Svetlo v sebe si musíme chrániť

Väčšina ľudí v súvislosti s uplynulým pandemickým rokom spomína výhradne negatívne veci. Skladateľ a spevák Michal Hrůza sa k tomu postavil opačne a rozhodol sa hľadať to, čo bolo na zmene jeho každodenného režimu pozitívne. Minulé mesiace mu vraj dali priestor k väčšiemu vnútornému kľudu a premýšľaniu. Aj vďaka tomu zložil celú novú dosku a pripravuje turné so symfonickým orchestrom.

Ako to vlastne aktuálne vyzerá s živými koncertmi? Už zase hráte ako za „starých“ čias? Dočítala som sa, že séria koncertov Symphonica, kde s Vami mal hrať Kühnův detský zbor a symfonický orchester na záhrade Trójskeho zámku, hrade Špilberk a zámku Kačina, sa odložila…

Nikto totiž nevedel a doteraz nevie, čo bude. Stále tu panujú obrovské zmätky okolo vládnych opatrení. Žiadne ministerstvo nám nebolo schopné povedať, za akých podmienok bude možné koncerty realizovať. Všetko sú len rozporuplné špekulácie v médiách, na ktoré sa nemôžeme spoliehať. Preto sme si Symphonicu netrúfli organizovať a presunuli sme ju na budúci rok. Aj tak verím, že sa to nakoniec uskutoční a bude to úžasné. 

Ako by ste zhrnuli uplynulý rok, aké pocity sa vo Vás striedali?

Rád by som z toho pandemického obdobia „vyzobal“ len tie pozitívne správy, lahôdky. V uplynulých mesiacoch som mal viac priestoru premýšľať a užívať si pokoj. Mnohokrát som si tiež uvedomil, aké hlúposti počas „normálneho“ režimu riešim. A za tú najväčšiu lahôdku považujem to, že sme vydali album Světlo do tmy. Je o tom, že z každej temnoty vedie cesta a svetlo je silnejšie ako tma. Skvele to myšlienkovo zapadlo do situácie, kedy sa náš svet akoby ocitol v temnote a vyskočil tu na nás démon v podobe strachu. 

Za to, že tu stále som, vďačím nielen neuveriteľným náhodám, ale aj veciam „tam hore“

Niektorí ľudia skutočne tomu strachu dosť podľahli…

A iní zase nie. Uvedomil som si, že svetlo je v nás, je to, čo cítime a čo máme v srdci. A toto svetlo by sme si mali chrániť a opatrovať ho. Je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré máme. 

Okrem toho, že skladáte muziku, tiež píšete – podľa môjho názoru veľmi podarené – texty. Nenapadlo Vás napísať nejaký román?

Už som sa o tom s pár ľuďmi bavil. Hovoril som si, že ak by som to skúsil, bol by som skôr poviedkar. Román mi príde ako obrovské sústo… V knihe podľa mňa nesmie byť hluché miesto, a preto by som si na román netrúfol. Spisovateľov samozrejme obdivujem, napríklad Orwella, Franza Kafku alebo oboch Čapkov. To sú podľa mňa geniálni spisovatelia. 

Ste okrem iného aj autorom filmovej hudby, napríklad v seriáli Vyprávěj alebo vo filmoch Lidice a Zakázané uvoľnenie. V čom je skladanie filmovej hudby iné?

Filmová hudba je dosť náročná disciplína. Hudba má dokresľovať dej a atmosféru, a zároveň ho nerušiť. Veľmi náročné pre mňa v tomto smere boli Lidice. Bol to môj prvý veľký film, do ktorého som bol doslova hodený. Pôvodne som mal do filmu aranžovať len jednu pesničku, ktorú naspievala Aneta Langerová, ale režisér Petr Nikolaev ma následne oslovil, aby som dokončil celú hudbu. Bola to veľká výzva, ale myslím, že som to zvládol a film sa veľmi podaril. Najnáročnejšia bola pre mňa scéna, kedy dôjde na vyháňanie ľudí a zapaľovanie domov.

Aké filmy Vás nadchli hudbou?

Rozhodne Vlasy, Muž na mesiaci alebo Jesus Christ Superstar. Takisto mám veľmi rád český film Grandhotel, pri ktorom stále objavujem niečo nové. Rovnako to mám napríklad aj pri pesničkách Davida Bowieho. 

Ako vlastne skladáte hudbu? Máte nejaké osvedčené rituály?

Rituály nemám. Skrátka odklopím pomyselné veko v hlave a nápady samé prúdia. Potom si ich nahrám alebo zaspievam do telefónu, aby som ich nezabudol. Keď si spomeniem, ako ma napadla ústredná pieseň seriálu Vyprávěj, musím sa usmievať: pesničku som totiž zložil počas cesty autom z Vršovíc do Dejvíc, čo je zhruba dvadsaťpäť minút. 

Zdedili po Vás hudobný talent dcéry?

Mladšia dcéra je skvelá v interpretácii, tancuje, je extrovertná a kreatívna. Staršia je trochu viac uzavretá do seba, ale je tiež veľmi talentovaná, kreslí a má veľký umelecký potenciál. Každá moja dcéra je úplne iná. Čo sa ale týka súkromia, netúžim po tom, aby som dcéry nejako odhaľoval svetu, poskytoval ich fotky a podobne. Pripadá mi, že mojou úlohou je moje deti čo najlepšie sprevádzať. Chcem im dávať čo najviac, ale nemám právo ich vystavovať do svetla reflektorov. Keď budú samy chcieť, nech tam pokojne sú. 

Pripadáte mi ako veľmi citlivý človek, vnímavý k pocitom iných ľudí. Myslíte si, že táto citlivosť sa prehĺbila po Vašom úraze v roku 2014, kedy Vás brutálne napadli a skončili ste s vážnym poškodením mozgu dva týždne v kóme?

To je možné, ale táto udalosť má mnoho rôznych dimenzií. Vtedy som doslova unikol smrti. Za to, že tu stále som, vďačím nielen neuveriteľným náhodám, ale aj veciam „tam hore“. Nechcem to nejako viac rozoberať, ale táto udalosť pre mňa bola aj určitým posolstvom, že sa nemám montovať do všetkého. Niekedy je proste lepšie mlčať.

Michal Hrůza (* 31. augusta 1971, hudobník)

Narodil sa v Turnove. Hudbe sa venoval od mladosti, kedy založil niekoľko rockových skupín. Masovú popularitu nakoniec získal so skupinou Ready Kirken, s ktorou nakrútil päť albumov. Neskôr stál pri zrode Kapely Hrůzy, s ktorou natočil napríklad albumy Bílá velryba, Napořád a Noc. Je autorom najväčšieho hitu Anety Langerovej Voda živá. Zložil hudbu pre film Lidice, Martin a Venuša alebo Zakázané uvoľnenie. Je autorom ústrednej piesne úspešného seriálu Vyprávěj. Michal Hrůza žije v Prahe a má dve dospievajúce dcéry.