Trémou už netrpím

Tomáša Hanáka mohli diváci v poslednom čase vidieť v seriáli Osada alebo v tretej časti trilógie Tomáša Vorla Cesta domů. A teraz aj v seriáli Planéta Single, kde hrá trochu unaveného rockera.

Mohli by ste čitateľom priblížiť Vašu rolu v českej epizóde koprodukčného seriálu Planéta Single?

Starší rocker, gitarová a skladateľská legenda. Niečo medzi Keithom Richardsom z Rolling Stones, Mišíkom a Neilom Youngom. Trochu unavený chlapík, ktorý už nemusí nikomu nič dokazovať. A tiež idol mladého chlapca, hlavnej postavy príbehu, teda Zdeňka Piškulu. Na gitaru hrať neviem, ale myslím, že sa mi to podarilo zahrať, všakže.

Ako ste sa k seriálu vlastne dostali, kto Vás oslovil? A ako sa Vám spolupracovalo s mladým poľským režisérom Maciejom Kawalskim?

Nie je to veľká rola. A hoci sa o mne už vie, že mám najradšej jednodňové roly, tak mi castingová agentúra odvážne ponúkla túto dvojdňovú rolu, z ktorej bola nakoniec trojdňová. Ale už na skúške v Prahe, keď som spoznal Macieja, Macka, som si hovoril, že s ním by som zniesol aj úlohu štvordňovú. Plný nadšenia, nápadov, posadnutý filmom. Po toľkých skúsenostiach s režisérskymi rutinérmi fakt osviežujúce. A natáčanie vo Varšave to definitívne potvrdilo. Radość.

Ste seriálovým fanúšikom, alebo si radšej pozriete dobrý film? Aký seriál alebo film Vás v poslednom čase vlastne zaujal?

Zo seriálov mám strach. Mám sklon k návykovým látkam a najlepšie seriály návykové sú, známa vec. Párkrát som podľahol – True Detective, Veľké malé klamstvá, Boardwalk Empire, naša Pustina, Perníkový tatko, Dom z kariet, samozrejme Narcos plus ešte pár tých úžasných zlodejov času. A rovnako, ako pri najlepších československých povojnových filmoch obdivujem umenie vtesnať vypätú drámu do hodiny a pol, pri najlepších seriáloch obdivujem – a závidím scenáristom – schopnosť a možnosť majstrovsky rozohrať celé hromady postáv v desiatkach „filmových“ dielov. Fantastické. Nový smer filmového umenia. Ale čas je drahý a potrebujem tiež spať, písať, čítať.

Šťastne sa dá žiť kdekoľvek, v púšti, v jurte, na sídlisku aj v iglu, hlavne keď tam s ľuďmi býva aj láska.

V kinách je teraz posledná časť trilógie Tomáša Vorla, Cesta domů, kde hráte Honzu, jednu z hlavných postáv. Máte s touto postavou niečo spoločné?

Som podobne unavený. Všeličo už je príliš mnohokrát prežité, veľakrát povedané, chýba dychtivosť, zvedavosť, ideály sa rozhmlievajú. A telesná schránka už človeka občas zrádza. Môj život sa môže zdať – napríklad podľa aktivít v Divadle Sklep alebo desiatok filmov – ako prepestrý a úspešný. Miestami snáď aj bol, ale už toho bolo príliš, štyridsať rokov, príliš dlho som sa motal v jednom prostredí. A určite netúžim byť svedkom toho, ako našej generácii zrazu neraz ubúdajú sily aj originalita, ale ako kliešte sa stále držíme stále ešte dobrého bydla. Preto sa chcem potichu vytratiť.

Žijete mimo Prahy. V čom vidíte najväčšie výhody života mimo veľkomesta?

Praha už ma jednoznačne desí. Doprava, hlučnosť, anonymita, nervozita, reklamy s falošne šťastnými ľuďmi. V poslednom čase som pár pracovných ponúk odmietol len preto, že by som do Prahy musel ísť, nehovoriac jazdiť. Pohľad na obce okolo Prahy tiež nie je najkrajší, často nešťastná nová radová výstavba, dedina už sa tomu snáď ani nedá hovoriť. Ale tú túžbu žiť bližšie k prírode samo sebou chápem. Ale môj hrdina z Cesty z mesta to urobil radikálne a odstrihol sa úplne. Každopádne ale platí, že šťastne sa dá žiť kdekoľvek, v púšti, v jurte, na sídlisku aj v iglu, hlavne keď tam s ľuďmi býva aj láska.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Na svojej stanici pracujem na starom kuse plechu, ktorý som našiel na šroťáku a ktorý hrdza a klimatické vplyvy premenili na umelecké dielo. Z divadla po desiatkach rokov odchádzam. Napísal som dva texty pre Romana Holého. A práve robím rozhovor pre Skylink. Asi budem hrať aj v pokračovaní seriálu ČT Osada – pretože sa natáča v Nižbore, kde žijem, takže môžem ísť do práce pešo. Ak dá vírus, budem ešte moderovať nejaký slávnostný večer s welcome-drinkami a fanfárami, ale snáď už naposledy, do smokingu sa mi už dali myši, najvyšší čas!

