahraničné seriály?
Nie, pretože nemám televíziu. Človek pri nej stratí veľa času, hoci by išlo o skvelé veci ako napríklad Hra o tróny. Moja úchylka bolo sledovať na YouTube Okres na severu a iné normalizačné perly. Proste ma fascinujú. Aj keď toto obdobie mám už tiež za sebou. Skoro.
Keď už komunistické seriály, tak prečo nie Major Zeman? To bola aspoň lepšia detektívka, nie?
To áno, ale písaná na reálnych základoch, čo bolo nebezpečné. Okres na severu bola číra fikcia, smiešna komunistická rozprávka, ktorá sa nedá brať vážne. To ma bavilo.
Čo iné seriály?
Baví ma točiť ich, nie sa na ne pozerať.
To musíš ušetriť veľa času. Čo s ním robíš?
Som veľa v práci a v divadle. Veľa čítam a chodím von. Výborné je vziať si batoh na chrbát a len tak vyraziť do lesa.
Sám?
Áno, najradšej sám.
Aj na noc?
Na noc len v lete cez prázdniny.
Keď sme hovorili o vyznamenaniach, spomenul si liečiteľov. Veríš v paranormálne javy?
Verím. Škoda, že tieto veci dokážu vnímať iba jednotlivci. Pritom paranormálne javy sú bežnou súčasťou nášho života. My sa ich bojíme, alebo si ich nechceme pripustiť.
Myslíš si, že existuje Boh?
Áno, mám to v sebe definované. Dokonca si myslím, že sa dostávame do doby – zaplať pán Boh – kedy to už nie je otázka viery, ale poznania.
Nezdá sa Ti, že žijeme v dobe, ktorá je veľmi dekadentná? Zaujímame sa len o hlúposti, chodíme do chrámov konzumu, nakupujeme veci, ktoré nepotrebujeme…
Vieš, čo ma fascinuje? Keď napríklad Apple predstavuje nový model iPhonu, iDnes to prenáša online. Je to naozaj také dôležité? Keby na Zem zostúpil Kristus, tak to by som chápal, ale žeraviť drôty sveta kvôli telefónu?
Čo si myslíš o moderných trendoch životného štýlu? O veganoch, jóge, biopotravinách?
Cvičil som jógu, holotropné dýchanie… Ako veriaci človek zisťujem, že aj tadiaľto môže viesť cesta.
A bol si k tomu vedený z domu?
Nie vôbec. Rodičia sú ateisti, tí to neriešili.
Kde sa to teda v Tebe vzalo?
Ani neviem. Ani som kvôli tomu nemusel ísť do Indie. Proste stretneš ľudí, ktorí ťa inšpirujú a ukážu ti smer. Ja som sa ale so svojím Bohom potreboval rozprávať už v ôsmich rokoch.
Myslíš si, že naša civilizácia stojí pred zásadnou zmenou?
Myslím, že áno. Tento systém sa aj tak zrúti. Žijeme v dobe, kedy médiá dokážu udržiavať zdanie stability. Ale stačí, že padne dolár alebo rubeľ, a začne sa to sypať ako domček z kariet.
O čom sa bavíš s kolegami v divadle? O práci?
Iba ak sa stretnú dvaja herci z rôznych divadiel. Taká tá chronická otázka „čo teraz skúšaš“, padne vždy. Ale u nás tieto otázky neriešime. Vlastne si uvedomujem, že radi mlčíme.
Ja som myslel, či nemáte nejakú tému na ktorú ste úchylne vysadení.
Nie, skôr ide o formu. Mierne ironické a mierne cynické komentovanie čohokoľvek. Tiež si myslím, že sú herci niečo ako funebráci alebo patológovia. Potrebujú si udržať od vecí odstup. Na to najlepšie funguje čierny humor.
A na záver obľúbená otázka. Čo teraz skúšaš?
Teraz neskúšam nič, pretože budú prázdniny, ale mali sme pred troma týždňami v divadle ABC premiéru Romula Velikého. Skúšali sme tri mesiace a máme to za sebou.
Kde Ťa ľudia môžu najbližšie vidieť?
Po prázdninách v hre Kto sa bojí Virginie Wolfovej v divadle Rokoko.
Rozhovor
Foto Dalibor Konopáč
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
