Rozhovor
Jolana Voldánová: Už som nechcela byť pani z televíznych správ
21. marec 2014
|
|
Foto Profimedia.cz
Foto Profimedia.cz
V jedinej kubistickej kaviarni v Prahe si nadšene objednala kávu a tortu, ktorú jedla sústredene a pomaly. Podobne Jolana Voldánová aj rozpráva, váži každé slovo, jej príjemný hlas je miestami až upokojujúci. Oproti televízii navyše pri reálnom stretnutí mizne z jej tváre ten prísny výraz, ktorým odmerane sledovala svojich hostí v štúdiu, nehovorí tak úsečne a „stručne“, a nebudí ani dojem, že by sa nejako zvlášť rada sama počúvala.
Pozeráte sa denne na televízne spravodajstvo?
Nie. Beží totiž v čase, ktorý pre mňa nie je ideálny vzhľadom na deti. Aj keď som ešte vysielala, málokedy som sa pozerala na večerné Události. Všeobecne sa už na televíziu moc nepozerám. Najčastejšie si ju pustím asi k žehleniu.
Ako kulisu…?
To úplne nie, keď už je pustená, snažím sa ju sledovať. Ako kulisu používam doma skôr rádio, pri jeho počúvaní sa dá predsa len robiť viac vecí než pri pohyblivých obrázkoch. Keď vám poviem, že Události vidím celé raz za týždeň, budem asi najviac blízko pravde.
Keď už si ich pustíte, sledujete jednotlivých moderátorov?
Tiež nie, vôbec nemám tendenciu sledovať ani bývalých kolegov alebo si snáď hovoriť: tak ktože dnes vysiela? Už nepoznám rozpis služieb, takže netuším, kto a kedy bude vysielať. Pustím si ich vyložene len vtedy, keď na ne mám chuť a čas, ako bežný divák. Predtým som trošku sledovala konkurenciu, ale dnes nemám absolútne potrebu niečo alebo niekoho hodnotiť, nie som dokonca ani moc ochotná tráviť pri komerčných televíziách svoj čas.
Živé vysielanie je adrenalín. Nechýba Vám?
Úprimne povedané, ja som si toho adrenalínu v spravodajstve za tých dvadsať rokov užila toľko, že som sa ho asi presýtila, a na konci už mi aj vadil. Musím povedať, že adrenalín spojený priamo s živým vysielaním je fajn, ale nie, keď ho máte pravidelne. Každý stereotyp časom zabíja. Po rokoch, kedy už tú prácu dobre poznáte, máte ju dobre zvládnutú, tušíte, čo sa asi tak môže počas vysielacej doby prihodiť, tak už to vlastne nie je ten správny adrenalín.
Zažili ste syndróm vyhorenia?
Áno, asi by sa ten stav dal nazvať syndrómom vyhorenia. Zrazu stojíte v štúdiu a hovoríte si: „Čo ja tu vlastne ešte robím?“ Po mojom verejne ohlásenom odchode sa potom ozvalo pomerne dosť kolegov novinárov, ktorí mi zrazu hovorili, že stoja na rovnakom rázcestí. Tá práca je veľmi náročná a stresujúca a ja som začala odchod zo spravodajstva pociťovať skoro ako pud sebazáchovy. Robiť niečo, čo už vás vôbec nedobíja a naopak vás to len vysáva, je podľa mňa cesta do pekla.
Ako hovoril Zdeněk Svěrák vo filme Vratné lahve: „Odchádzam, pretože už sem nechodím rád.“
Áno, presne tak to bolo. Ani ja už som do televízie, respektíve do spravodajstva, nechodila rada, prestala som to tam mať rada. A tiež mi to prestalo stačiť.
Bolo Vaše rozhodnutie racionálne? Písali ste si napríklad plusy a mínusy?
Ten typ nie som, že by som vyložene porovnávala klady a zápory, ale smerovala som k tomu kroku dlho, a dlho som ho zvažovala. Spätne som hľadala obdobie, kedy sa tak začalo diať a zistila som, že to prišlo s druhým dieťaťom, po jeho pôrode niekedy v 37 rokoch. Zrazu sa nedostavovalo nadšenie, ktoré som si pamätala z čias po prvej materskej. Bola som na nej síce len necelý rok, napriek tomu som sa do práce strašne tešila, vyzeralo to skoro akoby som sa vracala z vojny.
