Rozhovor
Odovzdávam v muzike to, čo ma na nej tak fascinuje, a myslím, že mám svoju cestu
29. december 2016
|
|
Foto Lenka Hatašová
Foto Lenka Hatašová
Petr Bende práve vydal nové CD. Ale nielen o ňom sme sa spolu bavili. Čo ďalšie nám prezradil?
Petr, Vy vydávate nový album. Prečo ste ho pomenovali práve Restart?
Vzostupy, pády či zmeny zažívame každý. V mojom živote sa tých zmien za posledných päť rokov odohralo naozaj veľa – či už súviseli so stovkami koncertov s mojou kapelou, alebo s prevzatím hudobnej agentúry do svojich rúk, do toho milión krásnych inšpirácií od mojich dvoch synov… To všetko sa premietlo aj do nových pesničiek, ktoré som tvoril v priebehu spomínaného obdobia, bez akéhokoľvek tlaku. Výsledkom tejto mojej muzikantskej slobody je album Restart, čím je vlastne povedané všetko.
Prežívate reštart len v hudbe, alebo aj v osobnom živote?
Vydal som sa pred štyrmi rokmi novou hudobnou cestou. Opustil som zastupujúcu agentúru, založil som svoju, dal dokopy svoj produkčný tím a stal sa sám svojím manažérom. To sa osvedčilo a koncertov nám markantne pribudlo. V podstate si žijem svoj detský sen, kedy som vedel od piatich rokov, že sa chcem muzikou zaoberať a žiť s ňou. V osobnom živote je reštartov stále veľa. Každý to máme niekedy hore a potom aby sme sa zastavili, tak nás život niekedy zvezie zase rýchlo šupom dolu, nech zas tak moc nevyskakujeme. A hlavne deti mi robia veľkú radosť a môžem sa vďaka nim radovať a prežívať krásne chvíle.
Aký máte z CD pocit? Už máte ohlasy kritikov, kamarátov a rodiny?
Pocit mám krásny. Podarilo sa vybrať piesne, ktoré ma životne prepájajú, a sú to príbehy a zážitky, či už moje osobné, alebo každého z nás. Išiel som cestou dôrazu na pesničku, s emóciami a oznámením niekedy takým úprimným, až mrazí. Album sa podarilo nahrať s krásnym vzdušným zvukom, a to hlavne vďaka môjmu producentovi, ktorým bol Dalibor Cidlinský junior. Poznáme sa dlhé roky a vždy sme si hovorili, že spoločne niečo urobíme, a teraz nastal ten správny čas. Ohľadne kritiky, kamarátov a rodiny mám radosť, že zdieľam pocit prekvapenia a radosti, že sa doska podarila a je nová, moderná a pesničky dopadajú svojimi príbehmi na každého, kto sa započúva.
Kde ste piesne skladali?
Vlastne úplne všade. Mám rád kľud a hlavne nočný čas, kedy sa všetko utíši, a človek tak môže nechať inšpirácii voľný priebeh. Niektoré piesne som písal na cestách po hoteloch, niektoré vo svojom domácom štúdiu, niektoré nápady mám z hrania sa s deťmi na kapelu, keď jeden zo synov hrá na cajón, druhý na bicie a ja na gitaru a skúšame skladať nové skladby. Vždy je to o radosti.
Kde čerpáte inšpiráciu k tvorbe?
Inšpirácia je všade okolo nás a tiež v každom z nás a v našich životoch. Väčšinu vecí proste v sebe počujem a som len zapisovateľ svojho vnútorného hlasu a tónu, čo vo mne sú. Snažil som sa ísť ku koreňom skladania, chcel som, aby piesne držali pohromade. Všetky som ich vytvoril len s gitarou, či pianom, nahral ich a odovzdal Daliborovi k zaranžovaniu. Jeho cit pre pesničku je neoddiskutovateľný, myslím, že sa nám spoločne podarilo nájsť nový, moderný zvuk, ktorý jednotlivé skladby skvele prepája a zároveň im dáva vzdušnosť. Pôvodne som vybral skoro 40 skladieb, z tých dokončil 25 a odovzdal som ich Daliborovi. Ten potom následne vybral spolu so mnou výsledných 12 piesní.
