Som štatisticky mŕtvy

Spisovateľ Michal Viewegh si na nás urobil čas počas KNIHfestu 2016, kde predstavoval svoju knihu Biomanžel. Tá vyšla na jeseň a získala mnoho pozitívnej aj negatívnej kritiky. Ako autor kritiku vníma a čo nové chystá?

Vaša posledná kniha Biomanžel je na trhu už pol roka. Prečítala som rôzne recenzie a delí sa to tak pol na pol – polovica autorov Vašu knihu strhala, polovica vychválila do nebies. Čítate vôbec ešte recenzie na svoje diela? A ak áno, dokáže sa Vás negatívna kritika dotknúť, alebo ju hádžete za hlavu?

Mal som obdobie, pred mnohými rokmi, keď ma to bolo schopné zasiahnuť, ale dnes ma to fakt netrápi. Ja som možno ani žiadnu negatívnu kritiku nečítal. Mne poslal nakladateľ recenziu Jirku Peňása, čo je kamarát, ale zároveň kritik, ktorý ma v minulosti nešetril, takže by sme ho nemali podozrievať z nejakého „jánabráchizmu“. Tá recenzia bola veľmi dobrá, tak to ma fakt potešilo. Okrem reakcií na čítanie, ktoré boli takisto dobré, je to pre mňa taký základný signál. To je napokon tak vždy. Je vlastne jedno, čo kto napíše, ale keď autor prečíta dlhú ukážku, dvadsaťstránkovú, na čítaní a to publikum reaguje veľmi dobre, je vidieť, že sú zaujatí, je dlhý potlesk a ľudia sa smejú na miestach, kde sa majú smiať, tak pre mňa ten text funguje. Každý skúsený autor pozná znudené publikum a to pobavené. Takže toto je to prvé smerodajné. Čo napíše nejaký recenzent, ktorého meno som v živote nepočul a ktorý pracuje štyri mesiace v kultúrnej rubrike nejakého obskúrneho časopisu, to je mi fakt jedno.

Vyhľadávate kritiky aj sám, alebo čakáte, až Vám ju pošle napríklad nejaký kamarát?

Ono sa to všetko vyvíja a samozrejme v mladosti, keď som písal, tak som to všetko čítal, strašne ma to zaujímalo, vzrušovalo, čakal som na tie recenzie, čakal som na recenzie filmov, čo napíše Mirka Spáčilová o novom filme a tak ďalej, ale dnes, neviem, či to niekto pomenuje za mňa, či je to nihilizmus, alebo čo to je, že som už štatisticky mŕtvy, pretože vlastne prasknutú aortu prežije desať percent ľudí, čiže ja vlastne by som sa asi ani nemal trápiť recenziami, pretože ja by som mal byť vďačný za to, že som tu hoci aj so zlými recenziami. Mne to je fakt ukradnuté. Či už tomu niekto verí, alebo nie. Ja viem, čo som napísal, píšem tridsať rokov a viem, či sa mi tá knižka podarila, alebo nie. Ja sám som si dosť dobrým kritikom. Plus mám tú spätnú väzbu, čo mi povie nakladateľ, čo mi povie rodina a priatelia, ľudia, ktorým verím. Vidím reakcie na čítaní a nič ďalšie potom nepotrebujem.

Ja som Biomanžela nečítala, musím sa priznať, ale čítala som od Vás iné knihy, napríklad Vybíjenú, Tři v háji, Výchovu dívek v Čechách… Dočítala som sa ale, že hrdinovia Vašej poslednej knihy majú dosť zvláštne mená – Mojmír a Hedvika.

Áno. Rovnako ako v Biomanželke.

Kde ste k takým netypickým menám prišli? Inšpirovali ste sa niekým konkrétnym? Je to konkrétny odkaz na niekoho?

Mená sú pre mňa technický problém. Nie je to žiadny odkaz. Ja jednoducho musím nájsť mená, ktoré som ešte nikdy nepoužil, ktoré sa mi aspoň trošku páčia alebo sa hodia k tým postavám a tak ďalej. Čiže ja si úplne mechanicky vezmem kalendár a pozerám sa na mená a ktoré ma nejako zaujme, tak si ho proste napíšem. A takto dopadla Biomanželka a Biomanžel. Vymyslel som Mojmíra a Hedviku a tak to zostalo. Hedvika je trochu Veronika (expartnerka Michala Viewegha – pozn. aut.), aj foneticky to znie podobne, takže aj z tohto hľadiska… Mojmír je zase M ako Michal, takže povedzme, že tam nejaká podobnosť je.

To je, ako keď sa vyberajú mená detí, to je dosť podobné!

Áno, mená detí sa tiež vyberajú podľa kalendára, to je pravda.

Biomanžel je podľa mnohých Vašou osobnou spoveďou. Je to pravda? A ak áno, hodláte aj ďalšie knihy písať v tomto duchu?

Ja celý život píšem autobiograficky. Ale je veľký omyl, keď sa niekto domnieva, že tí ľudia fakt sú… Že všetko, čo napíšem, som prežil a tak ďalej, to by som sa hanbil priznať, samozrejme, to nie je pravda. Nie všetky promiskuitné príbehy z Povídek o manželství a sexu sú moje. To sú napríklad historky kamarátov, alebo je to číra fikcia. A tak ďalej a tak ďalej. Priznávam istú autobiografickosť toho písania, to áno. Preto sú tie postavy často spisovateľ alebo učiteľ, pretože to sú všetko povolania, ktoré samozrejme poznám. Ale nie som to preboha ja. Je to moja maska a tá mi dáva slobodu. Keby som túto masku nemal, keby sa mi ju niekto pokúšal strhnúť a tvrdil, že to je všetko o mne, tak to by som písať nemohol.

