Naša sloboda nie je samozrejmosť, je to vzácnosť

S krásnou a krehkou Táňou sme sa stretli pri príležitosti premiéry minisérie Bez vědomí, ktorá odvtedy zbiera jednu pochvalu za druhou a určite o nej ešte budeme mnoho počuť. Hovorili sme spolu aj o vážnych témach. Napríklad o pravde a ako s ňou naložiť alebo o tom, prečo je potrebné neustále pripomínať hrôzy totalitných režimov.

Miniséria Bez vědomí má veľmi temnú, človek by povedal až depresívnu atmosféru. Divák si pri jej sledovaní v podstate neoddýchne. Ako je to z pohľadu herca? Nosí si herec túto atmosféru so sebou domov z pľacu, alebo je schopný sa od toho odrezať? 

Z pohľadu herca je to veľmi podobné, ako to popisujete. V pozícii herečky som sa niekoľko mesiacov zaoberala samotnou témou, ktorá je veľmi vážna. Človek neustále ohmatáva tú atmosféru, neistotu doby a tému. Neviem si predstaviť, že by bol herec taký imúnny, že by sa od toho dokázal úplne odpútať. Aj keď na to existujú isté metódy mentálnej hygieny a tiež sa hovorí, že to človek nemá brať tak vážne. Napriek tomu všetkému sú veci, ktoré skrátka preniknú pod hereckú šupku niekam dovnútra človeka.

Dalo by sa povedať, že počas nakrúcania témou žijete?

Určite. Pre všetkých zúčastnených je to veľmi intenzívna a náročná cesta. 

Vaša postava v Bez vědomí je zvláštna tým, že to nie je aktívna tvorkyňa deja, ale napriek tomu je tam veľmi dôležitá. Dej dotvára neustálym nechápaním udalostí a snahou porozumieť tomu, čo sa deje. To nie je úplne bežná úloha. Ako sa Vám hrala?

Máte pravdu. Snažila som sa tú postavu tak trochu vnútorne adoptovať a čo najviac ju poľudštiť. Na to som sa sústredila najviac. Cez jej príbeh a optiku sa odkrýva celé pozadie príbehu, takže som to brala tak, že by moja postava mala byť najväčším divákovým spojencom. Nechcela som, aby som divákovi za chvíľu začala liezť na nervy. Práve tým nechápaním a divením sa. Ja tam nie som nositeľkou tajomstva, ktoré normálne ľudí najviac zaujíma. Okrem iného pre mňa bola zaujímavá fáza, keď už som rad tajomstiev poznala, pretože všetci chceme vedieť, aká je pravda. Hlavná vec potom je, ako s tou pravdou naložiť. To je pre mňa celkovo veľká a dôležitá téma. Často totiž chceme poznať pravdu, ale nie sme na ňu pripravení. To sa stane každému. Pre mňa je zaujímavá téma, ako sa v takejto situácii nestratiť.

Sme v priestore zahltenom informáciami, v ktorých je strašne ťažké sa vyznať

Máte pocit, že ľudia sú si schopní toto posolstvo o pravde, ale aj celý odkaz Bez vědomí odniesť? A mám na mysli predovšetkým tých divákov, ktorí komunizmus nezažili. Netýka sa to len pravdy, ale aj slobody.

Keď padol minulý režim, mala som šesť rokov. Teda všetky moje spomienky na dobu minulú sú spomienky malého dieťaťa. Ja si ale myslím, že aj pre mladého človeka, ktorý si napríklad vôbec nevie predstaviť, aké to bolo v tej dobe žiť, je to dosť dôležité neustále pripomínať. Je strašne dôležité pripomínať, že sloboda, ktorú máme, nie je samozrejmosť, ale vzácnosť. Práve preto je nutné ukazovať aj tie najhoršie stránky doby minulej, aj keď to nie je príjemné. Každý divák je iný a hľadá si vo filme alebo seriáli to svoje. Takže to posolstvo nie je univerzálne. Ale čo ja som si z toho najviac odniesla je fakt, že človek musí byť ostražitý. Že informácie, ktoré máme a dostávame, sú len čriepky reality. Veci sú ale oveľa komplexnejšie. Mali by sme byť teda veľmi opatrní, než začneme robiť veľké rozhodnutia a závery. Človek sa musí snažiť, pátrať po informáciách a snažiť sa všetko pochopiť. To platilo vtedy aj dnes, kedy sme zavalení množstvom dezinformácií a konšpiračných teórií. Sme v priestore zahltenom informáciami, v ktorých je strašne ťažké sa vyznať. Kritické myslenie by sme mali mať zapnuté nepretržite.

Bez vědomí nebol Váš prvý počin na tému minulého režimu a rokov minulých. Je to dlhodobo Vaša téma, alebo je to náhoda, že sa to tak zišlo?

Ani jedno, ani druhé (smiech). Na náhody neverím, to je prvá vec. No ja aktívne nevysielam žiadne signály v zmysle obsaďte ma do filmu s touto tematikou. To nie. Ale tieto veci ma zaujímajú, takže je možné, že ich k sebe tak nejako podvedome priťahujem a som za to rada, pretože pripomínanie tejto časti histórie považujem za extrémne dôležité.

Táňa Pauhofová (* 13. augusta 1983, herečka)

Rodáčka z Bratislavy sa celým menom volá Tatiana Pauhofová. Kým na Slovensku je známa ako v divadlách, tak zo strieborného plátna, v Česku je vnímaná hlavne ako často obsadzovaná a oceňovaná filmová herečka. V roku 2001 sa po gymnáziu pustila do štúdia herectva na VŠMU v Bratislave a dotiahla to až do stáleho angažmánu v Slovenskom národnom divadle. Už v 10 rokoch sa objavila na televíznej obrazovke, kde si zahrala v seriáli Škriatok. Filmoví diváci si ju pamätajú napríklad z Románu pro muže, Lídy Baarovej, Tomana, Po čom muži túžia či unikátnych projektov HBO ako Hořící keř alebo naposledy Bez vědomí.