Mali ste abstinenčné príznaky?
Dalo by sa to nazvať asi aj abstinenčnými príznakmi, ale po druhom materstve som zažívala stavy takmer opačné. Ťažko som hľadala znovu chuť do práce, snažila som sa utešovať tým, že je normálne, že sa striedajú dobré a zlé obdobia a že to časom prejde, že život beží v sínusoidách, že keď idete dole, zákonite sa potom musíte začať vracať hore. Na čas tento prístup fungoval, potom som ale zistila, že hoci to na človeku nie je vidieť, ide vlastne pomaly postupne stále dole. Vynesenie na krivke naspäť hore sa prestalo dostavovať. A paradoxne tie rozsiahle zmeny, ktorými Události v Českej televízii prešli a na ktoré som sa pôvodne naozaj tešila, že bude konečne zmena, tak tie ma dorazili. Nejako som sa s nimi jednoducho nezžila, zrazu to nebola „moja“ srdcová záležitosť, ale niekoho iného. A ako dosť konzervatívny typ som pochopiteľne dávala vinu aj sama sebe. Lenže mi zrazu pripadalo, že to je akési blbé, ploché. A zbytočné. Alebo skôr, že tá zbytočná som tam ja. Že ja tomu už neviem dať ten ďalší potrebný rozmer. A že keď neodídem, zbláznim sa.
Čo Vás za ten uplynulý rok bez televízie najviac prekvapilo?
Ľahkosť, ktorú som tým odchodom získala. Ako keby ma to spravodajstvo zovrelo do nejakých okovov, kde sa stále musíte správať predpisovo. Môj muž vždy hovoril: „Nebuď zase ako tá pani z televízie!“ Nastalo neobyčajné uvoľnenie, hoci som mala strach, že ten pokoj budem ťažko a dlho hľadať, že uzavretosť a kŕčovitosť prejavu dlho zostane. Alebo inak: že bude nejaký čas trvať, než znovu nájdem tú plnokrvnú, ale stratenú Jolanu. Takže ma naozaj prekvapilo, že som sa takmer okamžite úplne uvoľnila a takmer okamžite našla samú seba. Začala som robiť nové projekty, pridala som si prácu v rádiu a zrazu som vyložene cítila, ako mi opäť rastie sebavedomie a najmä ľahkosť, ktorú som v spravodajstve postupne strácala, ako sa mi vracia radosť z každej novej, ďalšej práce. Určite to bolo aj kontaktom so živými ľuďmi, je strašný rozdiel, keď moderujete v televízii a potom naživo. V štúdiu proti vám stojí len kameraman, ale pred živým publikom máte pred sebou okamžitú odozvu. V televízii nič také vlastne neexistuje, tam si musíte predstavovať imaginárneho diváka. „Face to face“ musím vnímať okamžitú odozvu, reagovať na ňu. Zistila som, že mi to svedčí a že ľudia na mňa celkom dajú. Našla som smer, ktorým chcem ísť ďalej. Aj to ma prekvapilo.
Nezaľutovali ste ani na okamih?
Nezaľutovala. Až som si hovorila, či to neznie blbo, či sa akoby nevyhováram. Nejaké ponuky na návrat sa síce objavili, ale ja som sa medzitým tak zžila so svojím novým životom, že som si z nich už len robila srandu v štýle: Mňa už by ste nezaplatili. Rada by som mala vlastný televízny program, toho som sa nevzdala. Ale neponáhľam sa, ja už dávno nemusím mať všetko teraz hneď. Viac ale prezrádzať nebudem, koláč tiež nevyťahujete z rúry pred tým, než sa upečie.
Niekedy do neho ale musíte pichnúť, aby ste zistili, či už je hotový.
No, áno, takto možno. V tom prípade som vo fáze tesne pred pichnutím.
Vidíte medzi správarkami nejakú svoju nástupkyňu?
