Rozhovor
Katarína Knechtová: Nie je ľahké so mnou vydržať!
22. december 2015
|
|
Foto Jakub Gulyas
Foto Jakub Gulyas
Kedysi vypredávala haly so slovenskou kapelou Peha, ale pred siedmimi rokmi zvolila sólovú dráhu. S tretím sólovým albumom Prežijú len milenci sa posúva nielen hudobne, ale aj sama v sebe. Okrem toho sa chce konečne stať matkou.
Naposledy sme spolu robili rozhovor pred siedmimi rokmi, keď si sa vydávala na sólovú dráhu. Čo sa odvtedy zmenilo?
Zmenilo sa veľa. Prehupla som sa cez tridsiatku, a patrím teda do inej kolónky. A pracovne som sa prekopala už k tretiemu sólovému albumu. A myslím, že je logicky najpestrejší zo všetkých.
V akom zmysle?
Jednak ide o žánrovú pestrosť a tiež som na ňom pracovala s rôznymi ľuďmi. Celkom so šiestimi producentmi, nahrávalo sa na rôznych miestach – v štyroch štúdiách, plus v exteriéroch. Nahrávala som dokonca aj u seba doma. Už na minulom albume so mnou robil producent Depeche Mode Christian Eigner, čo ma umelecky vystrelilo úplne niekam inam.
Kam presne?
Už samotný spôsob práce s takýmto profíkom je o dosť iný, než som bola doteraz zvyknutá. Všetko je dopredu nachystané, práca má presné pravidlá. Vtedy, keď som natočila druhý album, tak ma to dostalo do fázy, kedy som nevedela, čo ďalej s muzikou. A nastalo obdobie hľadania. Vyskúšala som veľa producentov a stále som narážala. Mala som v tom čase stále taký rockový garážový zvuk, čo mi moc nesedelo. Povedala som si teda, že napíšem nejaký ucelenejší materiál a potom nájdem človeka, s ktorým to budem ďalej riešiť. No, a aby som si to ujasnila, odišla som na mesiac a pol do Indie.
Tam si teda písala pesničky?
Nie, práve že tam som si dala pauzu, aby som získala odstup od práce. A keď som prišla domov, všetko, čo som dovtedy napísala, išlo do koša, pretože som zistila, že tie pesničky nie sú dobré. A začala som odznova.
Čo to s tebou urobilo?
Bola som rada, že to bolo také radikálne. Na tých pesničkách bolo cítiť, že boli robené pod tlakom. Pod vlastným tlakom. Mali blbú energiu, boli presiaknuté akýmsi strachom. Potom som si utriedila myšlienky a začala skladať s väčšou ľahkosťou. Výsledok som poslala zasa Christianovi, pretože to on vlastne mohol za to, že môj hudobný život už nebol taký ako predtým. Chcela som od neho radu, ako ďalej. A tak som s dvoma piesňami skončila zase v jeho štúdiu. Tam už bola pohoda, grilovačky a rozprávanie o hudbe. Fakt ma to bavilo, že som pochopila, že budem proste len speváčka a autorka hudby a zvyšok nech riešia tí, čo tomu rozumejú.
Čo presne si robila v tej Indii?
To bol úplne uvoľňujúci výlet. Fungovala som tam len s peňaženkou, plavkami a dezinfekciou. Úplne som opustila svoj tradičný svet a prestala som premýšľať o čomkoľvek, čo sa deje doma.
Tiahneš k východným filozofiám, alebo bol výber Indie náhoda?
Skôr išlo o náhodu. Mám kamarátku zo strednej školy, ktorá žije v Karibiku. Stretávame sa spolu každých tri až päť rokov. Buď prídem za ňou na Svätú Luciu, alebo ideme niekam na výlet. Za tie roky sa dosť našla v joge a stala sa inštruktorkou. Do Indie sa vydala na kurz, ja som sa k nej vlastne len prifarila. Takže sme sa obe venovali joge a veľa cestovali.
Pred tým výletom si tiež mala silný vzťah k joge?
Áno, cvičila som ju, ale nikdy nie tak intenzívne ako v Indii. Musím ale priznať, že práve tam som k nej viac priľnula, urobila si nejaký názor, pochopila ju do hĺbky. Tamojšie cvičenie ale nemá s jogou, ako ju poznáme v našich podmienkach, nič moc spoločné…
Čo hovoríš na populárnu bikram jogu?
