Otec na premiéru príde rád. Hlavne, keď je tam raut!

Rodáčka zo stredočeského Rakovníka sa dostala do povedomia vďaka úlohe vo filme Rafťáci. Aj keď si jej otec prial, aby sa stala kuchárkou, išla si za svojím snom. Dnes patrí k najvyhľadávanejším českým herečkám. V auguste ju môžu ľudia vidieť v kinách v novej českej komédii Přání k narozeninám, ale aj ako Oféliu na Letných shakespearovských slávnostiach v krásnom prostredí Kráľovskej záhrady Pražského hradu.

Čo dnes hovorí otec? Je rád, že ste ho neposlúchli?

Myslím, že je veľmi rád. Aj keď sviečkovú odo mňa by si asi rád dal, ale ešte ju bohužiaľ nedostal.

Chodí na premiéry?

Chodí rád. Ale má obľúbenú vetu, keď ho pozývam: „Bude tam raut?“ myslené pochopiteľne s humorom.

Odkiaľ sa vzala Vaša vášeň pre herectvo?

Ja to nedokážem úplne opísať a dohľadať, mala som to v sebe odmalička. Mám pocit, že mi to bolo pridelené skôr zhora, než že by som si to vybrala ja vedome. Nasledovala som, čo ma bavilo, snažila som sa učiť a zlepšovať a to ma stále vedie niekam do nových a ďalších vôd.

Vaša divadelná kariéra odštartovala v mladoboleslavskom Mestskom divadle, kde ste sa zoznámili aj s Vaším manželom. Ako k tomu došlo?

Ono to zoznámenie nebolo nijako romantické, proste to bol mladý režisér, ktorý tam často režíroval. A ja som k nemu vzhliadala. Je to podľa mňa jeden z najlepších divadelných režisérov u nás. Myslela som si to ešte niekoľko rokov predtým, než preskočila iskra aj v osobnej rovine. Takže dúfam, že je to objektívny názor. Robí herecké divadlo, stavia veľké príbehy postavené na hereckých výkonoch. A to je mi blízke. Nenasadzuje hercom gumové masky a nepolieva ich farbou, čo sú bohužiaľ trendy súčasného divadla. Aj keď prečo nie, len keď to ako divák vidím, nič necítim. Kým pri klasickom príbehovom divadle áno.

Nenormálna, švihnutá a šialená rodina je každá druhá.

V Prahe ste mali prvý angažmán v Divadle Semafor, ako na ten čas spomínate?

On to nebol angažmán. Ja som v Semafore hosťovala v priebehu boleslavského angažmánu. Bol to sen, spolupracovať s Jirkom Suchým a Jitkou Molavcovou. Legendy, o ktorých som sa učila na dejinách divadla.

Teraz hráte v pražskom Dejvickom divadle, skúšate s Tomášom Klusom Branický zázrak Jana Svěráka, začínate oprašovať rolu Ofélie v Hamletovi Letných shakespearovských slávností... Je pre Vás náročné si pamätať toľko postáv?

Je to záhada ten ľudský, prípadne herecký mozog. Niekedy to tam uloží a kým to potrebuje, tak to tam má. Len čo to nepotrebuje, púšťa to. Rada si text opakujem pred každou reprízou, ale je to skôr rituál, tá hlava to tam proste má. A ja jej za to ďakujem. (smeje sa)

Dve hry Letných shakespearovských slávností sú tak trochu v réžii Vašej rodiny. Hamlet, kde hráte Oféliu, je na repertoári už šiestu sezónu, Zimní pohádka, ktorú režíroval Váš muž, štvrtú. Dostal od Vás na začiatku nejaké rady?

Nie vôbec, to by som si nedovolila. Len som mu raz pripomenula, že na začiatku bude svetlo, kým zapadne slnko. Inak on je veľký milovník Shakespeara, takže tam sa skôr chodím pýtať ja jeho na nejaké detaily a informácie.

Je pre Vás veľký rozdiel medzi klasickou divadelnou scénou a otvoreným pódiom napríklad práve na Pražskom hrade?

V Dejviciach som ešte nikdy nezmokla. Aj keď aj s Dejvickým divadlom hráme občas v Řevniciach, väčšinou až ku koncu leta, a býva tiež občas pekná zima. Inak je to rozdiel v technike reči. A ja proste milujem ten vzduch a stromy okolo. To žiadna sála v podzemí nemá.

V auguste bude mať premiéru nová česká komédia Přání k narozeninám, kde máte jednu z hlavných úloh. Vraj ste sa pri natáčaní doslova kráľovsky bavili… 

Som veľmi zvedavá, ako to dopadlo, či sa našlo aspoň pár záberov, kde sa niekto neodbúral alebo nerobil blbosti. Marta (Marta Ferencová, režisérka filmu, pozn. aut.) mala neuveriteľnú trpezlivosť a schopnosť nás láskavo krotiť. Boli sme väčšinou vonku, v exteriéroch, bolo to krásne. Zase som sa stretla s Evičkou Holubovou a Jardom Duškom. Bola som v spoločnosti Davida Švehlíka a Jardy Plesla, mala som úžasné detičky, konečne som sa stretla pred kamerou s divadelnou kolegyňou Simonou Babčákovou a Matějom Hádkom, proste krása.