A čo texty na novú dosku? Písali ste si ich sám, alebo niekto prispel?
Urobil som zásadnú zmenu. Keďže som vždy písal texty rovno na muziku a ja sa považujem skôr za hudobníka než textára, využil som hodenú rukavicu od Tomáša Rorečka, už z roku 2008, kedy sme sa zoznámili v pražskom Lucerna Music Bare. Výborný textár, ktorý mi ponúkol, či by mi nemohol trochu hovoriť do mojich textov, poradiť mi, alebo mi dokonca niečo napísať. Mne sa tá rukavica hrozne páčila a oťukávali sme sa tak dlho, až sme sa spriatelili. Tá spolupráca bola nádherná. Buď som písal hudbu na jeho texty, ktoré mi posielal, vyberal som si celý text, alebo len riadky, dokonca mi občas poslal len zhluk slôh, refrénov a z tých som si vyberal ten svoj príbeh. Dva texty na albume sú moje, jeden je básnika Tomáša Tajchnera, zvyšok je Tomáša Rorečka.
Tento rok vyrážate s kapelou na tradičné Vianočné turné a slávite dvadsať rokov takýchto koncertov. Aké bude?
Tohtoročné turné sa viaže k novej doske, takže máme v pláne akustický program s moderným zvukom mojej kapely, a k nám som si pozval hudobníkov menom Shadow Quartet, čo sú štyria mladí chalani, čo hrajú na violončelo, husle, harmoniku a kontrabas. Chlapci majú dokonca zápis v Guinessovej knihe rekordov za čmeliaka (najrýchlejšia interpretácia skladby Let čmeliaka N. A. Rimského-Korsakova, pozn. red.), takže sú veľmi šikovní.
Akých hostí tento rok plánujete?
Cez kvartet, ktorý som menoval, doplní v každom meste náš program miestny spevácky zbor, ktorý s nami zaspieva sedem mojich piesní, a hlavným hosťom bude folková legenda Jarda Samson Lenk, čo je bard a pesničkár, ktorého poznám od počiatkov folkovej muziky, ktorou som tiež prešiel. Ten pôjde s nami celú vianočnú šnúru.
A čo pódiová show?
To som chcel povedať. Keď ideme to akustické turné, tak aby to neboli len tlmené svetlá a sviečky, snažím sa tú predstavu trochu rozbiť. Tak idem cestou opačnou. Povezieme so sebou desaťmetrovú LEDku a práve v týchto chvíľach na ňu pripravujeme zaujímavé vizualizácie, až filmové veci… Chceme prepojiť moderný digitálny svet s tou akustickou klasickou muzikou. Všetko v ucelenom háve koncertu, ktorý bude mať príbeh.
Ako ste strávili leto? Vystupovali ste na festivaloch, alebo ste relaxovali?
Cez leto sme s kapelou, alebo v zostavách s kapelou a cimbálovkou, alebo aj veľkým Big Bandom odohrali okolo 60 koncertov po celej ČR. Odpočinku som si užil v júli na dovolenke s rodinou, kedy sme sa vypravili ešte pred nepokojmi do Turecka. Takže leto bolo krásne, ale naozaj som ho prežil veľmi rýchlo.
Niekto by Vás mohol považovať za produkt talentovej súťaže. Čo si o tomto názore myslíte?
