Muziku môžem robiť do smrti

Teraz v máji oslávil osemdesiatku, napriek tomu zastihnúť ho doma, je celkom kumšt. Spevák a šéf kapely Olympic Petr Janda totiž v pondelok, v stredu a v piatok vozí svoje dcérky Anežku (13) a Rozárku (10) do školy, do toho chodí trikrát týždenne na tenis a tiež s Olympicom stále intenzívne vystupujú. A aby toho nebolo málo, založil si aj ďalšiu, susedskú kapelu.

Na gitaru hráte vynikajúco, to vie každý, ale naozaj ste ako dieťa excelovali aj v hre na husle? 

Chodil ku mne učiteľ v obleku, vždy v nedeľu presne o desiatej zazvonil a liezol mi tým na nervy, ja som sa zakaždým modlil, nech nepríde. 

To Vás to tak nebavilo? 

Vôbec. Pritom som hral strašne dobre, vedel som zahrať všetky tie zásadné svetové koncerty, stále tu mám noty. Ale dnes už to neviem. Keď vezmem husle do ruky, tak vidíte, že som huslista, držím ich perfektne, ale len čo začnem hrať, je to falošné. Kým keď sa na gitare posuniete na hmatníku o centimeter, furt je to dobré, pri husliach znamená centimeter dva tóny. Tam musíte presne. Huslistov dodnes obdivujem. 

Ale gitara aj tak zvíťazila. Beriete ju stále do ruky každý deň? 

Dá sa povedať, že áno. Ja si ju beriem aj na dovolenku, a to aj v prípade, že ideme len na víkend na hory. Ja ju jednoducho k životu potrebujem. Ráno vstanem a manželka sa s hrôzou díva, že prvé, čo beriem do ruky, je gitara. Ja nechcem, aby si mi hral, hovorí. Tak idem napríklad do kúpeľne a hrám si tam. (smeje sa)

Život mám rád a keď to bude končiť, tak sa mi nebude chcieť odísť. 

Napriek tomu, že s Olympicom stále zvládate hrať desiatky koncertov ročne, vyzerá to, že Vám to nestačilo, keď vystupujete ešte v okolí svojho bydliska na Priepasti, ako sa miestu neďaleko Jevan hovorí. Ako sa to stalo?

Hneď niekoľkým muzikantom som tu v okolí pomohol zohnať pozemok alebo barák. Medzi nimi je aj bubeník Golemu Láďa Malina a George Kozel, ktorý založil Blue Effect. No a asi pred šestnástimi rokmi miestni hovorili, že keď sme takto traja, mohli by sme si spolu zahrať. Tak sme ďalší deň priviezli autom ku krčme nejakú jednoduchú aparatúru a zahrali sme si taký ľahký koncert. A pretože sa nám to páčilo, povedali sme si, že by sme to mohli budúci týždeň zopakovať. Takže takto pozvoľna to pokračovalo, až niekto vymyslel názov Suseďanka. Ja som bol teda proti, to je ako dychovka, ale prehlasovali ma. (smeje sa) Zrazu nám tá krčma nestačila, začali sa tam schádzať ľudia z okolia, tak sme museli vysadiť okná, aby ľudia na terase počuli. Tak nám postavili prístrešok a potom dokonca pódium. No a dnes na nás jazdia zďaleka stovky ľudí.

Čo hráte za muziku?

Hráme v podstate americký blues, dotýkame sa tých slávnych kapiel, ako sú Doors, Rolling Stones a Beatles. Samozrejme pridávame aj nejaký Olympic.

Tak to je jasné – bez Želvy by to asi nešlo.

To je aj tak zaujímavé, to je naozaj zvláštna pesnička, ktorá má stále ten náboj. Neviem prečo práve ona je tým fenoménom, dokonca ju poznajú aj moje deti, a to ani nevedia, že ju zložil ich otec. Nedávno si tu Rozárka spievala Dej mi víc své lásky a tiež vôbec nevedela, že je to odo mňa. Tieto pesničky sú nadčasové a asi budú žiť ďalej.

Sú aj pesničky, ktoré ste hrali nerád?

Určite som niekedy zložil takú odrhovačku, ktorá sa prehrá. Napríklad taká Naše teta Agáta. Už text bol blbý a všetko to bolo také blbé. Ale bol to hit, ľudia ju furt chceli. Teraz sme to už viac ako tridsať rokov nehrali a už to zaplať pán boh nikto nechce.