Nadväzuje film nejako na predchádzajúce úspešné Želanie pre Ježiška, kde ste tiež hrali? 

Len tým podobným obsadením, inak je to úplne iný príbeh a úplne iné postavy.

Ako ste si užili natáčanie na Václavskom námestí a na vode, ktoré producent aj režisérka radili k jedným z najťažších?

To bola hrôza. Alebo teda, Václavské námestie ako také je fajn, ale bolo tam veľa ľudí okolo, do toho v ten deň boli pozvaní novinári. Bolo strašne horúco... Pri rieke mi bolo lepšie. Ale zase som si pripadala, že točíme veľkofilm. Ako keby sme točili Jamesa Bonda v uliciach Prahy. (smeje sa) 

Prečo ste úlohu Veroniky prijali? Rozhodovalo o tom aj obsadenie a tvorivý tím? 

Lákala ma tá partia a tiež sa stalo to, čo považujem pri scenári za dobré znamenie, a síce, že som sa pri čítaní smiala nahlas.

A samotné natáčanie?

Ako som už hovorila, veľmi som si to užívala. Mala som pocit, že sme naozaj aj v skutočnosti taká strelená rodina. Myslím, že sa v tom každý nájde. Nenormálna, švihnutá a šialená rodina je každá druhá.

Film je o prianiach, ktoré každý z nás má. Čo by ste si priali Vy?

Priania sa nehovoria, preto sa na ne len myslí, keď padá hviezda alebo sa sfúkava sviečka.

A čo by ste si priali, vybrali, keby ste sa museli rozhodnúť medzi filmom a divadlom?

Sofiina voľba. To nejde. Oboje milujem, oboje mi chýba, keď prevažuje to druhé. Všeobecne mám viac divadla, takže kamera je pre mňa vzácnejšia, aj keď v covide sa to zatvorením divadiel trochu vyrovnalo. Čo je pochopiteľne také horkosladké.

Ako si vyberáte úlohy? Rozhoduje o tom, akí tam budú ďalší herci, výška honorára, kvalita scenára? Čo z toho je pre Vás najdôležitejšie?

Všetko uvedené je dôležité. Ale najviac ľudia. Tá chuť tráviť s nimi každý deň, mať sa od nich čo učiť, počúvať ich životné príbehy. Pochopiteľne aj scenár. Dostávam sa do veku, kedy si naozaj prajem, aby to malo hlavu a pätu, aby to pre mňa bolo zaujímavé hranie. Aby to bol napríklad pre mňa nový žáner, nová poloha.

Okrem iného ste aj víťazkou súťaže StarDance. Ešte tancujete?

Teraz sme mali nedávno zase predtancovanie na plese s Dominikom (Dominik Vodička, tanečný partner zo StarDance) po dvoch rokoch. Potrebovali sme niekoľko tréningov, aby sme to vylovili z hlavy, teda prevažne ja. Ale tiež som bola prekvapená. Doma som nedala dokopy nič, ale potom začala hrať na sále hudba, a ja som sa hneď automaticky hýbala. Pamäť tela je tiež fascinujúca.

Dívate sa na filmy, v ktorých hráte? A dokážete si ich užiť?

Dívam sa na ne. Zaujíma ma ten výsledok. Ale objektívne film vidím až trebárs o päť rokov, keď pozabúdam všetky okolnosti, upokojím sa a už nesledujem a nehodnotím len seba.

A darí sa Vám pri tom všetkom aj odpočívať? 

Čím som staršia, tým viac sa o to snažím. Našťastie máme ja aj môj muž veľkého pomocníka, a to je náš psík Barney. Odpočívam s ním, či už maznaním sa na koberci, alebo výletmi do prírody. Oboje si všetci náležite užívame.

Aký je Váš plán na letné prázdniny?

Letné hranie Hamleta a Branického zázraku. A dovolenka. Dúfam, že zvládneme more aj hory.

Veronika Khek Kubařová (* 1. júna 1987, herečka)

Pred kameru sa postavila v roku 2003, vo svete filmu sa presadila prvýkrát rolou v komédii Rafťáci (2006), odvtedy natočila desiatky filmových i televíznych projektov, okrem iného Lidice, Ženy v behu, Na vodě, Traja bratia, Posledná aristokratka, Modelár, Želanie pre Ježiška, Tajomstvo starej bambitky 2. Divadelné herectvo ju zaviedlo na prestížne české scény, ako sú Dejvické divadlo alebo Semafor. Len v tomto roku má premiéru šesť filmov a niekoľko divadelných projektov, v ktorých hrá.

Previous Next