Ľuďom sa páči, keď sú moje knižky trochu škandalózne

Nová knižka speváčky, spisovateľky a dramatičky Natálie Kocábovej rozpráva o turbulentných udalostiach hrdinky Lindy Urbanovej. Sledujeme v nej rozpad osobnosti v priamom prenose. To všetko opísané so surovou úprimnosťou. A pretože mnoho čitateľov napadne, či román do istej miery nezrkadlí príbeh autora, prvá otázka, ktorú som Natálii položila, sa priamo ponúkala.

Povedzme, že vďaka vlastnej skúsenosti som sa zamerala na toto pole – rozvody a rozpady nielen rodín, ale aj ich členov. Za tie roky som nazbierala množstvo inšpirácie. Výsledok nie je mojím príbehom, je najmenej mojím príbehom zo všetkých predchádzajúcich kníh, ale ľudia si to radi myslia, pretože je to trochu škandalózne.

Ešte k názvu knihy Domů. Momentálne ste v USA, kde máte časť rodiny. Čo pre Vás vlastne znamená domov? Kde sa cítite doma? A dokážete si predstaviť, že by ste sa z Ameriky nevrátili?

Dokážem, ale nechcela by som to. Som viac Európan. Avšak posledné roky na sebe pozorujem tiahnutie k Amerike. Väčšie ako v mladosti. Myslím, že sa budem snažiť nájsť cestu, ako bývať nejakým spôsobom na oboch kontinentoch.

Sledujem Váš facebookový profil, a aj keď tam zase toľko o svojom súkromí nehovoríte, pripadá mi, že prežívate dobré, spokojné obdobie… Máte pocit, že ste momentálne šťastná?

To určite som. Myslím, že som tam, kde som chcela byť. Len by som nemusela mať tých dvadsať kíl navyše, to ma príšerne rozčuľuje. Na tom teraz budem v Amerike pracovať, hoci sa mi bratranec vysmial, že v Amerike sa naozaj nechudne.

Chcem utvrdiť deti v tom, že sú jednoducho dobré presne také, aké sú. A že majú tisíce možností, ako vyrozprávať svoj príbeh

Okrem písania sa venujete aj muzike a písaniu divadelných hier, napríklad hra Pohřeb až zítra, ktorá sa hrala vo Švandovom divadle, bola veľmi úspešná a kritikmi skvele prijatá. Vašu poslednú hru Sova nedávno uviedlo Slovenské národné divadlo. Čo pre Vás znamená divadlo a v čom sa písanie divadelných hier líši od písania románov?

To sú úplne iné disciplíny. Chcela som byť dramatik od detstva. Potom mi to začalo byť málo a presedlala som na literatúru. Stále sa považujem hlavne za spisovateľa, ale bohužiaľ sú predaje mojich kníh, na rozdiel od divadla, žalostné. Zábavne ma to stáča stále k divadlu. Oboje milujem. V divadle sa bavíme o umení dialógu, o príbehu, ktorý je prenositeľný za dve hodiny. Román ponúka ohromné pole priestoru, ktorý musíte utiahnuť. Píšem len určitý typ hier, také psychologické divadlo, dialógové. V románoch nemám ten širokospektrálny záber, sústredím sa na jednu postavu. Čiže neviem obe disciplíny, len časť každej z nich.

Keď už som použila slovo kritika – čítate recenzie? A ako zvládate tie prípadné negatívne?

Po mnohých rokoch hrozných kritík je u mňa nový trend – žiadne recenzie. Nedočkala som sa ani jednej. Takže už ich ani nemusím čítať. Už som sa naučila ignorovať diskusie, pretože to je na to si odstreliť hlavu. Takže recenzie čítam, ak sú. A s tými negatívnymi sa viem pobiť. Ale neznášam ich rovnako ako ktokoľvek.

Pôsobili ste tiež v reklame. Čo Vám tento svet dal a vzal?

Bola som tam rok a pol a dal mi strašne veľa, v dobrom i zlom. Hlavné je, že som do reklamnej agentúry nastúpila v podstate týždeň po tom, čo som sa stala slobodnou matkou, takže mi to zachránilo psychiku aj zloženky. Spoznala som veľa zaujímavých a zábavných ľudí. Ale tiež som zistila, že na to nemám mentalitu. Každopádne som v reklame stretla kopu kamarátov.

Ako vlastne zvládate súčasný stav, keď je spoločnosť ochromená pandémiou? Ako sa vyrovnávate s chmárami, čo Vám pomáha udržať si dobré duševné rozpoloženie?

Úprimne? Veľmi mi to nejde. Zvládam to blbo, som protivná, rozčúlená a mám pocit, že to nedávam. Naozaj veľmi nezvládam online výučbu, preto som neštudovala pedagogiku, pretože som v tom príšerná. Mám záchvaty hnevu pri češtine. Dcéra chodí do tretej, tak to máme vybrané slová, druhy slov, vetnú stavbu… Des. Veľa kamarátov nemá prácu, bojím sa aj o svoju, je to chaos a hlavne je jasné, že sa tieto veci so zhoršujúcou sa ekologickou situáciou budú diať ďalej a budú neredukovateľné. Tá strata životnej istoty je hrozná.

A ako vnímate výchovu vlastných detí, snažíte sa ich „ušetriť“ mediálnej pozornosti?

Najviac mi záleží na tom, aby nemali pocit, že so mnou musia bojovať alebo ma v niečom doháňať. To je moja motivácia číslo jedna. Chcem utvrdiť deti v tom, že sú jednoducho dobré presne také, aké sú. A že majú tisíce možností, ako vyrozprávať svoj príbeh. Ja som sama stratila veľa rokov predstavou, že musím byť úspešná ako môj otec, než mi došlo, že som úplne iný človek.

Aké máte plány a nesplnené sny?

Rada by som sa upokojila. Vždy závidím tým pokojným ľuďom, ako majú upratané v byte aj hlave. Ja mám stále za zadkom tornádo. A nepáči sa mi to, rada by som… proste chcela vedieť byť zase pokojná. A potom by som chcela písať hry. Čo najviac hier.

Natálie Kocábová (* 16. mája 1984, speváčka a spisovateľka)

Je dcérou hudobníka a politika Michaela Kocába. Absolvovala FAMU, odbor scenáristika a dramaturgia. Vydala zatiaľ tri samostatné hudobné albumy (Fly Apple Pie, Hummingbirds In Iceland, Walking On The A-Bomb), na mnohých ďalších sa podieľala. Medzi jej najznámejšie literárne počiny patrí novela Monarcha Absint, Tohle byl můj pokoj alebo Nepatrně smutná žena. Tento rok vyšiel v nakladateľstve CPress jej posledný román s názvom Domů. Natálie má priateľa a tri deti.