Pár strašidiel som zažil!

Je jedným z najobľúbenejších a tiež najobsadzovanejších hercov v Česku. Jaroslava Plesla sme mohli v kinách nedávno vidieť v Mimoriadnej udalosti o samovoľnej ceste vlakom alebo Posledných pretekoch o krutom osude lyžiarskych legiend Hanča a Vrbatu. Aj na obrazovke ide z úlohy do úlohy, naposledy sa predstavil ako hudobník v kriminálke Stíny v mlze, predtým v sérii o školskom ombudsmanovi Ochránce.

Film Mimoriadna udalosť režíroval Jiří Havelka. Veľa hercov chce práve s ním spolupracovať. Tiež ste mu kývli hneď?

Scenár s pracovným názvom Vlak sa mi strašne páčil. Ale keby ma Jirka Havelka pozval v podstate k akejkoľvek spolupráci, tak nebudem váhať. Poznáme sa skoro dvadsať rokov, ešte keď som robil na DAMU asistenta Mirkovi Krobotovi a Jirka tam spolupracoval s ročníkom, ktorý sme učili. Tam sme sa nejako skamarátili a pamätám si jeden konkrétny moment, keď sme spolu išli metrom, rozprávali sme sa, strašne sme sa pri tom smiali a ja som si vtedy hovoril, že ten človek má rovnaký humor a pohľad na svet ako ja. Keď som mal bytovú krízu, tak som uňho dokonca býval. 

Bytovú krízu? 

Jeden byt som vtedy musel predať a ďalší ešte nebol dostavaný a ja som zrazu nemal kde zostať. Najskôr som býval v podzemnej ubytovni Dejvického divadla, ale tam som asi po štvrťroku zažil indiánov, takže potom to už proste nešlo. 

Čo prosím? Indiánov? 

Myslel som, že mám halucinácie. V nedeľu ráno som sa v tej tme suterénu prebudil a počul som indiánsky spev. Vyšiel som pred izbu, pozrel som sa ešte nižšie, než bol ten suterén a tam po chodbe zrazu prešiel indián ako z filmu. Tak som si povedal, že už to konečne stretlo aj mňa, že som sa zbláznil. Ale spev indiánov neustával a zrazu okolo prebehli dve indiánske deti. Tak som tak pomaly zišiel dole a tam vo veľkej skúšobnej sále tancovala skupina indiánov okolo totemu. (smiech) A jedna tá indiánka sa na mňa otočila a hovorí: Prajete si niečo? 

Myslím, že aj diváka baví, že herec sa situáciou baví a má na ňu svoj názor a tým jej vládne.

Takže sa to vysvetlilo.

Boli to dejvickí indiáni, ktorí sa bežne stretávali v Šárke, ale v zime im Dejvické divadlo ponúklo priestor. Chvíľu sme koexistovali, ale potom sa ma Jirkovi zželelo a vzal ma k sebe.

Dal Vám aj vo filme vybrať postavu, keď ste takí kamaráti?

A viete, že hej? Nakoniec sme sa spolu rozhodli pre postavu Karaivanova, čo je pohrebák a je to taký divnochlapík. Baví ma metafyzičnosť tej postavy, ktorá celý film posúva do nejakého paralelného sveta – on nerozpráva, pretože má bohatý vnútorný život. Navyše je to taký pozdrav z prvej republiky, človek, ktorý má v sebe tajomstvo, neviete, či je, alebo nie je nebezpečný. Príde mi, že sa situácií zúčastňuje skôr ako divák a občas do nich vstúpi, ale sleduje to, ako keby bol nad sebou. Je to taký most medzi naším svetom a medzi ďalšími svetmi. Bolo zaujímavé nesledovať to len optikou Jardy Plesla, ale aj optikou Karaivanova.

Tiež ste pri hraní rád nad postavou?

Presne tak, nemám rád hranie, do ktorého herec zabŕdne emóciami a nevie z toho vystúpiť a je zmietaný okolnosťami. Myslím, že aj diváka baví, že herec sa situáciou baví a má na ňu svoj názor a tým jej vládne.

Idete z roly do roly. Ako ste zvládali lockdown pred dvoma rokmi, kedy sa všetko zrazu zavrelo? Mali ste našetrené, alebo hrozilo, že budete musieť robiť niečo iné?

Nejakú rezervu som mal. Nezažil som taký ten existenčný problém ako niektorí moji kolegovia. Po asi dvojmesačnej pauze, keď sa fakt nemohlo nič, som mal zase veľa práce. Natočil som dva seriály, Stíny v mlze a Ochránce, a do toho som natočil aj šesť celovečerných filmov. Takže to mi úplne zaplnilo tú covidovú pauzu, ale bolo to šťastie.

Viete si predstaviť, čo by ste si počali, keby ste také šťastie nemali?

