Mám rád od všetkého trochu

Herec Igor Orozovič sa venuje všetkému, čo ho baví a napĺňa. Okrem herectva, ktoré považuje za hlavný odbor a remeslo, to sú hudba a výtvarné umenie. Na začiatku novembra vstúpi do kín film Přání k narozeninám, kde stvárnil jednu z hlavných postáv. Z čoho mal na začiatku nakrúcania strach?

Přání k narozeninám je letnou komédiou. Aké to bolo natáčanie?

Prevláda mi jedna všeobecná emotívna spomienka – pohoda. Išiel som okrem iného do tohto filmu práve preto, že to bola letná záležitosť, komédia, skoro roadmovie… Tak keď už prísť o dovolenku, tak ju aspoň nahradiť inou dovolenkou. Nie, že by sme sa flákali. Naopak. Makali sme. Ale v takejto konštelácii je práca zábavou.  

Kolegovia to dokonca nazvali letným táborom so skvelou náladou.

Majú pravdu. Bolo to totiž výnimočné tým, že sme tam boli prakticky stále všetci spolu. To býva bežné v divadle, ale nie pri filme, kedy sa počas nakrúcania s väčšinou kolegov ani nestretnete. Tu sme si prešli takým tým prvým zoznamovaním, socializáciou v skupine, spoločnými zážitkami, prácou a srandou i dojemným lúčením. Zásadné bolo, že sme si všetci asi celkom sadli. Tiež sa mohla stretnúť partia ľudí, čo si lezú na nervy. Priznám sa, že som sa spočiatku bál toľkých výrazných hereckých a komediálnych osobností – bál som sa, že to mimo kamery bude nekonečný súboj eg o pozornosť. Ale opak bol pravdou. Možno si dokonca všetci uvedomovali, že to hrozí a že toto musí byť spoločná práca. A všetci z obsadenia sú neskutočne múdre osobnosti. Takže to nakoniec bolo úplne super a snáď ani tú ponorku sme nestihli mať.

Eva Holubová, ktorá stvárnila postavu Vašej mamy, Vás pozná už odmala, bývali ste v susedstve, dokonca Vás ako bábätko prebaľovala... Vraj k Vám mala materský vzťah aj počas natáčania Přání k narozeninám, a to vrátane dobrých rád. Počúvali ste ju?

Je to tak. Ja som potom „prebaľoval“ Káju a Adama. Často sme ich s bratom strážili. A teraz sme spolu s Evou vlastne prvýkrát odvtedy spolupracovali. Ona má vysokú sociálnu inteligenciu a empatiu a je to taká matka všetkých. A mne v jednom momente, keď som mal krízu, veľmi pomohla dlhým telefonátom.

Bola to Vaša prvá spolupráca s režisérkou Martou Ferencovou?

Áno. A asi všetci z našej filmovej rodinky vám povedia, že je to anjel. Taká trpezlivá a v pohode... Mala to s nami ťažké, pretože sme boli ako banda nezvládnuteľných detí.

Natáčanie vraj bolo náročné, veľa postáv v záberoch, náročné lokácie. Čo ale bolo najnáročnejšie?

Barák, v ktorom sme natáčali. Tam to spoločné spolužitie bolo najintenzívnejšie. A Tom Klus. Nevideli sme sa poriadne od DAMU. A teraz zrazu dvojička. Intenzívne v mnohých rovinách.

V poslednom čase sa začínate presadzovať aj ako spevák. Znamená to, že sa chcete viac venovať hudbe ako hraniu?

Chcem sa jej rozhodne venovať viac. Ale nie na úkor hrania. Baví ma, keď sa všetko navzájom dopĺňa. Ale je fakt, že do projektu svojho prvého sólového miniturné „Když chlap svléká tmu“ som dal veľa svojho voľného aj pracovného času. Bol to masaker, ale som rád, že som sa hecol urobiť taký veľký krok. Bol to môj sen. Bol to obrovský zážitok. Snáď aj pre divákov. Už plánujeme ďalšie koncerty a hrania.

Máte skúsenosti z veľkých divadelných scén, z tých menších, aj z otvorených vonkajších. Aký je medzi nimi pre Vás rozdiel?

To by bolo na dlho. Pre mňa je veľké javisko väčšia drina. Nielen v tom, že musíte na javisku vynaložiť oveľa viac energie, ale aj v tom, že sa vám vracia oveľa menej energie od divákov. Ale keď sa to podarí, tak to je nádhera – napríklad potlesk v Národnom divadle po Kytici je vzácne vrelý a silný a človek si váži to, že sa smie takej nádhery zúčastniť. Hranie vonku je radosť. Tiež sa musí vynaložiť dosť energie, ale panuje väčšinou uvoľnená letná atmosféra a príroda a prechádzajúce sanitky dodávajú niečo, čo v zatvorenom baráku nezažijete.

