Rozhovor
Karel Voříšek: Večný vychutnávač života
12. september 2014
|
|
Foto Dalibor Konopáč
Foto Dalibor Konopáč
Jedna z najvýraznejších tvárí českého spravodajstva. Dokonale spĺňa parametre úspešnej osobnosti tým, že nikoho nenechá chladným. Jedni ho milujú pre optimistické a ľudové vystupovanie, iní ho spochybňujú. Či už tak alebo onak, Karel Voříšek je profesionál a spolupráca s ním bola radosť. Ústretový, pohotový a úprimný.
Keď ste v roku 1999 začínali na TV Nova, bol hlavnou hviezdou spravodajstva Pavel Zuna. Pomýšľali ste na to, že by ste ho o dva roky „vystriedali“ a ceny TýTý na niekoľko rokov preberali Vy?
Skromnosť velí, aby som povedal, že som na to nepomyslel. Lenže, úprimnosť našepkáva niečo úplne iné. Od Pavla som sa učil písať spravodajské štúdia, jeden čas mi šéfoval, takže som ho bral ako ostrieľaného matadora. Ale k Vašej otázke, áno, hovoril som si, chcel by som raz stáť na rovnakom stupni víťazov. A podarilo sa. Ďakujem preto ako divákom, tak aj tam niekam hore. Vážim si to. Priania sa plnia. Stačí tak málo, veriť im a poslať ich z hlavy do srdca.
Dá sa nejako predvídať, alebo naplánovať, ako si najlepšie získať priazeň divákov?
Nedeste ma. Plánovanie nemám rád. Navyše veličenstvo divák je živý, nepredvídateľný organizmus. Programoví riaditelia televíznych staníc by mohli rozprávať. A vôbec, čo je to priazeň? Raz je a potom nie je. Je to alchýmia vzájomného vzťahu. Nedá sa naplánovať alebo predvídať. Ako láska. Buď iskra preskočí, alebo nie. Neverím na manželstvá z rozumu. Aj keď tie Neffove mám rád. Ale v tej nevyspytateľnosti vzťahu s divákom je predsa len niečo pevné. Musíte s ním hrať férovú hru a dovoliť mu, aby vám čítal v očiach. Všimli ste si to, človek síce hovorí ústami, ale čítate mu pritom hlavne v očiach. Čo pusa vypustí, oko zvýrazní. Alebo tiež nie.
Na Nove ste pôsobili veľa rokov, určite ste nadviazali aj priateľstvá. Ako sa Váš odchod premietol na vzťahoch s kolegami, ktorí sú na Nove naďalej?
Nie som typ paliča mostov. V televízii, kde som pôsobili pred Primou, mám stále pár kamarátov. Aj keď pravda, väčšina už odišla. S Markétou Fialovou sa sem tam stretávame pri dobrej káve a preberáme život. Stále je sa o čom porozprávať.
Aspoň na oko to vyzerá, že moderátorské dvojice spája skutočné priateľstvo, niektorí pôsobia skoro ako rodina. Ako ste znášali výmenu „Vašich žien“?
Čo sa moderovania vo dvojici týka, som naozaj asi trochu promiskuitný typ, ako naznačujete. Aj keď teraz si myslím, že po päťdesiatke som sa už usadil. Nicol Lenertová, Jana Adámková, Markéta Fialová a teraz Klára Doležalová. A tie výmeny? Prvá mi utiekla, druhá mi otehotnela a tretiu mi vzali, to je života beh. Zaplať pánboh za jeho pestrosť. Všetko, čo sa stane, pochopíte až neskôr. Aj keď som v ten daný moment niekedy nechápal, s odstupom času sa potom ukázalo, že to tak malo byť aj prečo to tak malo byť.
TV Prima Vám podala pomocnú ruku, predpokladám, že ste boli vďačný. Napriek tomu, nevnímali ste to ako krok späť? Na Nove ste boli mazák, obľúbený moderátor najsledovanejšieho spravodajstva.
Jedno z najväčších šťastí v živote človeka je, keď má prácu, ktorá ho naozaj baví. A vďaka televízii Prima a Jitke Obzinovej, ktorá mi vtedy zavolala, také šťastie mám. Moje obľúbené motto je: „Každá zmena je k lepšiemu, aj keď to na začiatku tak nevyzerá“. Život ma naučil nehodnotiť jeho rozhodnutie. Ja sa necítim ako mazák na tej televíznej stanici, ktorú spomínate, ale, pri všetkej skromnosti, ako mazák v spravodajstve všeobecne.