Neviem si predstaviť, že by som šiel rozvážať rožky. Ja mám výborného kamaráta a herca Petra Pěknica, on občas naozaj robí manuálnu prácu, rozváža zeleninu a do toho je taký hrdina, že chodil pomáhať ako dobrovoľník do nemocnice, čo som obdivoval. Asi by som niečo musel ísť robiť, ale ja neviem čo, neviem si predstaviť, že by som sa šiel postaviť niekam za bar alebo že by som rozvážal obedy.

Ale hovorili ste mi, že ste premýšľali o tom, že sa vrátite k svojej láske, ktorou sú hrady a zámky. Tým ste prepadli kedy?

Túto vášeň mám od svojich šiestich rokov. Naši mali najskôr škodovku 120, potom favorita a v nich kvôli mne podnikali množstvo výletov. Do kufra sa napchali spacáky, plynový varič, kúpili sa konzervy a vyrazilo sa. Mal som v zošite podrobné itineráre, boli tam zapísané všetky dediny na ceste k cieľu presne po piatich minútach, ktoré som tam zapisoval podľa autoatlasu.

Váš starší brat jazdil s Vami?

Brácho nejazdil, toho to nebavilo, ale naši jednoducho museli. Mal som to premyslené na minúty, aby sme stihli tri objekty za deň. To tí naši vôbec nedávali, išli so mnou do jedného a potom na mňa čakali napríklad na kúpalisku, robili si z toho maratónu takú znesiteľnú dovolenku. Boli strašne dobrí a obetaví.

Kde ste prespávali?

Niekam sme prišli, vyhliadli sme si medzu, zastavili v tieni, vytiahli sme varič a varili z konzerv. Peniaze na hotely neboli, spali sme v stane a v aute. Ja som ležal na sedadle, mama bola stočená v kufri a otec spal vedľa auta vtlačený pod neho, aby na neho nepršalo. Pamätám sa, ako ho na Zvíkove v noci očuchávali nejaké psy.

Takže voľba brigády v šestnástich rokoch bola jasná?

Napísal som na stroji asi štyridsať listov na rôzne hrady a zámky. Z Nového Města nad Metují a Sychrova mi napísali, že majú záujem. Pamätám si ten pocit, keď som išiel trabantom s otcom a bráchom prvýkrát na Sychrov, kde mi odovzdali sylabus, ktorý som sa musel naučiť. Vtedy sa písali ešte dobré sylaby, sprievodcovská služba bola na trošku inej úrovni, než je teraz. Odviezol som si ho na chalupu do Krkonôš a dodnes si pamätám na tú atmosféru, ako som sa to na tej chalupe učil a strašne som sa tešil, až začnem sprevádzať. Prvý barák, kde som potom sprevádzal, ale bolo to Nové Město nad Metují, tam som potom strávil aj prvú noc na zámku. Vôbec som nespal.

To sa nedivím. Stretli ste strašidlá?

Pár takých vecí som zažil, hoci som k tomu bol od začiatku skeptický. Napríklad som mal pekne postlanú posteľ a potom som sa otočil a zľakol som sa, pretože v tej perine bol normálne obtlačený zadok, ako keď si tam niekto sadol a ja som to určite nebol.

Tak to by som utekala, až by sa mi prášilo za pätami. Máte ešte nejaký ďalší taký zážitok?

Bola daždivá noc, strašne fúkal vietor a ja som okolo jednej hodiny ráno skoro zaspával. A zrazu mi niekto všetkou silou ťažkou topánkou kopol do dverí. Myslel som, že to urobil ten vietor. Lenže dvere sedeli pevne, takže prievan to byť nemohol. A potom som to hovoril jednej kolegyni a ona mala slzy v očiach. Bývala totiž na rovnakej chodbe a práve v tej chvíli si chcela dôjsť na záchod. Keď vyšla z izby, pri dverách do tej mojej stála postava a kolegyňa vraj radšej s nepríjemným pocitom zacúvala späť. Bolo to, ako keď sa na mňa niekto prišiel pozrieť.

Jaroslav Plesl (* 20. októbra 1974, herec)

Absolvoval odbor herectvo na brnianskej JAMU, potom nastúpil do Mestského divadla v Zlíne. Hosťoval v pražskom Divadle Na Jezerke alebo v Divadle F. X. Šaldy. Dnes je členom súboru Dejvického divadla. Na obrazovke ste ho mohli vidieť v rozprávke Boháč a chudák, nasledovala dráma Pravidla lži, romantický Grandhotel, vidiecka dráma Štyri slnká a mnoho ďalších. Prešiel aj množstvom televíznych seriálov, najvýraznejším bola historická kriminálka Zločiny Velké Prahy. Jeho vášňou a najväčším koníčkom sú hrady a zámky, mnoho rokov sa venoval aj sprievodcovstvu.

Previous Next