Rozhovor
Olga Sommerová: Muži krúžia stále okolo
4. jún 2014
|
|
Foto Martina Navrátilová
Foto Martina Navrátilová
Posledným filmom Magický hlas rebelky sa vrátila do čias svojej mladosti, keď spoločne so speváčkou Martou Kubišovou rekapitulovala osudové roky jej života. Aj keď – vlastne ich životov, pretože dokument sa dotýka aj 60. rokov, a normalizácie, ktoré Olga Sommerová prežívala podobne ako jej vtedajší spevácky idol. Nešťastne. Nenávisť ku komunizmu tie dve spojuje rovnako ako záujem o politiku, do ktorej sa Olga Sommerová nenápadne vracia. V presvedčení, že politikom už niekto musí ukázať, že majú slúžiť oni občanom a nie naopak.
Koľkokrát sa Vám za život stalo, že sa hlavná postava Vášho filmu na premiére rozplakala?
To sa mi stalo len s Martou na karlovarskej premiére Rebelky, a divné na tom bolo to, že Martu nikto nikdy plakať nevidel.
Bola to pre Vás pocta?
Dojalo ma to, uvedomila som si, že som ten film natočila aj pre ňu, že zrazu uvidela celý svoj život. Možno to boli tie slzy, ktoré nikdy nikto nevidel.
Čo Vás na osobnosti Marty Kubišovej vlastne fascinuje najviac? Rebelantstvo, pokora, odvaha či nepoddajnosť jej povahy?
To, že je dobrá, o nikom nepovie nič zlé. Nekritizuje, neohovára. Marta je fenomén. To, že nekompromisne odmietla lož, ten sprostý podraz, ktorý na ňu boľševik pripravil s podvrhnutými pornofotografiami, a pritom vedela, že jej končí sľubná kariéra, bolo pre ňu jediné možné. Vôbec nepripustila, že by sa pokorila nejakým schváleniam husákovskej normalizácie len preto, aby mohla ďalej spievať. To je v prípade mladej dvadsaťsedemročnej ženy niečo nevídané.
Ako veľmi ste sa poznali pred natáčaním?
Strávili sme spolu jeden deň pri natáčaní filmu o hovorcoch Charty 77. Ale ja som poznala všetky jej piesne, Marta bola najmilovanejšou speváčkou mojej mladosti.
Veľkú časť filmu o nej tvoria archívne zábery, vyberali ste ich spoločne?
Ako vás napadlo, že by som Martu ťahala do strižne na prezeranie archívov? Ja som bola rada, keď mi dala svoj čas na natáčanie, pretože mala veľa koncertov a skúšala muzikál o Sidonii Nádhernej. S archívmi som strávila veľa času, mňa baví pozerať sa na sprítomnené dávno uplynulé udalosti. Zaujímavé bolo, že všetky archívne zábery s politickou témou sa odohrávali na Václaváku. V roku 1968, 1969, 1989, 1999.
Sama seba tam Marta Kubišová opisuje ako dievča z dediny, ktoré sa vlastne stratilo vo veľkom svete slávy. Vidíte jej životný príbeh rovnako?
Marta nebola z dediny, ale z malého mesta Poděbrady. A pretože mala pevný charakter a prísnu výchovu, vo veľkom svete Prahy sa nestratila. Ona si vôbec neuvedomovala, že je krásna, a že o ňu majú muži záujem. Táto sexbomba mala vychovanie malomestskej slečny.
Mala pocit, že už o nej ľudia všetko vedia, prehovárali ste ju k filmu Vy osobne alebo ste mali pomocníkov?
Marta sa filmu bránila, musel ju prehovoriť Milan Hein, jej kamarát a principál divadla Ungelt. Ľudia o nej síce vedia mnohé, ale film je múzický útvar, v ňom predsa nejde len o informácie, ale o to, akou formou sú interpretované. Keď som čítala recenziu Mirky Spáčilovej o tom, že ten film je len pre deti, pretože neprináša nič nové, a my pamätníci predsa všetko vieme, neverila som vlastným očiam. Okrem toho, že vo filme sú desiatky situácií, ktoré nikdy neboli natočené, filmové dielo, aj dokumentárne, musí pôsobiť ako hudba, presvedčiť emóciami.
