Ťažké situácie sa najlepšie zvládajú pomocou humoru

Vlani na jeseň získala herečka Vanda Hybnerová Cenu Františka Filipovského za dabing postavy Heleny v seriáli Domáce ihrisko. Ten teraz môžete exkluzívne sledovať na stanici Skylink 7.

Máte s postavou Heleny niečo spoločné? A ako ste sa do nej pri dabingu vžívali?

S postavou Heleny mám spoločnú jednu vec, a tou je mužský svet. Už od detstva mi bolo lepšie v chlapčenskom kolektíve. Možno je to kvôli akejsi väčšej priamočiarosti. Ona ale musí o svoje miesto v mužskom svete veľmi bojovať. Zvláštne sú aj jej minimalistické vyjadrovacie prostriedky, na ktoré u nás nie sme takí zvyknutí – jej emócie idú totiž skôr dovnútra. Aj pre mňa nebolo ľahké prísť na to, ako sa vyrovnať so žuvacím tabakom, ktorý si strkala pod hornú peru. Väčšinu času som tak pred mikrofónom sedela s prstom v ústach. Celkovo som sa musela dosť potlačiť. Helena je introvert, ale na ihrisku zase hulákala tak, že som občas prekríkla mikrofón… skrátka z nuly na sto. To zvukári nemajú veľmi radi.

Ako sa vlastne na dabingové roly pripravujete?

Dabing je dosť špecifická herecká disciplína, ktorú mám veľmi rada. Som vlastne vystavená veľkej zodpovednosti, pretože na rolu nie som sama. Rozhodne myslím hlavne na to, aby môj hlas a výraz s postavou čo najviac korešpondoval. Na dabing väčšinou nebýva veľká príprava. Musím sa oprieť o skúsenosti a intuíciu, aby som odhadla, ako moja cudzojazyčná kolegyňa dýcha, aký má rytmus reči, aké sú jej drobné jazykové a výrazové návyky. Rada preto dabujem dobré herečky, ktoré sú autenticky emocionálne. A najmä keď ide o seriál, tak mám viac času im do ich hereckej kuchyne nahliadnuť natoľko, že už dokážem predvídať, aká reakcia príde.

O sebe som sa dozvedela, že človek vydrží naozaj veľa. A že k úprimnej radosti stačí naozaj málo.

Pre živé umenie a kultúru je teraz naozaj ťažké obdobie. Nie som nikde v angažmáne a pritom je mojou hlavnou pracovnou cestou divadlo. Takže hľadám v rámci odboru rôzne alternatívy. Načítala som niekoľko audiokníh, čo je taká osamelá disciplína, ktorá zaberie veľa hodín v štúdiu. Oproti dabingu sa tu človek môže oprieť len sám o seba a dúfať, že nesklame autora a jeho predstavu o atmosfére. Nie každá literatúra je napísaná tak, aby sa dala interpretovať. V normálnych časoch som bola zvyknutá na prácu nečakať pri telefóne. Keď nič nebolo, vymyslela som si vlastný divadelný projekt. To je ale teraz ako plesnutie do vody. Takže až dôjdu úspory, čo hrozí pomerne skoro, vydám sa na skusy do iných odvetví. Pevne ale dúfam, že umenie je nesmrteľné, čo sa v histórii zatiaľ vždy potvrdilo.

Zmenila sa podľa Vás kvôli pandémii atmosféra v spoločnosti?

Nerada by som sa do takého hodnotenia púšťala. Na niektoré slová už mám vyložene alergiu. Za rok sa skoro vytratili iné témy rozhovoru. Vo vzduchu je hlavná téma: strach a neistota. A to vnímam ako rovnako nebezpečné ako ten hlúpy vírus. Vidiek, kde som teraz, je pre mňa úplná záchrana. Stojím doslova nohami na zemi. Mám stále čo robiť, na čo myslieť a čomu čeliť. Sú to konkrétne starosti. Bahno, kŕmenie pre zvieratá, spadnutý strom, rozbitá ohrada, pretekajúca strecha. Tu sa tie boje dajú vyhrávať. Len sa mi po tom roku úplne zmenil denný rytmus. Najviac energie som bola zvyknutá vydávať večer v divadle a nechodila som spať pred polnocou, teraz som schopná zaspať „so sliepkami“.

A v akom rozpoložení sa nachádzate práve teraz?

Covidom som si dosť nepríjemne prešla cez Vianoce. Boli to najčudnejšie Vianoce v mojom živote. Odišla som sama dva dni pred Štedrým dňom na Vysočinu popriať zvieratkám a zabaliť si darčeky pre rodinu. Skolilo ma to tak, že už som nezvládla dôjsť späť do Prahy. Nepamätám sa ani, kedy bol Silvester. Tá choroba je ako komando bez veliteľa, úplný chaos v tele. Uplynuli tri mesiace a stále cítim, že nie som vo forme. Je to zvláštny čas. Pripadám si ako v nejakej čakárni na život. Tuším, že už sa to do pôvodných koľají nevráti, ale ako to bude vyzerať, si netrúfam povedať. Každý má nejaký názor, každý si chce niečo nejako predstavovať. Nechcem si nič želať, aby som nebola sklamaná, a tak si kladiem malé denné ciele.

Ako sa dá táto situácia podľa Vás zvládnuť čo najlepšie, čo najviac pomáha proti útrapám?

Môj otec si robil srandu vždy, všade a za všetkých okolností. Predstavujem si ho, ako by reagoval na všetky tie protichodné a nezmyselné nariadenia. Som rada, že nás neopúšťa humor, že si dokážeme aj zo zúfalých situácií robiť žarty. Mám rada absurdný humor, a do tejto reči si z pudu sebazáchovy prekladám aj ten chaos, ktorý nás obklopuje. O sebe som sa dozvedela, že človek vydrží naozaj veľa. A že k úprimnej radosti stačí naozaj málo. Dneska bol napríklad nádherný slnečný deň a na ľuďoch vonku bolo vidno, ako sa zrazu cítia lepšie. Dokonca aj cez tie biele zobáky bolo vidno, že sa usmievajú.

Vanda Hybnerová (* 30. septembra 1968, herečka)

Je česká filmová a divadelná herečka. Je dcérou herca, míma a divadelného pedagóga Borisa Hybnera. Hrala napríklad vo filmoch Krídla Vianoc, Divoké včely alebo Román pre mužov a v seriáloch Přístav, Krejzovi, Poisťovňa šťastia, Ulica alebo Súkromné pasce. Žije striedavo v Prahe a na Vysočine. Má dve dcéry. V minulom roku získala prestížnu Cenu Františka Filipovského za dabing hlavnej úlohy Heleny v seriáli Domáce ihrisko I, ktorý si môžete exkluzívne pozrieť v internetovej televízii Skylink Live TV.