Rozhovor
Najhoršie, čo je, je hrať stále dokola Dlouhej kouř
14. január 2016
|
|
Foto Tomáš Beran
Foto Tomáš Beran
S Michalom Malátným sme sa rozprávali o Chinaski, koncertoch, pesničkách aj festivaloch. Čo všetko na seba prezradil, sa dozviete v rozhovore.
Je pre Vás veľký rozdiel hrať na veľkom koncerte, alebo na festivale?
Na festivale sa nedá moc čarovať. Aj keď dajú sa priviezť vlastné svetlá a tak… Ja teda musím povedať, že mám festivaly veľmi rád. V minulosti som nemal, ale oni sa to tí organizátori naučili robiť. Tento rok sme hrali aj v dobrých časoch, takže to ma veľmi bavilo. Koncerty v hale dlho pripravujete a vymýšľate… Tieto veľké koncerty si väčšinou veľmi neužijem. Musíte premýšľať, čo tam je vymyslené, aby sa to nepokazilo.
Takže u Vás nervozita stále pracuje? Aj po tých rokoch?
Ja som veľký nervák pred koncertom. Ale tá nervozita ma vždy nažhaví na tú správnu prevádzkovú teplotu. Donúti ma to sústrediť sa a pozbierať sa. Ale nervózny som vždy desivo, hrozné.
A len Vy, alebo aj zvyšok kapely?
Vyzerá to, že chalani nie sú. (smiech) Tak buď to dobre schovávajú, alebo fakt nie sú.
Máte nejaký pokrik s kapelou, ktorý robíte pred vystúpením?
Máme taký fígeľ, ako si napríklad sto ľudí naraz môže podať ruku, tak to si tak podáme ruku. A pri tom si zakričíme – to je kúsok pesničky Davida Kollera – „Adrenalin kobercově bombarduje vjemy!“. Tá pesnička sa nám strašne páči. A to si zahulákame a ideme hrať. Ale nie vždy. Niekedy si dáme panáka, inokedy si zahulákame a niekedy nerobíme nič.
Keď sa vrátim späť k tým festivalom – využívate situáciu a chodíte sa tam pozerať aj na kolegov, alebo prídete, zahráte a idete zase preč?
Keďže cez rok nemám moc času, festivaly sú ideálne pre to niekoho vidieť, i napríklad tých zahraničných. Občas ideme s kapelou aj skôr, aby sme niekoho videli. Alebo odchádzame naopak neskôr. Takto som napríklad bohužiaľ videl Village People. To bolo pre mňa sklamanie roku. To bola taká zlá a lacná diskotéka, že to bolo až desivé.
Koho z Vašich kolegov si rád vypočujete?
Mám slabosť pre Buty, tých si kúpim vždy. A nenechám si ani ujsť šancu ich vidieť. Tiež mám rád IMT Smile. A hrozne sa mi páči česká kapela Doctor Victor. Z cudzích kapiel som blázon do Stereo MC’s a tiež sa mi páčilo posledné CD Nicka Cavea, to som mu teda zožral, naň by som išiel hneď. Páčia sa mi gitarové party, čo to robia akoby po starom, ale vlastne to robia moderne. Faith No More ma tiež bavia.
Zhodnete sa na muzike v kapele?
Keď sa podarí koncert a máme dobrú náladu, tak spolu dokonca aj počúvame hudbu. (smiech) U2 v aute občas znejú… Tých majú chlapci radi, to viem. Je to ale ťažké. V tejto brandži ste stále niekde v hurhaji, a tak proste občas chcete len pokoj a ticho, pretože už toho máte plné zuby. Teraz sme napríklad počúvali posledný album Davida Kollera, ten je veľmi ťažký, ale na piatykrát už sa mi to aj začalo páčiť. (smiech)
Čo nám môžete povedať o vašom akustickom koncerte, ktorý sa v septembri konal v Prahe?