Diváci Vás poznajú z televíznej série Polda, kde ste hrali spolu s Davidom Matáskom. Aké to bolo?

Bolo to super. Pre mňa zásadná záležitosť a skúsenosť. A režisér Jarda Fuit je skvelý aj ako človek, je to s ním vždy sranda. Natáčanie bolo náročné v tom, že sme s Davidom boli skoro vo všetkých obrazoch, čo znamenalo štrnásťhodinovú pracovnú smenu a potom ešte večer predstavenie. Už som bol potom unavený a bolo mi ľúto, že nezvládam ďalšiu umeleckú sebarealizáciu. Vďaka tomu, že som odišiel, som mohol naskúšať úchvatný muzikál Lazarus a zrealizovať svoj sen – predstavenie Bezruký Frantík v Divadle pod Palmovkou. Ale nostalgia je potvora, cnie sa mi, a vyzerá to, že možno ešte bude pár dielov a že sa v nich ešte objavím.

Do činohry Národného divadla vstupuje režisérske duo SKUTR, s ktorým ste už spolupracovali na veľmi úspešnej dramatizácii Erbenovej Kytice. Môžete prezradiť, na čo ďalšie spoločné sa môžeme tešiť?

Všetci v Národnom sme zvedaví a tešíme sa. Zatiaľ som obsadený do titulov, ktoré SKUTRI robiť nebudú. Na mňa čaká Hordubal, ktorého bude režírovať Michal Vajdička, s ktorým som sa chcel vždy stretnúť. A potom Naši furianti. SKUTRI budú robiť Nebezpečné známosti a to si myslím, že bude pod ich réžiou pecka.

Keby ste si museli vybrať, čomu sa budete venovať, bol by to film, televízia, divadlo, koncertovanie alebo maľovanie? A prečo?

Sofiina voľba. To nedám. Mám rád od všetkého trochu. Výtvarno je asi najviac v rovine koníčka a odpočinkovej záležitosti. Herectvo je samozrejme môj hlavný odbor a remeslo, takže ho opustiť nechcem a nemôžem. Hudba je liek a láska a viem si predstaviť, že by som s ňou obcoval permanentne. A vlastne to robím. Ale je to ešte dlhá cesta k poriadnej profesionalizácii.

Čo ďalšie pripravujete?

Nedávno sme odpremiérovali inscenáciu Marta na letnej scéne musea Kampa. Predstavenie o živote Marty Kubišovej, s ktorou som mimochodom mal tú česť hrať v muzikáli Touha jménem Einodis. V Marte celé herecké obsadenie funguje aj ako kapela, a tak sme všetci dosť dreli, aby sme tie songy zvládli zahrať. Vzal som to aj ako hudobnú výzvu, aby som musel drviť hru na piano. Je to číra radosť. Tak s Martou takto trávime leto. Inak začínam pracovať na ďalšom singli. Po Náušniciach to bude asi jeden môj obľúbený duet. Budeme pripravovať koncerty a tiež sa budem pripravovať na šansónové vystúpenie s Jihočeskou filharmóniou, ktoré sme už dvakrát museli odložiť. Je toho dosť.

Takže to, že letný čas je zároveň časom prázdninovým, u Vás neplatí?

Okrem vecí, ktoré som spomenul, budem na konci augusta nahrávať česko-francúzsku hru s režisérkou Luciou Málkovou. Nahrávanie by sa malo konať v Belgicku, takže to bude tiež trochu dovolenka. Snáď. Inak som si tvrdo uhájil trochu voľna. S kamarátmi z gympľa pôjdeme do Škótska – divoké pobrežie a potom naša obľúbená destilérka Talisker! A potom by som, ak to politická situácia dovolí, rád vyrazil do hôr a do prírody – Gruzínsko. Bol som kedysi v Arménsku a bola to nádhera. Chcem tieto destinácie stihnúť zažiť skôr, než ich zožerie západná civilizácia.

Igor Orozovič (* 7. júla 1984)

Vyštudoval činoherné herectvo na pražskej DAMU. Za prvým angažmánom šiel do Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave, teraz je desiatym rokom členom Činohry Národného divadla v Prahe. Hrá v mnohých filmových a televíznych projektoch (o. i. Devadesátky, Polda, Jedine Tereza, Milada). Spoluzaložil Cabaret Calembour, ku ktorého predstaveniam píše hudbu a podieľa sa na textoch. S kapelou Igor Orozovič & Co. sa vydáva aj na koncertnú dráhu. Hrá na klavír, spieva, venuje sa výtvarnej práci.

Previous Next