Ja a herec? Chcel som jazdiť s tirákmi!

Je oceňovaným divadelným hercom a dnes tiež jednou z najvyhľadávanejších televíznych tvárí. Nedávno sa blysol rolou profesora v Hřebejkovej sérii Pozadí událostí, teraz sa vrátil so seriálom Kukačky o v pôrodnici vymenených chlapcoch, kde hrá dedka jedného z nich. V rozhovore pre Skylink ale priznáva, že o hereckej kariére kedysi vôbec neuvažoval.

Druhá séria Kukačiek je na obrazovke v plnom prúde. Aké ste zažili reakcie na tú prvú?

Na prvú sériu sme mali veľa pekných odoziev, zastavovali nás aj ľudia na ulici. Otec mojej priateľky, ktorý české seriály veľmi nemusí, bavia ho skôr tie akčné, detektívky a westerny, hovoril: No konečne český seriál, kde sa niečo deje. Je to dobre napísané, navyše práca s režisérom Biserom Arichtevom, ktorého som poznal už zo seriálu První republika, je úplne skvelá. Hercov vedie takým jemným spôsobom, neuráža ich, má ich rád, aj na pľaci k nim chová úctu a hereckú prácu ochraňuje.

Okrem televízie Vás môžeme vidieť aj v divadle. V čom napríklad?

Na domovskej scéne, teda v pražskom Švandovom divadle, hrám Cyrana a v hre Hadry, kosti, kůže českého básnika Vladimíra Holana. Hrozne pekné, aj keď náročné bolo aj skúšanie predstavenia S pravdou ven, čo je hra pre dvoch hercov a hrám ju s Petrom Rychlým.

Než sme si sadli, hovorili ste, že rád skúšate v čiapke alebo v kapucni. Prečo?

No vy ste hovorili, že Vám zdvihne sebavedomie, keď sa namaľujete. Možno si potom nepripadáte taká priehľadná. Aspoň ja to tak mám. Takže keď sa skúša, tak si sám seba hájim, ešte som tak akoby do seba, a tá čiapka alebo kapucňa mi dodáva pokoj a bezpečie.

Takže máte pocit, že ste bez kapucne odhalený?

No… ono pri tom skúšaní, keď ide o fakt intímne veci, alebo o témy, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotýkajú, je odhaľovanie koľkokrát zložitejšie alebo ťažšie. Preto mám pocit, že sa potrebujem nejako zahaľovať. Pokrývku hlavy dávam dole buď vo chvíli, keď už musím, alebo si sám hovorím, že už je to dobré.

Najskôr som začal zbierať uniformy, barety, nože, výstroj a potom som začal s tými výsadkármi tráviť viac a viac času.

Už ste sa zo strany režiséra stretli s nepochopením tejto Vašej zvláštnôstky?

Áno, asi s dvoma alebo troma režisérmi sme na to narazili, pýtali sa ma, prečo to mám, ale vo chvíli, keď som im to vysvetlil, to pochopili a nechali ma tak. Ale v angažmáne vo Švandovom divadle už ma poznajú, tak to vedia, a občas to len okomentujú: Aha, zase tá čiapka.

A ako dlho už to tak máte?

Začalo to, keď sme asi pred pätnástimi rokmi skúšali Idiotov. Tam sme boli aj nahatí a komické na tom bolo, že tá nahota mi nevadila, tu išlo v tom procese skúšania skôr o odhaľovanie vnútra.

Chceli ste byť hercom od detstva?

To som si vôbec neprial, chcel som jazdiť s tirákmi. Potom som mal pred jedenástym rokom úraz kolena, ktorý bol vtedajším pánom doktorom zle vyhodnotený a liečený inak, než mal byť. Čo ma pripravilo o športovanie. Pritom ja som dovtedy furt behal, korčuľoval, lyžoval, hral futbal a vyrážal na dobrodružné výpravy. A zhodou okolností, alebo možno to bolo odniekiaľ zhora naplánované, prišla k nám na základku mama Ondřeja Pavelku, divadelná pedagogička Soňa Pavelková, a agitovala, aby deti išli do ľudovej školy umenia. To ma zaujalo a okrem literárne dramatického krúžku som sa prihlásil ešte na husle. No a tým som si vlastne kompenzoval tú aktivitu. Napriek tomu som po deviatke chcel ísť cestou tých nákladiakov, ale pani Pavelková hovorila, že by to bola škoda. Tak som skúsil konzervatórium, hovoril som si, že nemám čo stratiť, a vyšlo to.

V Prahe sa Vám páčilo?

Keď som do nej prišiel, ochorel som, nemohol som sa akoby dodýchať, mal som teploty. Pani doktorka hrozne dlho nevedela, čo mi je a potom pochopila, že to je psychické, že Prahu nedávam. Čo sa prejavilo tak, že som si zrazu povedal, že divadlo nie je pre mňa, nechal som školu a šiel som pracovať na stavbu. Po dvoch mesiacoch na stavbe som si hovoril: To je nejaký nezmysel, na škole mi bolo lepšie. Ale nakoniec som aj tak lajdáčil a nedokončil som ju, takže nemám maturitu. Podobne som potom odchádzal aj z divadiel. Keď mi nevyhovovalo, odišiel som.

Kam?

Raz som sa zo dňa na deň zobral a odišiel som do Votíc pracovať na statok. To trvalo štyri mesiace a potom som sa zase vrátil k hraniu.

Od ktorého ale občas stále utekáte, túlať sa do lesov alebo za kamarátmi výsadkármi, s ktorými skáčete padákom. Čo Vám v tomto prostredí tak učarovalo?

Najskôr som začal zbierať uniformy, barety, nože, výstroj a potom som začal s tými výsadkármi tráviť viac a viac času. Sú to skvelí ľudia, vlastne tam nachádzam nejakú férovosť, rovnosť, priateľstvo. Oni sú schopní sa dohádať napríklad o politike, ale aj tak sa považujú za rodinu. To sú ľudia, ktorí toho veľa zažili, boli na misiách, vycvičili ich na to, aby sa na seba spoľahli. Je tam hrozne jednoduchá orientácia, tí ľudia sú fakt priami – čo si myslím, to hovorím. A toto mi niekedy pri divadle chýbalo…

Luboš Veselý (* 30. októbra 1961)

Narodil sa v Chomutove a vyrástol v Ostrove nad Ohří. Od roku 1977 začal študovať herectvo na Pražskom konzervatóriu, štúdium ale nedokončil. Po vojne pôsobil na mnohých scénach v Brne, Prahe a Kladne, nakoniec zakotvil v pražskom Švandovom divadle. Za rolu Vladimíra Holana v inscenácii Hadry, kosti, kůže sa dostal do širšej nominácie na Cenu Thálie 2020. Prvú veľkú úlohu vo filme mal od Víta Olmera v Antonyho šanci (1986). V televízii exceloval v minisérii Herec alebo satirickej detektívke Pozadí událostí režiséra Jana Hřebejka. Teraz hrá jedného zo starých rodičov v pôrodnici vymenených chlapcov v druhej sérii seriálu Kukačky.