Chceli sme zahrať akusticky album Rockfield. A povedali sme si „Poďme osloviť niekoho, kto nám pomôže.“ Padlo meno Vlasta Redl a ono to klaplo. Potom nám pomohol u seba na chalupe, pomohol nám to prekopať, aj si s nami zahral. Jediné, čo ma mrzí, že ten koncert bol v septembri. Bol som z letných festivalov dosť unavený, mal som vybité baterky, a tam som to cítil… Snažil som sa to dohnať vínom, ale myslím, že to asi nebolo moc šťastné… (smiech) Na ten záznam sa pozriem asi až za pár rokov… nie, musím sa na to teraz pozrieť, pretože si to musím vypočuť, nedávať tam falošné veci… Toto sú trestné počuvy…
Na akustickom koncerte ste hrali piesne z Rockfieldu plus nejaké staré hity. Podľa čoho ste vyberali staré pesničky, ktoré tam zaradíte?
My už vieme, ktoré znejú akusticky dobre a ktoré nie. Tiež to musí tú kapelu baviť. Chce to ten sled piesní stále meniť. Najhoršie, čo je, je hrať stále dokola Dlouhej kouř. To už úplne nenávidím. (smiech) Dlouhej kouř teraz nehráme, teraz je dobré obdobie. Teraz sa tým nemusím trápiť. (smiech)
Je ešte nejaká pesnička z vášho repertoáru, ktorá Vám lezie na nervy?
Neviem, čo s tou Klárou. Ja by som ju najradšej nehral. Pár rokov sme ju hrali v takej rýchlejšej verzii, teraz sme to skúsili hrať zase po starom, ale podľa mňa to nefunguje, ja by som sa na to vybodol. Ale chápem, že ľudí to baví.
Opýtam sa na jednu pesničku z vášho prvého CD. Volá sa Veverka. Hráte ju ešte?
Vôbec. Hrali sme ju kedysi. Je to zvláštna pieseň. Mne príde taká divadelná. Ja rád ťahám späť na svetlo staré veci, ale chalani (z kapely – pozn. red.) to moc robiť nechcú. Za A sa to musia učiť (smiech) a za B majú pocit, že ľudia musia mať stále ruky hore a musia spievať. A že akonáhle nespievajú a len stoja a počúvajú, tak to nie je dobre. Ale to predsa je dobre. Veď si ten koncert môžu užiť aj tak. Takže Veverku možno ešte vytiahneme, ale šanca je veľmi malá. Je to ťažký oriešok pre Veverku. (smiech)
Na čo sa môžeme tešiť od Chinaski v najbližšom čase?
Teraz sa chystáme do Austrálie, kde natočíme dve nové piesne. Jedna mi pripadá naozaj skvelá! (smiech) Rozumiete, s niektorými pesničkami sa s prepáčením strašne dlho seriete, trvá to a má to desať verzií. A niektoré pesničky prídu samy a akoby mimochodom. So ženou sme konečne dokončili tento rok chalupu. A k narodeninám som dostal piano. No a od tej radosti, že je chalupa dorobená a už nemáme záchod na dvore, som si sadol k pianu a pieseň bola na svete. No a túto pieseň budeme v tej Austrálii točiť. Pracujeme ale aj na novej doske. Rockfield nás dosť nakopol, máme chuť robiť, chlapci nosia nové nápady. Aj vydavateľstvo je nabudené úspechom. V Čechách sa nám ale už točiť nechce. Užili sme si to Anglicko. Je to taký skvelý psychologický moment – proste odísť s kapelou inam.
Je veľký rozdiel natáčať tu verzus inde vo svete?
Psycho – psychorozdiel. Nejde o techniku alebo peniaze. Skôr ide len o to, že ste odrezaní a len tvoríte. Máme také neskromné želanie – ak budeme nahrávať ďalší album, chceli by sme ho natočiť zase niekde inde.
Rozhovor
Foto Tomáš Beran
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