Nechcem sa baviť o tom, čo bolo, súd Vás očistil a myslím, že Vás otázky na túto tému otravujú. Zaujíma ma však, či Vám táto skúsenosť dala niečo dobré. Overenie priateľstiev, nadhľad, alebo niečo iné, čo by ste označili za kladné?
Každá skúsenosť vám niečo dá. Ak vás nezabije, tak vás posilní. Čo mi to dalo? Nevzdávať sa bez boja. Môžete kapitulovať, cítiť sa ublížene, ľutovať sa, aký je k vám svet zlý a nespravodlivý. Lenže, stratíte sebadôveru, prestanete si vážiť sám seba. Ustúpite raz a potom už ustupujete stále. Arnošt Lustig hovoril: „Nie je nič, s čím by sa nedalo niečo urobiť!“ Presne, ale niekedy to bez boja nejde. A ešte niečo, nech sa vám stane čokoľvek, pamätajte si, že dôležité je „hlavne sa z toho nepokakať“. Sami pre seba si tam radšej dodajte o dosť silnejšie české sloveso. Zaberá to potom viac a pomáha v boji.
Možno ste si to potrebovali prežiť, inak by ste na TV Nova pravdepodobne pracovali ďalej. Alebo to vnímate skôr ako nespravodlivosť a zbytočné komplikácie, kvôli ktorým ste boli vytrhnutý zo zabehnutých koľají?
Sebaľútosť je cestou do pekiel. Dojímať sa sám nad sebou? Život píše ďaleko horšie životné zápletky. Niekto umiera na rakovinu a vie, že má pred sebou dva mesiace života, to je nespravodlivosť. Kým nejde o život, ide fakt o ten výlučok na h. Zažívam teraz pocit slobody, ako by som sa znova poriadne nadýchol a dostal nový smer života. Keď ste príliš dlho v zabehnutých koľajach, hrozí vám, že už sa z nich nedostanete. A to je škoda. Sám vesmír je nekonečný, tak prečo lipnúť na jednokoľajke.
Okrem moderátora ste tiež lektor, kouč verejných prejavov a rétoriky. Kto sú Vaši klienti? Budúca konkurencia?
Škôl pre moderátorov je veľa, ale poviem jednu kacírsku myšlienku. Moderátor, ako sa skôr hovorilo konferenciér, musí mať nadelené od pánaboha. Rovnako ako herec, žiadne drevo sa dobrou herečkou, hercom nestane štúdiom na nejakej škole. Buď je mu z zhora dané, alebo nie. A potom musí trénovať v praxi. Moje semináre a prednášky sú zamerané na zdokonaľovanie toho, čo je nám vlastné, rozvíjanie toho, čo v sebe máme. Moji zverenci, či už na seminároch alebo pri individuálnych konzultáciách, sú z najrôznejších odborov. Od vrcholných manažérov, šéfov firiem až po úradníkov na magistrátoch a obecných úradoch. Odstraňujeme bloky z vystupovania pred viacerými ľuďmi, učíme sa hovoriť, dávať dokopy súvislé prejavy, ale hlavne – posilňujeme sebadôveru. Bez toho sú všetky poučky na nič. Urobiť si poriadok v sebe, to je základ.
Vždy mi pripadalo, že v spravodajstve sú dva oddelené svety. Reportéri v teréne, ktorí čelia vetru a dažďu a moderátori v teple za pultíkom. Nemáte niekedy tendenciu vyskočiť spoza pultu a byť priamo „na mieste činu“?
Až televízia Prima mi splnila jeden z mojich snov, moderovať Správy priamo z terénu. Najskôr to bolo pri povodniach v roku 2013, kedy sme vysielali celé Správy najskôr zo strechy Národného divadla v Prahe a potom zo zatopeného Ústia nad Labem. A teraz v lete 2014 vyšiel náš kamión so spravodajským štúdiom a cez víkendy sme vysielali z námestí niekoľkých veľkých miest. Neopakovateľný zážitok. Sledovať divákov priamo na pľaci, ako sa pozerajú na reportáže. Okamžite spoznáte, čo ich zaujíma a čo nudí. Tak dlho som na konci Správ hovoril „Prima jede“, až sa naozaj „rozjela“.
Vo Vašej profesii je dôležité, aby ste sledovali aktuálne dianie v politike. Aj keď nepochybujem o tom, že príprava na vysielanie je náročná, hovorím si, či pre Vás nie je stereotypom, stále len čítať správy. Čo napríklad politické debaty, bola taká ponuka?
