Prežíva obdobie plné kotrmelcov. Hoci sa Martina Sáblíková preslávila ako chlokorčuliarka, ktorá vyhrala trikrát zimné olympijské hry, mala tento rok v auguste túžbu okúsiť aj letnú olympiádu. Kvôli zlému výkladu pravidiel ale nemohla v brazílskom Riu nakoniec nastúpiť do cyklistickej časovky. Ani po tejto nepríjemnej anabáze nestratila chuť pretekať a ďalej bojovať o najvyššie priečky.
Martina, ako ste sa ako malá dostali k športu a prečo ste si vybrali práve rýchlokorčuľovanie?
Ja som pôvodne začala s basketbalom, a to hlavne kvôli otcovi, on ho tiež hral a ja som chcela byť ako on. Naša rodina bola celá športovo založená a všetci sme tie aktivity robili spoločne.
Čo bol ten prvý podnet, že ste sa rozhodli skúsiť okrem basketbalu práve tento netradičný šport, akým rýchlokorčuľovanie je?
Keď som mala asi jedenásť rokov, tak si kamarátka mojej mamy našla priateľa, čo bol tréner Petr Novák. A keď sa k nám prišiel predstaviť, tak sa ho mama pýtala, čo robí, on povedal, že rýchlokorčuľovanie a ja som to hneď tiež chcela skúsiť. No a potom už som pri tom zostala.
Ako vnímate dnešnú dobu, kedy deti skôr namiesto športových aktivít sedia doma pri počítačoch?
Ono je to veľmi ťažké, ale ja si myslím, že tie hry a počítače by mali byť až za odmenu. Príde mi, že ľudia, čo sedia stále doma, vôbec nemajú potuchy o tom, čo sa deje vonku. Ja som vždy prišla domov zo školy, zahodila som tašku a išla som von a učenie šlo bokom, pretože som potrebovala ísť na vzduch. Takže ja osobne si nedokážem predstaviť, že by som prišla zo školy a zase som sa zavrela doma a sedela pri počítači. Najmä ak sa pri nich dnes mnohokrát sedí aj v škole. Elektronika je zabijak všetkého.
Čo pomáhalo Vám, keď ste ako malá mali nejaké zlé obdobie, keď Vám to nešlo podľa Vašich predstáv?
Ja musím povedať, že som také problémy našťastie nemala, mňa športovanie od začiatku bavilo. A to je asi to hlavné, aby si dieťa vybralo šport, ktorý ho baví. Potom tiež veľmi záleží na kolektíve, ten si ale občas človek vybrať nemôže, takže sa môže stať, že sa v ňom nájde niekto, kto vám nesedí. Ale to sa dá vyriešiť prestupom do iného klubu alebo oddielu. Dieťa by si hlavne malo vybrať samo. Ja teraz vidím veľa rodičov, ktorí deti zameriavajú viacerými smermi, napríklad s nimi chodia do telocvične, hrajú florbal, jazdia na bicykli, robia skrátka všetko pre to, aby to dieťa poznalo viac aktivít a potom si vybralo. To je asi naozaj dôležité, aby malo dieťa odmalička nejakú možnosť voľby a aby bolo vedené k aktívnemu životu. Poznám totiž na druhú stranu aj rodičov, ktorí mi hovoria, že si museli kúpiť nový tablet, pretože ich štvorročný syn potrebuje svoj, aby sa mohol hrať. Ja chápem, že to je pre veľa rodičov, ktorí sú časovo vyťažení, oveľa jednoduchšie, dať dieťaťu do ruky tablet alebo niečo podobné, namiesto aby šli spoločne napríklad von. Ale nie je to správne.
Stali ste sa tvárou kampane pre značku Kinder, ktorá má dostať deti od počítačov k športu. Čím Vás táto kampaň oslovila?
Priznám sa, že každá pomoc športu ako takému, navyše malým začínajúcim športovcov mi príde nesmierne dôležitá. Preto som príliš neváhala s tým, stať sa jedným z ambasádorov a mať tak možnosť sa verejne postaviť za to, že je fajn podporovať deti už od útleho veku v akejkoľvek športovej disciplíne, ktorá ich baví. Navyše deti uvidia aj to, ako sme začínali my, ako to mnohokrát nebolo vôbec jednoduché a že väčšina z nás v priebehu rokov menila svoje športové zameranie. Nemusia mať jasno hneď od začiatku, nájsť si svoju cestu môžu aj oveľa neskôr. Dôležité je hlavne nájsť si k športu kladný vzťah a mať túžbu spoznávať nové veci a zdolávať prekážky.
Keď si ešte zaspomínate na Vaše detstvo, tak aké ste boli dieťa? Hnevali ste alebo ste naopak boli tá slušná a dobrá?
Popravde ja som nemala veľa času na to, aby som hnevala. To som ešte robila basketbal aj rýchlokorčuľovanie dokopy, takže som mala trinásť alebo štrnásť tréningov týždenne a napríklad aj škola šla trochu nabok. V tom čase som s rodičmi trochu bojovala, pretože predtým som mala jednotky a dvojky a zrazu to išlo trošku dole. Rodičia ale boli rozumní a povedali, že ak sa chcem niečomu venovať, tak že to mám skúsiť, pretože, ako sa hovorí, život druhé šance moc nedáva. Takže od tých jednotiek ustúpili a povedali, že nemusím byť premiantkou, ale že je dôležité, aby som sa dostala na strednú a aby som urobila maturitu. Ale tie základné mantinely boli dané pevne, neexistovalo, že by som vôbec nechodila do školy. Bolo to naozaj ťažké, ale ja som mala veľké šťastie, pretože aj tí učitelia, a to ako na základnej, tak potom aj na strednej škole, ma podporovali.