Venujete sa dlhodobo feministickej problematike, existuje ešte nejaká žena, o ktorej by ste chceli natočiť film? Nemyslíte, že by som skôr mala natočiť film o nejakom vzácnom mužovi? Je vôbec feministická téma v spoločnosti ešte podľa Vás aktuálna?
Je viac než aktuálna, pretože v ženských právach stále krívame za tou Európou, ktorá nebola na štyridsať rokov udusená neslobodným patriarchálnym komunizmom, pri ktorom sa vôbec nedalo uvažovať o ľudských, teda ženských právach, o slobode názorov, teda ani o hodnotách ženskej polovice ľudstva, ktoré sú iné ako tie mužské. Dobývanie ženských práv ide pomaly, pretože v parlamente a vo vláde sedia zvláštne bytosti v kravatách, a feministické organizácie nie sú dosť priebojné. Pravda je, že feminizmus už nie je sprosté slovo a zosmiešňovať ho nie je in. Ale tvorba zákonov, ktoré by spravodlivo mysleli na matky s deťmi, na starých občanov, na postihnutých, ide slimačím tempom, pretože chlapci v parlamente majú iné starosti, venujú sa svojim kohútim zápasom, ktoré im zaberú myseľ a energiu. A keď sa objaví pár zákonodarcov, ktorým leží na srdci sociálna a genderová nespravodlivosť, stoja proti presile.
Spolu s Rebelkou sa vraciate aj do politiky, aké sú v tomto smere Vaše ciele?
Ja sa cítim slobodne ako aktivistka občianskej spoločnosti, aj keď viem, že jej možnosti sú obmedzené. Aktivita občanov máva niekedy skutočné výsledky, ale často je jej angažmán len symbolický, totiž, že úradníci a politici vidia, že si nemôžu beztrestne všetko dovoliť, že ľudia na nich vidia. Veľa tých aktívnych občanov prechádza do politiky, aj keď len do tej komunálnej v nádeji, že budú mať páky na to, aby zmenili katastrofálny stav vo svojej obci, ktorú ovládajú „bratrstvá kočičí pracky“. A ja som vstúpila do Bursíkovej Liberálno ekologickej strany LES, ktorá podporuje rozvoj občianskej spoločnosti, myslí na ochranu prírody, demokracie a ľudských práv. Slobodomyseľný a nesebecký postoj k svetu je pre mňa jediný možný.
O čom sníva v polovici roku 2014 Olga Sommerová?
Aby sme sa stali dôstojnou demokratickou spoločnosťou. Ale som presvedčená, že tento ideál sa nám zase vzďaľuje, že nastupuje druhá plazivá normalizácia. Neboli sme pripravení na to, že sloboda je tiež semeniskom zla a podvodu. A nepomohla ani sloboda médií, novinári informujú o kauzách, ktoré polícia a súdy možno riešia, ale väčšinou odložia do nenávratna.
A čoho sa bojíte? Myslíte si, že sme sa poučili dostatočne z chýb v našej histórii? Alebo nám hrozí ich opakovanie, ako prorokoval Václav Havel?
Ľudstvo, ako vieme, je nepoučiteľné, stále platí síce omieľaný, ale ignorovaný Santayanov výrok, že národ, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený si ju zopakovať. Hrubá čiara za zločinmi komunizmu, ktoré neboli potrestané, demoralizuje spoločnosť, pretože keď po zločine nenasleduje trest, všetko je dovolené. Všetci, ktorí čítajú noviny, vedia, že Rittig alebo Janoušek nepôjdu sedieť, aj keď porušili zákon. Alebo že Klausova amnestia bolo účelové oslobodenie zločincov, na ktoré doplatili nevinní ľudia. A táto bezzubosť zmanipulovanej justície v občanoch utvrdzuje presvedčenie, že toto bezprávie sa kedykoľvek môže týkať ich samotných, ale v opačnom garde, že nevinní pôjdu do kriminálu, a zloduchovia si budú mädliť ruky. Beznádej nie je dobrá devíza pre zdravú spoločnosť.
Viete ako z toho von?