Ktoré pesničky ľudia stále vyžadujú?

Okrem Želvy sú to Slzy tvý mámy, Dej mi víc své lásky, Okno mé lásky a Jasná zpráva. To sú veci, ktoré sa nedajú nezahrať. Tie dáme ako kľúčové a obalíme to pesničkami, ktoré chceme hrať my.

K osemdesiatym narodeninám ste si nadelili sólovú dosku Asi se mi nebude chtít. Prečo ten názov?

Je to parafráza na to, že mám život rád a keď to bude končiť, tak sa mi nebude chcieť odísť. Zapracoval som tam všetky štýly, ktoré som v tom svojom muzikantskom živote robil. Kritici mi to určite vytknú, ale ja som jednoducho chcel na tej doske mať od všetkých možných žánrov, ku ktorým som sa v živote priblížil, niečo. Je to naozaj pestrá doska. Je tam Bach s Pavlom Šporclom, jazz, jednu pasáž mi spieva Dobrý večer kvintet, je tam folk s Jiřím Stivínom, bluesová spomienka na mojich mŕtvych kolegov…

Viete si predstaviť, že by ste neboli muzikantom?

Ja som po maturite šiel na takú dvojročnú učňovskú školu, kde som sa naučil opravovať telefónne ústredne a telefóny. A viete, že ma to tiež bavilo? Vyznal som sa v tom, tie ústredne som dokázal rýchlo opraviť. Ja som sa narodil na šťastnej planéte, pretože ma baví kadečo. My keď sme doma napríklad niečo murovali, hneď som pomáhal murárom s lyžicou. Keď prišiel inštalatér, sledoval som ho a potom som si to sám skúšal, jednoducho ma baví naozaj skoro všetko, v tom mám obrovskú výhodu. Ale muzika je samozrejme najvyššie a tiež je to dobré remeslo.

Prečo?

Pretože na ňu nepotrebujem byť ani silný, ani veľký, ani tučný, ani tenký, v podstate je to jedno. Určité remeslá musíte v nejakom veku prestať robiť, ale muziku môžete robiť do smrti.

Stále na to máte silu?

Vydržím hrať v pohode dve hodiny bez prestávky. To utečie ako voda, je to fofr. Ale dvesto šesťdesiat koncertov ročne ako predtým už by som neuhral, dnes ich jazdíme tak osemdesiat, to je akurát.

Aj tak ste macher, čo všetko zvládate. Ono asi s mladou rodinou sa človek nemá čas v sebe nejako šťúrať, však?

Presne, tu je cvrkot, do toho tu kričia vtáky, behajú tu zvieratá. (smeje sa) A dôležité je, že moja žena mi nikdy nedá najavo, že som starý. Máme samozrejme na túto tému debaty, ale ona mi hovorí, že je so mnou skrátka v pohode, fakt si vyhovujeme a tiež som nikdy necestoval toľko, ako cestujem s ňou.

Čo hovorila Vaša dcéra Marta, ktorá je o osem rokov staršia, ako je Vaša žena Alice, na ten štyridsaťročný rozdiel?

To počujem ako dnes. Prišla z Nemecka a hovorí: „Ty si Alice, hej? Môžeš mi povedať, koľko máš rokov? Osemnásť? A vieš, koľko má môj otec?“ (smiech) A dnes sme spolu dvadsaťdva rokov, to sa koľkokrát ľudia trikrát rozvedú. Takže som Marte hovoril, že nemá robiť unáhlené závery. (smeje sa)

Petr Janda (* 2. mája 1942, spevák)

Patrí k najväčším legendám českej populárnej hudby. Začínal v roku 1959 v skupine Sputnici, od roku 1963 hrá v kapele Olympic, koncertuje dodnes. S ňou tiež opakovane v osemdesiatych aj deväťdesiatych rokoch získal Zlatého slávika. Piesne Olympicu patria už roky medzi najväčšie české hity, medzi nimi Želva, Dej mi víc své lásky, Slzy tvý mámy, Jasná zpráva alebo Jako za mlada. Speváčkou je aj Jandova dcéra z prvého manželstva Marta, presadila sa aj v Nemecku so skupinou Die Happy. Janda je ženatý tretíkrát, s manželkou Alicou má dve malé dcéry. K tomu má Janda ešte dcéru Elišku z druhého manželstva, syn Petr, brat Marty, zomrel v roku 2001.

Previous Next