Prečo ste sa rozhodli pustiť aj do cyklistiky? Je ťažšie začínať s novou disciplínou v neskoršom veku, alebo záleží, akú má človek prípravu?
Bicykel, respektíve príprava na bicykli, patrí k rýchlokorčuľovaniu odvtedy, čo športujem. Všetci rýchlokorčuliari počas prípravy na sezónu najazdia veľa kilometrov na cestnom bicykli. Rovnaké to bolo aj so mnou, len sme si niekedy okolo roku 2006 povedali, že do prípravy zaradíme aj nejaké preteky. Potom som štartovala prvýkrát na majstrovstvách republiky a tak nejako sa to rozbehlo do súčasnej podoby. Myslím, že čím je človek starší, tým ťažšie sa začína s úplne novou disciplínou. Pokiaľ ale človek už pred tým nejaký šport robil, tak sa mu môže prechádzať lepšie.
Hodili ste za hlavu ten nepodarený boj o to, aby ste mohli v Brazílii na olympijských hrách nastúpiť do cyklistickej časovky?
Tak z deväťdesiatich percent som to už prekonala. Z hlavy sa to vytesniť úplne nedá, ale snažím sa na to nemyslieť, pretože to, čo bolo, bolo. Čaká ma teraz zimná sezóna a chcem sa sústrediť predovšetkým na ňu. Keď si vezmem tie momenty, kedy sa definitívne rozhodlo o tom, že nebudem v Riu pretekať, bolo pre mňa ťažké potom znovu vôbec začať športovať. Mám okolo seba ale veľa ľudí, ktorí mi nedovolia myslieť negatívne a sú pre mňa veľmi veľká podpora.
Sledovali ste olympiádu aspoň v televízii ako diváčka, keď už ste nemohli sama súťažiť?
Hoci som tam nakoniec nepretekala, tak som si nemohla nechať ujsť boj českých športovcov o medaily. Strašne moc som im fandila a priala som im, aby uspeli. Veľa som toho nenaspala, ale pri televízii som si odpočinula.
Koncom augusta zomrela veľká športová legenda, gymnastka Věra Čáslavská, ktorá Vás tiež veľmi podporovala, a mali ste spolu krásny vzťah. Ako na ňu spomínate?
Pre mňa je stále ťažké o tom hovoriť. Bol to človek, ktorého som si veľmi vážila. Veľmi ma inšpirovala a motivovala. Bola to bojovníčka, ktorá dávala ľuďom nádej do poslednej chvíle. Stačilo jedno slovo, čo povedala, a človek sa nad tým zamyslel. Som rada, že som ju spoznala a je hrozná škoda, že už nie je medzi nami.
Pamätáte sa, čo Vám hovorila a čím Vás najviac ovplyvnila?
Hovorila, že sa nesmiem nikdy vzdávať a mám mať guráž, aby som niečo dokázala. Na to som si zakaždým spomenula pred ťažkými pretekmi. Mala v tomto pravdu. O týchto veľkých osobnostiach si človek myslí, že sú nesmrteľní. Nesmrteľná určite zostane, pretože to, čo dokázala a aká bola, sa nikdy nezabudne. Ovplyvnila život mnohých ľudí. Bohužiaľ sme všetci smrteľní a jej odchod je škoda pre celú našu krajinu i svetový šport.
Kedy ste sa s ňou naposledy osobne stretli?
Myslím, že úplne naposledy sme sa videli niekedy pred rokom, ale stále sme boli v kontakte. Písali sme si textové správy a vzájomne sa podporovali.
Po pani Čáslavskej ste druhá najúspešnejšia česká olympionička. Myslíte si, že ju niekedy medailovo prekonáte?
To, čo dokázala ona, len tak nikto nedokáže. Nemôžem sa s ňou porovnávať. Som hrozne rada, že som v jej spoločnosti, čo sa týka úspechov na olympijských hrách. Nechcem ale hovoriť, či by som mohla pani Čáslavskú prekonať.
Čím sa pri pretekoch alebo všeobecne v živote riadite, máte nejaké motto?
Hovorím si, že každé preteky sú pre mňa určitá výzva. Budem mať za chvíľu tridsať a už prichádzajú mladší a lepší, takže človek si hovorí, že ešte tieto preteky skúsi, že ešte môže prekvapiť, ale samozrejme je to už ťažké, už to nie je ako na začiatku, keď má človek osemnásť a môže si hovoriť, že keď sa to nepodarí dneska, podarí sa to zajtra.
Martina Sáblíková (29. 5. 1987, rýchlokorčuliarka)
Je česká rýchlokorčuliarka, trojnásobná olympijská víťazka a niekoľkonásobná majsterka sveta i Európy. Deväťkrát ovládla Svetový pohár. Je držiteľka niekoľkých juniorských aj seniorských svetových rekordov. Úspechy tiež dosiahla v cestnej cyklistike. Má viac ako 15 medailí z majstrovstiev Českej republiky. V roku 2007 získala bronzovú medailu v časovke na majstrovstvách Európy do 23 rokov. Tento rok mala pretekať v časovke na letnej olympiáde v Riu, ale kvôli zlému výkladu pravidiel nakoniec do pretekov nemohla nastúpiť.