Dá sa povedať, že by Vám nejaký filmový žáner vyhovoval viac ako iný? Cítite sa lepšie v komediálnej, alebo naopak viac dramatickej úlohe? A máte pocit, že sa Vaša rola typovo nejako premieňa v súvislosti s vekom a skúsenosťami?

Nemám pocit, že by som sa nejako vyvinul, skôr som sa zavinul do úloh pôvabne prešedivených marlborovitých chlapíkov s pevným pohľadom – bulvár tomu rád hovorí charizma. Ale možno už pôsobím pokojnejšie, menej kŕčovito, čo je asi dané únavou, ale určite aj utešene silnejúcou ľahostajnosťou k vlastnej kariére. Byť na doskách, budiž, to asi príde, ale zomrieť na doskách, hrozná predstava. Skrátka už nemám trému, pretože ma už netrápi, či mi ešte niekto z nejakého Space filmu alebo Cosmic Production či Interglobal Truthmakers zavolá.

Keby ste boli znova mladý, mali by ste dajme tomu okolo dvadsať rokov... menili by ste na svojom živote niečo? Alebo by ste sa vydali rovnakou cestou?

Asi by som sa vydal rovnakou cestou, pretože pár rokov to bol lahodne divoký život, plný kumpánov, nápadov, fliaš a prebdených svitaní, všetko bolo možné a nič nebolo sväté. Ale určite by som oveľa skôr odbočil. Stratil som veľa rokov, zotrvačnosťou, možno slušným vychovaním a lojalitou k určitým kolektívom. Toľko premárnených možností vyskúšať si iné profesie, miesta, krajiny, obydlia, iné ľudské svorky, iné samoty. V mojom veku sa to už bude ťažko naprávať. Ale možnosti tu stále sú a pár mesiacov či rokov života snáď ešte tiež. Ale to je skôr otázka na toho pána hore.

Máte špecifický a trochu cynický zmysel pre humor. V čom Vám súčasnosť pripadá najkomickejšia, a v čom naopak tragická?

Je tragikomická. Asi nie náhodou milujem literárneho tragikomika Michela Houellebecqa. Alebo tuzemského Daniela Hradeckého. To všetko hrané sebavedomie, plnenie spoločenských úloh. Predstieranie pohody a bezsenné noci. Samozrejmosť vyžadovania služieb. Teambuilding formou korporátneho bubnovania. Gastroturizmus. Vybielenie análneho otvoru, možno už aj ambulantne. Zábavné relácie. Rast rastu. „Pravda víťazí“ na štandarde nad hradom. Sú toho hromady, kam oko dovidí. A pritom to Shakespeare úplne presne opísal vo veršoch už dávno, v sonete 66 – zadajte si do vyhľadávača.

Myslíte si, že v humore existujú nejaké hranice? Že sú veci, z ktorých by sme si jednoducho srandu robiť nemali? Domnievate sa, že súčasnosť je – ako niektorí tvrdia – až príliš hyperkorektná?

Snahy o riadenú korektnosť sú samy o sebe humorné. Navyše mám obavu, že všetky hranice už boli prekonané, samozrejme aj vďaka pretekom na internete. Víťazi sú cynizmus, irónia. A vážne, úprimne vyrieknuté slovo či veta sú už len na smiech, česť, láska, pravda, hahaha. Trochu slepá ulička. Škoda. Ale ja som sa na tom tiež často podieľal – a teraz som zrazu pán Zmúdrený, pozrime sa! Nuž, roky idú.

Čo Vás v poslednom čase rozosmialo?

Napríklad nedávny konflikt na linke Delta Air Lines v USA – aj napriek kategorickým výzvam palubného personálu odmietla jedna z cestujúcich prestať dojčiť svoju mačku. Inak nič moc.

Nepremýšľali ste niekedy o tom, že by ste vstúpili do politiky?

Ja, no vidíte! Tak to ma tiež rozosmialo!

Tomáš Hanák (herec, 27. marca 1957)

Tomáš Hanák (1957) pôsobí ako herec a autor v divadle Sklep, niekoľko rokov vystupoval v relácii Na Stojáka či Stand-up comedy, spieva s legendárnym orchestrom MTO Universal, s tanečno-speváckym triom Tros Sketos pôsobí v úlohe ukecaného impresária. S Marcelou Augustovou mnoho rokov moderoval charitatívnu reláciu Pomozte dětem. Hral napríklad vo filmoch Pražská 5, Kopytem sem, kopytem tam, Kamenný most, Rebelové, Mazaný Filip, Gympl, Kliatba bratov Grimmovcov, Cesta z města, Cesta do lesa a Cesta domů. Na stanici Skylink 7 je teraz k videniu v koprodukčnom seriáli Planéta Single.