Stereotyp? Ani zďaleka. Stále sa niečo deje, neviete, čo vás v živom prenose prekvapí. Myslím, ako po obsahovej stránke Správ tak aj po formálnej. Síce existuje bodový scenár, podľa ktorého sa vysiela, ale ten sa aj v priebehu spravodajskej relácie mení, reportáže sa prehadzujú a ak sa deje niečo zásadné, bez akejkoľvek prípravy na to musíme ako moderátori reagovať. Vladimír Železný nám vždy hovoril, že správy môže moderovať aj cvičená opica, ale dobrý moderátor sa spozná podľa toho, ako dokáže reagovať na nečakané situácie, ktoré práve živé vysielanie so sebou prináša. A keby prišla ponuka, o ktorej hovoríte, prijal by som ju.
Ako prebieha Váš deň, keď máte vysielať?
Našťastie nemusím vstávať skoro ráno. Som sova, nevadí mi pracovať alebo sedieť v bare dlho do noci, ale skoré ranné vstávanie ma ubíja. Piata hodina ranná je dobrá tak akurát na to sa odniekiaľ vracať, a nie sa prebúdzať rozdrnčaným budíkom. Keď mám Správy, pracujem od popoludnia, prečítame si bodový scenár, zoznamujeme sa s textom jednotlivých štúdií, tak ako nám ho pripravili reportéri, píšeme si ich, potom kostymérňa, maskérňa, pred tým ešte natočiť upútavku na Správy a potom sa už rozsvieti červená na kamere a Prima jede.
V poslednej dobe sa v spravodajstve stále niečo mení. Moderátori stoja, chodia, klikajú na dotykovú obrazovku, Vy teraz jazdíte v prívese. Nepreceňuje sa spôsob podávania informácií? Ide predovšetkým o správu ako takú, niekedy môže diváka prílišná snaha rozptyľovať. Čo si o tom myslíte Vy? Zažili ste klasické vysielanie za pultom, aj súčasné novinky.
To nemá chybu. Rozosmiali ste ma. Vaším prímerom, že jazdíme v prívese. Nie, ale vážne, rozumiem vám. Obsah a forma. Čo je viac. Je jasné, že v ére internetu, keď sa na nás informácie valia každú minútu, je dávno preč doba, kedy sa divák všetko dozvedal až večer z televízie. O to viac si musíte dať prácu s tým, získavať divákov na svoju stranu. Nejde ale len o samotné vysielanie Správ priamo z miesta, predovšetkým ide o posilnenie samotnej značky Správ na Prime ako takej. To je dlhodobá perspektíva. Pre diváka, ktorý sa stretne so svojimi moderátormi a všetkými tvorcami spravodajstva priamo na mieste, vidí ich na živo, je fixácia na značku oveľa vyššia. Posilňuje to divácku vernosť. Pravda, moderovanie z pevného domovského štúdia je primárne. Všetko ostatné sú čerešničky na torte, ale práve tie, ho robia chutnejším a príťažlivejším. A je to aj vec odvahy. Ktorá ďalšia televízia ju v sebe našla, vyskúšať niečo také?
Myslíte si, že internet postupne nahradí televíziu? Ako by ste v takom prípade videl svoju budúcnosť? A ako vidíte budúcnosť televízie všeobecne? Napríklad Daniela Drtinová a Martin Veselovský dali internetu prednosť už teraz.
Predtým určoval televízny program chod spoločnosti. Traduje sa, že nedeľné večery boli ulice vyľudnené, pretože všetci sledovali Nemocnicu na kraji mesta. Dneska sú už technológie inde, všetko sa dá zaznamenať, odniekiaľ niekam stiahnuť. Všeobecne je už hranica medzi internetom a televíziou zotretá, v televízore ako debničke máte internet a na internete sa pozeráte na televíziu. Dopĺňajú sa. Divák sa čím ďalej tým viac stáva a bude stávať sám sebe programovým riaditeľom a obe médiá mu budú čím ďalej tým viac slúžiť, ako nálezisko predmetov jeho záujmu. Mám jednu obavu. Aby sa niektorý z divákov v tej spleti informácií, filmov, správ nestratil. Nezabudol, že existuje reálny život. Že na smreky, borovice a jedle sa dá pozerať aj priamo v lese, že k tomu nie je potrebná ultra moderná neviem koľko D rozmerná obrazovka.
Rozhovor
Foto Dalibor Konopáč
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