Vôbec si netrúfam nikoho hodnotiť, nech si to každá robí ako chce, bola som tiež taká. Ale je fakt, že medzi moderátormi nie je moc tých, ktorí by ma niečím výrazne zaujali. Teraz ma prekvapilo, že televízia Prima chce zamestnať ako hlásateľa správ Romana Šebrleho. Pri všetkej úcte k jeho značke, menu a kariére, nemyslím, že by bol ako moderátor správ ideálny. Ja sa riadim heslom: obuvník, drž sa svojho kopyta. Ale možno sa mýlim. Osobne mám rada, keď moderátor nie je len pekná tvár, na ktorú sa dobre pozerá, ale keď má jeho osobnosť v správach ešte nejaký ďalší rozmer. Nejako si nemôžem zvyknúť na ten prvoplánový rozmer. Takto to nikde vo svete veľmi nefunguje. V mnohých prípadoch sme tu stále tak trochu ako na Divokom Západe.
Ono totiž moderovanie správ vyzerá jednoducho, ako že to môže robiť každý.
Máte pravdu, istá časť ľudí takto uvažuje a musím povedať, že sa obávam, že na komerčných staniciach to tak niekedy aj funguje. Ide o iný prístup, než na aký som zvyknutá, nepríde mi to k divákovi fér. Mám radšej moderátora, ktorého poznám z odboru, už poznám jeho prácu, takže vidím ten ďalší rozmer, jeho znalosti a skúsenosti z odboru, o ktoré sa môže oprieť. Takému dôverujem. Takto vidím len jediné: pokus o trhák, respektíve o to, ako zdvihnúť sledovanosť za každú cenu, respektíve, ako pretiahnuť – trebárs i len na chvíľu – nejakých tých divákov z inej televízie na svoju stranu. A som presvedčená, že túto nie úplne čistú taktiku prekuknú čoskoro aj diváci.
Čo vlastne teraz robíte v rádiu. Je veľký rozdiel hovoriť na mikrofón a na kameru?
No jasne, pomerne podstatný. Je to intímnejšie, som tam viac sama za seba, nemusím toľko kontrolovať, ako vyzerám a čo pri tom robím, iná intonácia, iné výrazové prostriedky, možnosť byť viac ľudská, prispôsobiť sa svojmu hosťovi, rozrozprávať ho, pokúsiť sa nájsť rovnakú vlnu... Niekoľko ľudí ma len upozorňovalo, že hovorím moc spravodajsky, že je to stále dosť rýchle, s dôrazom na prvé slabiky, moc spravodajské. Bola som zvyknutá dostávať ľudí na prvú dobrú, v rádiu musím trochu ubrať. Tam to funguje trošku inak.
Máte nahrané nejaké svoje správy?
Tie úplne prvé. Sedím tam v takom ružovom chlpatom svetri, vtedy sme si kupovali oblečenie za vlastné peniaze a často si museli jednoducho vystačiť s tým, čo bolo. Nie sú tam vlastne žiadne príspevky, moderátorova reč je len občas v obraze prekrytá nejakou fotkou. Je to celkom zábavné spätne pozorovať, ako sa na začiatku nadýchnem a potom so zrakom upreným do kamery proste päť minút idem. Navyše som mala pomerne dramatický prejav, nebol rozhodne profesijne neutrálny. Čo boli pozostatky mojej ochotníckej kariéry.
Hráte aj divadlo, pred rokmi Vás nezobrali na DAMU. Ďalší splnený sen?
Kruh sa uzavrel. Odklonila som sa kedysi od toho priania natoľko, že som si roky ani nespomenula, že som chcela hrať divadlo. Ale ako to tak býva, keď sa Vám jedny dvere zatvoria, iné sa otvárajú. Takže keď ma oslovila Dobřichovická divadelná spoločnosť, kývla som.
Nechýba Vám ani politika? Vnímali ste ju doslova z prvej ruky.
Tá česká? Prečo by mi mala chýbať? Ďakujem, ale nie. Mám to pole dosť načítané a prečítané. Keby v nej bolo niečo prekvapivé, tak možno. Ale myslím, že ma momentálne nemá čím prekvapovať. Takže nie, politika mi nechýba.
Pri odchode z televízie ste povedali, že najstrašnejšia bola predstava, že v nej strávite aj druhú polovicu života. Keby ste sa vrátili na začiatok, išli by ste do toho znova?
Stopercentne. Nikde inde by som nezažila to, čo tam, a nestretla veľa ľudí, ktorí sú pre mňa dnes nenahraditeľní. Mala by som asi aj inak postavenú osobnosť, dvadsať rokov som bola neustále na očiach. Pod dozorom.
Rozhovor
Foto Profimedia.cz
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