Moja kapela funguje od roku 1996 a v nezmenenej zostave hráme dodnes od roku 2003. Súťaž bola fenomén a pre mňa vlastne hec od kamaráta, ktorý ma tam prihlásil, a podarilo sa mi vďaka nej koncertovať po celej republike. Niekto ma tak môže vnímať, ale myslím, že je načase ma začať brať vážne v tom, čo robím teraz, a to by som robil rovnako, či by som v nejakej súťaži bol, alebo nie. Hovorí za mňa moja hudobná cesta, ktorá tento rok oslavuje dvadsať rokov.
Odporučili by ste mladým spevákom takú súťaž dnes?
Neviem. V čase, keď som tam bol ja, tak bola Superstar fenomén. Išiel som s vlastnou kožou na trh hlavne kvôli kapele, aby sme sa posunuli niekam ďalej. Pre mňa to bola obrovská škola. Nikde by mi za pol roka nenahrnuli toľko dôležitých vecí do hlavy ako tam. Aj tím bol úplne skvelý. Ale ako sa hovorí… Na konci zhasnú svetlá rámp a ideš reálnym životom. V tom momente som urobil to najzásadnejšie rozhodnutie svojho života, že sa musím čo najskôr prebrať, postaviť na vlastné nohy. Kapelu som našťastie mal, tá so mnou fungovala celý ten čas. Obvolal som všetky možné festivaly a v lete sme prešli celú republiku, Rock for People počnúc cez Sázavafest až po malé festivalíky. Ľudia začali vnímať, že fungujeme dlhší čas, že máme vlastné skladby, vlastnú show a to pomohlo.
Čo by ste v živote fakt nikdy neurobili?
Nezapredal by som sa… V rámci muziky som mal veľa možností zarobiť veľa financií z dopytov hrania pre zvláštnych „usporiadateľov“. Či to boli politické strany, ktoré lákajú umelcov podporou, alebo pochybné obchádzanie diskoték na halfplayback. Všetko som s poďakovaním zrušil a rozhodol sa ísť vlastnou, aj keď zložitejšou cestou. Vlastné pesničky, publikum, v prípade ktorého som rád, že som ho už našiel a vypredáva nám naše Vianočné turné. Proste odovzdávam v muzike to, čo ma na nej tak fascinuje, a myslím, že mám svoju cestu. Dávam na svoj vnútorný hlas, do čoho ísť a do čoho nie.
Kde sa vidíte za desať rokov?
Verím, že stále vo svojej hudobnej slobode. Snažím sa objavovať stále nové cesty v mojich hudobných zoskupeniach. Dal som dokopy netradičnú zostavu rockovej kapely a klasickej cimbálovky alebo netradičný Cimbal Big Band, teda moju kapelu, desať dychov a sólo cimbalistu a ďalšie i akustické projekty. Odohrali sme ako veľké rockové festivaly, tak aj komorné folkové, alebo koncerty v kostole. Myslím, že sa mám stále kam rozvíjať a smerovať. A verím, že ma múzy neopustia a budem môcť odovzdávať poslucháčom ďalšie emócie i energiu.
Petr Bende (*8. 8. 1977), spevák a muzikant
Petr Bende pochádza z Újezdu u Rosic. Absolvoval osem ročníkov ZUŠ vo Velkej Bíteši, odbor klavír, hudobná teória a orchestrálna hra. Navštevoval tiež súkromné hodiny hry na bicie. K týmto nástrojom potom pribudla ešte gitara a fúkacia harmonika. Hrá a vystupuje už od mladosti, ale prielomom sa pre neho v roku 2005 stala strieborná pozícia v súťaži Česko hľadá SuperStar. V tom istom roku sa Petr stal Skokanom roka v ankete Zlatý Slávik 2005 skokom zo 109. na 9. miesto. Roku 2006 bol nominovaný ako jediný z druhej série SuperStar na prestížne ocenenie Anděl Allianz 2006 v kategóriách Objav roka a Videoklip. V roku 2006 si v ankete Zlatý Slávik polepšil a vyšvihol sa z 9. na 5. miesto.
Rozhovor
Foto Lenka Hatašová
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