Jedinú nádej vidím v aktívnej občianskej spoločnosti. Občanov je viac než politikov, a spoločnosť, to nie je úzka vrstva tých, ktorí momentálne rozhodujú. Skutočný život sa odohráva inde ako vo vláde a v parlamente. Zabúdame na to, že politici sú naši zamestnanci, ktorých my platíme, a ktorí nám majú slúžiť. Neuspokojivý stav spoločnosti je priamo úmerný ľahostajnosti občanov. Tiež by som si priala, aby sme sa k sebe správali slušne, hovorím si, prečo sa Česi stále tvária tak naštvane, nezdravia sa, nepomáhajú si, horšie je to snáď už len v Rusku. Vo svojom živote som zažila len dve obdobia, kedy sa na seba Česi usmievali a boli ústretoví, to bolo v čase Pražskej jari v roku 1968, následne za ruskej okupácie, a za revolúcie v roku 1989.
Spolupracujete často so svojou dcérou, nechávate si navzájom tvorivú slobodu alebo ste na seba tak úzko napojené, že nič také vôbec neriešite?
Životnú slobodu si rodičia a deti musia navzájom darovať, inak by sme sa v rodine cítili ako v pekle. Ja som sa chvíľu musela učiť, že deti už nie sú deti, a že mi do ich rozhodnutí nič nie je. S Oľgou ako kameramankou točím najradšej, pretože fanaticky pracuje do roztrhania tela. A keď si s Oľgou vzájomne dramaturgujeme svoje filmy, robíme to v intenciách tej druhej, ak mi rozumiete, rešpektujeme to, akým filmovým jazykom hovorí tá druhá. Ona sa učí odo mňa a ja sa učím od nej. A takto, myslím, je to aj v živote, deti máme tiež preto, aby sme sa od nich niečo naučili.
Mapujete celé roky diskriminované a utláčané osobnosti našej krajiny, akému obdobiu ste sa venovali najradšej a prečo?
Na to Vám odpoviem jednoznačne, sú to oba totalitné režimy 20. storočia, nacizmus a komunizmus, pretože nado všetko vyznávam slobodu a desím sa nespravodlivosti. Točila som o židovských ženách, ktoré prežili šoa, niekoľko filmov o politických väzňoch päťdesiatych rokov, o chartistoch, ktorých si neobyčajne vážim, pretože som tú hnusnú dobu normalizácie prežila v dospelom veku, a vadí mi, keď tieto statočné ženy a mužov znevažujú niektorí súčasní politici, ktorí v tom čase vstupovali do Komunistickej strany alebo ľudia, ktorí v minulom režime nikdy žiadnu občiansku odvahu nepreukázali.
Ste známa svojím pomerne odťažitým vzťahom k mužom, dokázal Vás niektorý z nich v živote aj pozitívne prekvapiť?
Poznáte to, ľudia si vás ociachujú, a tej ciachy sa nikdy nezbavíte. Ako by som mohla byť k mužom odťažitou, keď celý život okolo mňa krúžili? V deväťdesiatych rokoch bolo Česko genderovo úplne zanedbané, a ja som nemohla zniesť tú nespravodlivosť, že aj v oslobodenej spoločnosti sa na ženu pozerá ako v 19. storočí. A tak som do toho vstúpila. Provokovala som, aby som ženy, ktoré si nadmieru vážim, vyburcovala, aby si uvedomili, že sú skvelé, hoci zašliapnuté, a že muži oproti nim požívajú nezaslúžené výsady. Tento môj, aj keď krátky, ale intenzívny angažmán, mi priniesol priazeň žien. To nebolo žiadne moje ťaženie proti mužom, ale proti spankhartenému patriarchálnemu systému, ktorý po tisícročia klamal obe pohlavia, mužov povyšoval a ženy ponižoval. Pritom muži a ženy môžu byť šťastní jedine v rovnom a slobodnom vzťahu. A či ma nejaký muž dokázal pozitívne prekvapiť? Ja ich mám celú zbierku, ktorú sme si s dcérou Oľgou založili. Sú to muži, ktorí so ženami vedú dialóg a nie monológ, to znamená, že sa pýtajú a počúvajú, ktorí nerozprávajú vulgárne, alebo len vtedy, keď sa hovorí o politike, ktorí otvárajú fľaše s vínom s úslužnosťou čašníkov, ktorí vstanú, keď žena pristúpi k stolu, a zároveň sú to charakterní chlapi, ktorí sa postarajú o rodinu, nenechajú ženu a deti v štichu, a vedia si v každej životnej situácii rady. Môže byť pre ženu niečo krajšie?
Rozhovor
Foto Martina Navrátilová
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