Z pohľadu Indov je to kravina. Oni majú štyri základné princípy cvičenia jogy, moderné odnože sa tam príliš nechytajú. Joga má byť prirodzená. A keď cvičíš v extrémnom teple, na ktoré nie si zvyknutá, potom je niečo zle. Ľudia vymyslia čokoľvek, aby pritiahli ľudí. Nie je to o tom.
Je pravda, že štýlov jogy je veľa. Stretla si sa s nejakou netradičnou?
No jasné. Teraz ťa ale chcem trochu šokovať. Predstav si, že v Amerike existuje niečo, čo sa volá Tequilla Yoga. Spočíva v tom, že veľmi sexy inštruktor pred cvičením rozdá ženám panáka tequilly, a potom začne precvičovať úplne triviálne cviky. Asi si myslia, že tak spália viac kalórií. Ten zakladateľ cestuje po celom svete a šíri túto myšlienku ďalej. A vieš čo? Má celkom úspech!
Kedy tipuješ, že tento zázrak dorazí aj k nám?
Snáď nikdy! Ale vieš čo, to je rovnaké, ako keď nejaký „guru“ začne tvrdiť, že ovocie goji má rekordný počet antioxidantov, pritom keď máš mozog, zistíš, že naše čučoriedky ich majú viac. Ľudia jednoducho ľahšie uveria niečomu exotickému, než tomu, čo majú pod nosom. Tieto veci ma zaujímajú, svet je veľký, ale mám zdravý rozum. Nie je dobré všetko brať len podľa trendu.
A aký jogínsky smer teda vyznávaš?
Mám dobré skúsenosti s iyengar jogou, tá sa cvičí s pomôckami, vďaka ktorým dosiahneš jednotlivé asány jednoduchšie a pritom je cvičenie efektívnejšie. Bola vymyslená tak, aby jogu mohol cvičiť každý. Pretože nie všetci sa vieme dotknúť rukami chodidiel, nie sme tak dokonale rozhýbaní.
A ako sa teda cvičí v Indii?
Bolo to veľmi intenzívne. Cvičili sme na lačno od šiestich od rána do jednej popoludní. Ten tréning mal niekoľko častí. Najskôr sme sa vešali na také látkové popruhy, aby sa uvoľnilo svalstvo. Potom sme mali prednášku o tom, akí sme všetci blbci, že nevieme správne stáť na vlastných nohách. Učila som sa päť hodín v kuse vnímať svoje chodidlá! To bolo dosť psychicky náročné. Naučila som sa tým veľkej trpezlivosti. Keď som sa potom vrátila domov, jednak ma nebolel chrbát. A tiež ma nikto nedokázal rozčúliť! Mohli okolo mňa padať bomby a mne to bolo jedno.
Je to trvalý stav?
Bohužiaľ nie. Ten vnútorný pokoj trval asi tak tri mesiace, a potom sa to zase začalo vracať do normálu. Ale čo vo mne zostalo: viac vnímam svoje telo a uvedomujem si, ako je fyzická stránka človeka prepojená s psychikou.
To znie ako by si bola povahou skôr pruďas, čo sa učí kontrolovať.
To by som nepovedala, ale som veľmi náladová a nepokojná. To speváčky bývajú. Všetko má svoje plusy a mínusy. Na jednu stranu je so mnou ťažké vyjsť, na druhú, keď si stále nespokojná, núti ťa to na sebe stále pracovať. Si večný hľadač, chceš vedieť, ako veci fungujú.
Hovorila si o tom, že si v inej vekovej kolónke. Čo po tridsiatke riešiš?
Myslíš, či sa z bohéma stávam usadenou ženou? Tak to myslím, že mám stále tak päťdesiat na päťdesiat. Stále si uchovávam nejakú ľahkosť bytia, pretože potrebujem tvoriť. Nie som úradníčka v banke. Na druhej strane: dosť dlho som bola typ ženy, ktorá nechcela vôbec žiť v mužskom svete, pretože od pätnástich rokov sa stále pohybujem v mužskom kolektíve, tým myslím kapelu.
To ťa to tak odradilo?