Niekoľko Vašich kníh bolo sfilmovaných. Podieľali ste sa významne na filmových realizáciách, alebo ste len filmárom dali svoju knihu a nechali ste im voľnú ruku?

Snažím sa vždy stretnúť s režisérom alebo scenáristom a pobaviť sa o tom, ako on tú knihu vidí, ako to vidím ja, v čom sa naše predstavy rozchádzajú, v čom sa zhodujú… To si myslím, že je užitočné. Pretože keby som potom na schôdzke zistil, že ten človek to pojíma úplne inak a že to chce úplne posunúť, tak by som asi k tomu sfilmovaniu súhlas nedal. Ale zatiaľ som sa so všetkými dohodol. Ja som si písal len jeden scenár, inak tie scenáre písali profesionálni scenáristi. Možno som písal dva tie scenáre, to teraz z hlavy neviem, ale ja mám potom takú supervíziu, pracoval som napríklad na dialógoch, písal som dialógy a tak.

Dočítala som sa, že pripravujete ďalšiu knihu. Ako sa bude volať, o čom bude a v akej fáze písania ste? Na čo sa môžu Vaši čitatelia, fanúšikovia tešiť?

Môžem teraz záväzne povedať, že to skutočne vznikne. Už mám dokonca dve tretiny alebo tri štvrtiny toho románu, už smerujem ku koncu. Bude sa to volať Dvaja muži ve člunu, je to voľná variácia na slávny román Traja muži v člne. Je tam ale spoločná len tá téma, že sa chlapi vydajú spolu na vodu. Ale zatiaľ čo v tom slávnom britskom románe sú to traja džentlmeni veľmi počestných povolaní, tak v mojom románe sú to dvaja chlapi veľmi pochybných povolaní. Jeden je profesionálny gigolo a druhý je nájomný vrah. A idú spolu na dovolenku, pretože sú unavení tými svojimi náročnými profesiami, ale chlapi, ako vieme, na dovolenke pracujú. A oni tam majú fušky, v tom je tá zápletka.

Späť ku kritike. Máte tendenciu porovnávať sa s ostatnými spisovateľmi, alebo sa sústredíte len na svoje písanie?

To je mi jedno. Ťažko sa to hodnotí, robiť nejaký rebríček, kto je lepší – podľa čoho, aké sú kritériá. Nejde to ani podľa počtu predaných výtlačkov, pretože to by potom Danielle Steel bola jedna z najlepších svetových spisovateliek… A nie je to ani ohlas v undergroundových časopisoch. Takže to som teraz povedal zámerne dva extrémy. Ako to merať? Ja som si sám pre seba niečo dokázal, píšem dvadsaťpäť rokov, vydal som asi dvadsať tri, ani to nemám spočítané, kníh preložených do pätnástich jazykov, čiže ja mám odfajknuté, ja už nemusím ani sebe ani nikomu inému nič dokazovať, ja by som chcel, aby ma to písanie neprestalo baviť, to je teraz taká moja najväčšia ambícia.

Ako dlho píšete jednu knihu?

Keď som bol vo veľkej forme, napísal som román za tri mesiace. Román, ktorý mal tristo stránok, to vychádza na tri stránky denne a to mi nepripadá ako veľký výkon. Ale dnes mi to ide pomalšie, takže píšem napríklad dve stránky denne. A to ich ešte veľa opravujem potom, takže mi to trvá dlhšie. Avšak román nie je nutné písať rok alebo desať rokov. Tiež záleží, akú si autor zvolí tému. Keď je to historická sága, musí študovať pramene a materiály a tak, tak je to asi ťažšie ako písať román zo súčasnosti.

Tak Vy zasa ale zbierate tie historky…

Áno, historiek mám dosť, takže to mi stačia tie tri mesiace.

Mali ste niekedy tvorivú krízu?

Mal som ju raz v živote, predvlani, kedy mi to fakt nešlo a už som mal dosť pesimistické predstavy, ako to s tým písaním bude. Klinicky som mal diagnostikované depresie a kto niekedy ten stav zažil, vie, že je to choroba, pri ktorej nedokážete nič, nieto písať. Takže to malo svoj dôvod. Antidepresíva beriem dodnes, ale už som sa toho nejako zbavil a už mi to písanie zase snáď ide. Ale vtedy to jednoducho nešlo a bolo to zúfalé. A tá depresia sa len predlžovala. Išiel som písať, sedel som tam sedem hodín a nenapísal som ani pol stránky. Alebo som napísal pol stránky, ale bolo to také blbé, že som to potom musel vyhodiť. Toto keď absolvujete… Stačí jeden týždeň a je z toho človek úplne down.

Michal Viewegh (*31. marca 1962), spisovateľ

Michal Viewegh je jedným z najúspešnejších českých spisovateľov posledných rokov. Na konte má desiatky kníh, mnohé z nich boli aj sfilmované, ako napríklad Výchova dívek v Čechách, Vybíjená alebo Účastníci zájezdu. V roku 2009 spisovateľovi praskla aorta a takmer zomrel. Po vyliečení sa mu rozpadlo manželstvo s partnerkou Veronikou. Životné traumy ho ale neodvrátili od písania. Viewegh píše ďalej jednu knihu za druhou a ďalej je veľmi ceneným spisovateľom.