Prácu má človek robiť kvôli sebe, nie druhým

V seriáli Případy mimořádné Marty hrá Tatiana Dyková poriadne strelenú matku troch detí. Aké to bolo vrátiť sa zas k nemluvňaťu a príkrmom? A prečo jej puberta vlastne pripadá dobrá a treba mať s dnešnými teenagermi skôr súcit? Aj to nám prezradila!

Táňa, Váš syn František má sedemnásť, Cyril takmer pätnásť a Alois desať. Aj v Prípadoch mimoriadnej Marty máte tri deti, najmladšie je ale ešte bábätko. Bolo ťažké sa rozpomenúť?

Vôbec, človek si spomenie rýchlo. Najmenšie dievčatko tam po celý čas malo so sebou mamu, ktorej úlohou bolo udržiavať ho v pohode. Aby bolo napapané a spokojné alebo naopak hladné, keď sme potrebovali, aby bolo nevrlé. (smiech)

Museli ste si s ňou vytvoriť nejaký vzťah?

To je veľmi dôležité, pretože potom je proste vidno, keď Vás pozná. Dievčatko malo rok a myslím si, že ide o taký hraničný vek. Na začiatku nakrúcania jej totiž bolo jedno, v akých rukách je, bolo to pre ňu nové a bola skvele kontaktná. Ale k jeho koncu, keď jej už začali rásť zuby, začala byť trošku nevrlá. Potom už to bol trochu oriešok, už sa jej nechcelo, chcela byť doma v teple. (smiech)

A ako to šlo s tými väčšími deťmi? Prváčikom a pubertiačkou?

Títo dvaja sú šikovné herecké deti, ktoré sú na natáčanie zvyknuté. Majú rešpekt, disciplínu, nemajú problém skoro ráno vstávať alebo byť na natáčaní bez rodičov. Nevadí im, že medzi scénami sedia v karavane a nikto dospelý sa im nevenuje. Sú naozaj sebestační.

Poďme od hereckých detí k tým Vašim. Ako zvládate pubertu?

A viete, že mi to príde dobré? Ja si myslím, že keď sa človek neberie vážne a dôveruje tomu, že do detí zasial nejaké kódy (smiech), tak tam zostanú. Samozrejme je prirodzené, že sa tieto kódy zasypú všetkým možným haraburdím. Hovorím o pubertálnych nápadoch, pózach, blbých rečiach a frajerinách. Ale aj tak verím, že v nich zostávajú nejaké mravné zásady, súcitenie s ostatnými alebo sociálna inteligencia a galantnosť. Ale myslím, že s nimi v puberte musí mať človek skôr súcit.

Úplne ma fascinuje, že sledovaním fotiek cudzích ľudí môžem stratiť toľko času.

Prečo?

No, lebo je to náročné, a ešte v tejto dobe je to úplne strašné. Ja si vôbec neviem predstaviť, že by ma niekto napríklad v štrnástich zavrel na dva roky doma s rodičmi. To v tomto veku fakt nechcete. Sú obrovsky statoční a vedomí si toho, že množstvo ich spolužiakov má psychické problémy.

Mladá generácia dosť frčí na sociálnych sieťach. A Vy?

Nie, my s Vojtom nemáme žiadny siete. (smiech) Na to nemám vôbec čas. Občas sa pozerám do telefónu napríklad maskérke na natáčaní. Úplne ma fascinuje, že sledovaním fotiek cudzích ľudí môžem stratiť toľko času. Ale mňa fakt tieto veci nechávajú úplne pokojnou.

A nechávajú Vás pokojnou aj médiá, ktoré prahnú po Vašom súkromí?

Samozrejme sú situácie, ktoré si chcete nechať len pre seba, či už sú ťažké, alebo naopak krásne. Ale jednoducho u nich viete, že keby sa rozdrobili, stratia na sile. Alebo riešite nejaký problém a viete, že o tom nechcete ešte navyše čítať. Ale ja mám pocit, že sa nám z toho záujmu a sledovania podarilo tak nejako vymaniť. Navyše mi to začalo byť úplne jedno, a čím viac mi to bolo jedno, tým skôr opadol záujem sa k nám nabúravať.

Naozaj bol pre Vás impulzom k tomu stať sa herečkou moment, kedy Vás otec ako malé dievčatko odstrčil zo svojho lona?

Ja si myslím, že to bolo trošku dané a osud ma tam tak ako našupol tým, že som si vtedy v tých šiestich rokoch povedala: „Aha, oci, tak ty ma teraz nechceš vidieť? Tak ja vymyslím niečo, aby si ma videl furt.“ Myslím, že keby sa táto situácia nestala, tak by som sa k tej myšlienke tiež dostala, ale trvalo by to strašne dlho.

Fakt si pamätáte tento moment?

Nepamätám, dostala som sa k nemu, až keď som pátrala po tom, kde táto myšlienka vlastne vznikla. Keď sa ma totiž všetci pýtali, prečo som chcela byť herečkou, tak som si uvedomila, že som to nemala nijako predurčené. Rodičia nič také nerobili, do divadla som nechodila. Keď som nad tým premýšľala, prišla som na to, že toto bol jeden z impulzov.

A myslíte si, že ste aj v dospievaní chceli ukazovať rodičom, že ste dobrá?

Toto bohužiaľ máme všetci. (smiech) Myslím ale, že je to dobrý motor len pre určitú fázu, potom je fajn sa tohto programu trošku zbaviť, človek sa tým totiž môže úplne uondať a pritom nenájde to svoje naplnenie, potešenie a vlastne svoju cenu. Pretože to robí pre niekoho a kvôli niekomu, aby sa zapáčil, aby mu mamička zatlieskala a bola na svoje dievčatko hrdá. A potom chýba radosť zo samej seba. Postupne som prišla na to, že by som tú prácu chcela robiť kvôli sebe. V tej chvíli to prestane byť také namáhavé, ide to z vás, z vášho vnútra a zrazu je to radostnejšie a nestojí vás to toľko úsilia.

Tatiana Dyková (* 13. júla 1978)

Divadelná a filmová herečka. Hneď jej prvá filmová rola vo filme Indiánské léto jej vyniesla nomináciu na Českého leva. Túto cenu, za najlepší ženský herecký výkon, získala za film režiséra Bohdana Slámu Štěstí. Diváci ju mohli, okrem už spomínaných, vidieť napríklad vo filmoch Šeptej, Návrat idiota, Jedna ruka netleská, Vratné lahve, Medvídek, Díra u Hanušovic, Baba z ľadu, Otcova volga, Posledná aristokratka ale aj v televíznych seriáloch, okrem iného, Já, Mattoni, Okresný prebor, Labyrint, Případy mimořádné Marty. Pozornosť divákov si získala aj na javisku popredných divadiel, ako sú Dejvické divadlo, Národné divadlo, Rokoko alebo Viola a Ungelt.