Najsilnejší vzťah mám vždy k svojim novým skladbám

Spevák Miro Žbirka je bez preháňania jednou z  najväčších stálic česko-slovenskej populárnej hudby. Okrem talentu v  tom hrá obrovskú rolu aj jeho pracovitosť a  energia, s  ktorou sa púšťa do všetkých svojich projektov. „Meky“ jednoducho nezaspáva na vavrínoch a  v  podstate všetko, na čo siahne, sa mu darí – nové dosky, koncerty, muzikál alebo filmová hudba.

Prvýkrát som Vás videla v deväťdesiatych rokoch v relácii Rhytmick, čo bol vlastne taký náznak českej MTV. Diváci mali možnosť zoznámiť sa prostredníctvom tohto programu s interpretmi, ktorí u nás neboli moc známi. Ako na účinkovanie v tomto programe spomínate?

Máte pravdu, bolo to niečo nové. Diváci síce poznali niektorých spevákov a kapely, ale vidieť ich v klipoch, to sa u nás predtým v televízii vôbec nedalo. Aj pre mňa to bola zábavná a tak trochu improvizačná vec. Vybláznili sme sa a veľa ľudí na to dodnes spomína. Ešte niekde mám teplákovú súpravu Rhytmick, ktorú vtedy mohli diváci vyhrať za účasť v súťažiach – a každý týždeň nám chodili kilá listov a korešponďákov. Nakrúcali sme v Amsterdame a bolo to z dnešného pohľadu dosť namáhavé, stále tam lietať.

V septembri to budú dva roky, čo mal v pražskom divadle Kalich premiéru prvý muzikál na motívy Vašich piesní, Atlantída. Aký z toho máte pocit?

Nikdy to nebola moja ambícia, mať vlastný muzikál. Ale Michal Kocourek, riaditeľ divadla Kalich, prišiel s nápadom a zveril ho do rúk skúseného Jána Ďurovčíka. A ja som súhlasil. Bolo zvláštne a príjemné vidieť mladých spevákov, s akou energiou a nasadením interpretujú moje skladby. Som rád, že sa muzikál Atlantída stretol s takou odozvou a začíname už tretiu sezónu. Preniesli ho tiež na Slovensko, kde vypredáva haly.

Predpokladám, že máte rád aj filmovú hudbu. Aké filmy so skvelou hudbou by ste zmienili? Mimochodom, videli ste toľko ospevovaný Dunkirk, kde hrá významnú úlohu práve hudba Hansa Zimmera?

Film Dunkirk ma oslovuje hlavne tým, že túto akciu prežil môj otec Šimon, ktorý sa tak ako interbrigadista dostal z Francúzska do Británie a tam sa stal súčasťou československej armády vo Veľkej Británii. Tak sa vlastne zoznámil s mojou mamou. Čo sa týka filmovej hudby, som veľký fanúšik Hansa Zimmera – a v tomto filme dokázal neuveriteľne vystupňovať napätie. Ja sám mám vždy radosť, keď sa niektorá moja skladba dostane do filmu, ako sa to stalo napríklad Balade o poľných vtákoch v Pupende alebo naposledy keď ma oslovila režisérka Andrea Sedláčková a vznikla skladba Fair Play do jej rovnomenného filmu.

Akú svoju pesničku máte najradšej? Napríklad kvôli nejakej emocionálnej väzbe – alebo pokojne z nejakého iného dôvodu…

Vždy mi najviac záleží na skladbách, ktoré sú nové a som na ne tak trochu citlivý. Napríklad skladbu Fair Play mám veľmi rád aj preto, že sa nahrávala v legendárnom štúdiu Abbey Road v Londýne. Tiež Balada o poľných vtákoch má u mňa špeciálne miesto, myslím, že sa tam podarilo súznenie hudby a textu a moja vďaka patrí básnikovi a textárovi Kamilovi Peterajovi. Mojou osobnou výpoveďou je napríklad skladba Empatia z rovnomenného albumu.

Balada o poľných vtákoch má u mňa špeciálne miesto

V decembri Váš čaká séria veľkých symfonických koncertov. Ako dlho sa na podobné šnúry vždy pripravujete?

Tento projekt vznikol už pred nejakým časom, prebehlo už jedno turné, koncert v Štátnej opere, v Obecnom dome a tiež v Londýne. Tentoraz je to trochu iné tým, že ide o vianočné koncerty, takže repertoár tomu bude prispôsobený a obohatený. Budeme mať tiež hostí – Lenku Filipovú a Jaroslava Svěceného – a to určite vyžaduje špeciálnu prípravu. Niečo už prebehlo, ale to hlavné ešte len príde. Napríklad naskúšať všetko s filharmóniou Zlín a s dirigentom Adrianom Kokošom.

Pred časom ste na filmovom festivale Park Film Fest dostali cenu Artist's Mission Award, a to za svoje účinkovanie vo filme Neberte nám princeznú. Aké to bolo, ocitnúť sa v úlohe herca? Mali ste trému?

Myslím, že som si to vtedy moc neuvedomoval, jednoducho sme s Marikou Gombitovou hrali samých seba a moc nepredstierali. Bolo to hlavne o pesničkách – a v tom som sa cítil doma. Film mám rád, môj syn ho študuje, a tak som doma s týmto ocenením celkom zamachroval. (smiech)

V auguste ste predstavili nový singel Voľný deň, videoklip k nemu nakrútil Váš syn David. Ako prebiehala spolupráca?

Klip k Voľnému dňu natočil David sám, poskladal ho z archívnych retro záberov BBC v duchu kapiel, ktoré má on rád. To ma baví, pretože klip je na svete a ja v ňom nemusím hrať. (smiech) Ale natočili sme spolu napríklad klip ku skladbe LIVE vo francúzskom Cannes, kde ma na konci utopil oblečeného v mori aj s mobilom – a to už bolo horšie. Musel som ho počúvať a párkrát ma musel zastaviť, že tentoraz šéfuje on. (smiech)

Na Vašom pripravovanom decembrovom turné vystúpi aj Lenka Filipová a Jaroslav Svěcený. Máte v srdci ukrytého ešte nejakého interpreta, s ktorým by ste niekedy rád na svojich koncertoch vystúpili?

Títo dvaja hostia sú vlastne vysnívaní. Lenku aj Jardu mám veľmi rád, sme priatelia, ale ešte nikdy sme spolu nevystupovali. Takže vlastne momentálne ma nikto nenapadá, snáď len Paul (McCartney, pozn. red., smiech).

Miroslav Žbirka (* 21. októbra 1952, spevák)
Miroslav „Meky“ Žbirka je slovenský spevák a skladateľ. Narodil sa slovenskému otcovi a anglickej matke a spieva v jazykoch oboch rodičov. V roku 1968 spoluzaložil skupinu Modus, z ktorej potom odišiel, aby založil skupinu Limit, s ktorou sa potom vydal na sólovú dráhu. Ako druhý po Waldemarovi Matuškovi dokázal v roku 1982 poraziť Karla Gotta a stal sa prvým slovenským zlatým slávikom. V roku 2015 vydal zatiaľ posledný, v poradí trinásty album – Miro. Má dve deti, s manželkou Kateřinou žije v Prahe.