Jasné, to bol veľký strašiak, keď som tých mužov videla tak strašne zblízka. Koľkokrát zabúdali, že som v miestnosti. To bola veľká lekcia. Hovorila som si, že s chlapom nikdy žiť nebudem! Neverila som na manželstvo, chcela som mať len to svoje. Dokonca som verila modelu, že síce budem mať partnera, ale budeme žiť každý v inom byte, hoci aj v rámci jednej budovy.
Zmenilo sa to?
Ono to musí prísť samo. Vo chvíli, keď stretneš človeka, ktorý je ten pravý, prehodnotíš kde čo. A zrazu to ide, chceš s ním tie veci vyskúšať. Potom je to prirodzené. Mindráky z minulého života utíchnu. V súčasnosti naozaj reálne uvažujem o tom, že spolu so svojím priateľom postavíme dom na dedine ďaleko od ľudí a budeme mať rodinu. Obaja sme muzikanti. Potrebujeme sa odtrhnúť, aby náš život mal aj inú tvár než tú pracovnú.
Spolupracujete s priateľom?
Práve že nie, trochu sa tomu vyhýbame. Jasne, zaujíma nás názor toho druhého, navzájom sa podržíme. Ale on má svoju kapelu, je bubeník. Ja si idem tiež svoje, a tak je to zatiaľ najlepšie. Vieš, máme obaja muziky celkom dosť v práci, keď sme spolu, užívame si svoj pokoj. Milujeme prírodu, zdieľame záujmy. Proste obyčajný život.
Je to trvalý stav?
Bohužel ne. Ten vnitřní klid trval asi tak tři měsíce, a pak se to zase začalo vracet do normálu. Ale co ve mně zůstalo: víc vnímám svoje tělo a uvědomuji si, jak je fyzická stránka člověka propojena s psychikou.
To zní jako bys byla povahou spíš pruďas, co se učí kontrolovat.
To bych neřekla, ale jsem hodně náladová a neklidná. To zpěvačky bývají. Všechno má své plusy a mínusy. Na jednu stranu je se mnou těžké vyjít, na druhou, když jsi stále nespokojená, nutí tě to na sobě pořád pracovat. Jsi věčný hledač, chceš vědět, jak věci fungují.
Mluvila jsi o tom, že jsi v jiné věkové kolonce. Co po třicítce řešíš?
Myslíš, jestli se z bohéma stávám usazenou ženou? Tak to myslím, že mám pořád tak padesát na padesát. Stále si uchovávám nějakou lehkost bytí, protože potřebuji tvořit. Nejsem úřednice v bance. Na druhé straně: dost dlouho jsem byla typ ženy, která nechtěla vůbec žít v mužském světě, protože od patnácti let se stále pohybuji v mužském kolektivu, tím myslím kapelu.
To tě to tak odradilo?
Jasně, to byl velký strašák, když jsem ty muže viděla tak strašně z blízka. Kolikrát zapomínali, že jsem v místnosti. To byla velká lekce. Říkala jsem si, že s chlapem nikdy žít nebudu! Nevěřila jsem na manželství, chtěla jsem mít jen to svoje. Dokonce jsem věřila modelu, že sice budu mít partnera, ale budeme žít každý v jiném bytě, třeba i v rámci jedné budovy.
Změnilo se to?
Ono to musí přijít samo. Ve chvíli, kdy potkáš člověka, který je ten pravý, přehodnotíš kde co. A najednou to jde, chceš s ním ty věci vyzkoušet. Pak je to přirozené. Mindráky z minulého života utichnou. V současné době opravdu reálně uvažuji o tom, že spolu se svým přítelem postavíme dům na vesnici daleko od lidí a budeme mít rodinu. Oba jsme muzikanti. Potřebujeme se odtrhnout, aby náš život měl i jinou tvář než tu pracovní.
Spolupracujete s přítelem?
Právě že ne, trochu se tomu vyhýbáme. Jasně, zajímá nás názor toho druhého, navzájem se podržíme. Ale on má svou kapelu, je bubeník. Já si jedu taky své, a tak je to prozatím nejlepší. Víš, máme oba muziky celkem dost v práci, a když jsme spolu, užíváme si svůj klid. Milujeme přírodu, sdílíme zájmy. Prostě obyčejný život.
Katarína Knechtová
Rozhovor
Foto Jakub Gulyas
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
