Ísť študovať na herca, na to mi chýbalo sebavedomie
Foto Lukáš Oujeský, Klára Cvrčková, Petr Čepela
Prvýkrát sa videli ešte ako predškoláci, potom na seba na pár rokov zabudli. Ale keď sa potom Martin Finger s Ondřejom Sokolom stretli vo dverách gymnázia, vzniklo niečo výnimočné. Odvtedy idú životom spolu. A teraz hrajú bok po boku aj v novej kriminálke Deväťdesiatky.
Táto kriminálka, ktorá dejovo predchádza Prípadom 1. oddelenia, sa odohráva v 90. rokoch, vy ste jedným z hlavných vyšetrovateľov. Aké vlastnosti by Vám nemali chýbať?
Urputnosť, vytrvalosť, schopnosť improvizovať, zmysel pre spravodlivosť a schopnosť jednať bez strachu.
V seriáli hráte mladšiu verziu majora Plíška, ktorého v Prípadoch 1. oddelenia hral Bolek Polívka. Dívali ste sa, ako svoju postavu zahral?
Nemám na sledovanie televízie veľa času, takže aj z Prípadov 1. oddelenia som videl len asi jeden a pol dielu. Keď som sa dozvedel, že túto rolu budem hrať a že budem mladším Bolkovým ja, znova som si jeden diel Prípadov pustil a na Plíška v jeho podaní som trochu viac zaostril. Ale potom som už na to nemyslel, šiel som si svojou cestou, podobne ako pred časom, keď som hral mladšieho Jindřicha pôvodne z Pelíškov v podaní Jiřího Kodeta. Bolkovi Polívkovi som pred začiatkom nakrúcania Deväťdesiatok kdesi povedal, koho budem hrať, a on sa len potuteľne usmieval.
Sám ste chceli byť odmalička naozajstným kriminalistom. Nie je Vám ľúto, že sa naňho nakoniec len hráte?
Dnes som rád, že je to pre mňa iba akože. Byť kriminalistom v skutočnosti, bol by môj život plný skutočnej temnoty tohto sveta – a mne tá, ktorá ma atakuje každý deň z médií, bohato stačí.
Naše vzájomné napojenie s Ondřejom je také výnimočné, že to asi so žiadnym iným hercom či herečkou mať nikdy nemôžem.
Prečo to vlastne po maturite s tým Vaším snom neklaplo?
Pretože som chcel byť múdry vyštudovaný kriminalista, hlásil som sa na právo. Ale tam som sa nedostal a nastúpil som do práce, otec mi zariadil, že som mohol pracovať na montážach. Bolo to pre mňa obdobie temna, poriadna facka. Nevedel som, čo so mnou bude, či sa mi chce znova robiť prijímačky na právo. Nakoniec som ich o rok robil znova, dostal som sa do nultého ročníka, ale v tej chvíli pristála ďalšia poriadna facka, prišiel mi povolávací rozkaz na vojnu…
A na vojne prišlo to osudové rozhodnutie?
Áno, tam za mnou jedného dňa prišiel Ondra Sokol a priviezol mi prihlášku na DAMU. Po dlhom váhaní som mu povedal, že to teda skúsim, ale iba raz. Keď to nevyjde, už sa tam pchať nebudem.
Prečo? Chýbalo Vám sebavedomie?
Áno. Neveril som si, bál som sa, že zase neuspejem. Keď máte sebavedomie, myslím to zdravé, výrazne pomáha, aby vám to, čomu sa venujete, išlo a mali ste v tom úspech. Ja som bol síce v mnohých ohľadoch sebavedomé a úspešné dieťa, zbieral som školské medaily za kdečo, v detských kolektívoch som bol obľúbený, jednoducho žiadny dôvod na malomyseľnosť. Zároveň som ale vtedy hral ľadový hokej a tam som top rozhodne nebol. Brané pohľadom náročnosti samého na seba sa dá povedať, že som stál za prd. Bolo jasné, že zo mňa žiadny výnimočný hráč nebude. Niekde na tých hokejových tréningoch a zápasoch sa vo mne začal prebúdzať pocit nedostatočnosti. Bolo založené na to moje večne malé sebavedomie.
Ale Ondřej Sokol Vás poštuchol dobrým smerom, dnes ste úspešným hercom. Stál aj pri ďalších Vašich zásadných okamihoch?
Niekoľkokrát áno. Napríklad keď končilo pražské divadlo Komedie, kde som šťastne strávil desať rokov, sa ma raz spýtal: „A čo budeš robiť, keď tam skončíte?“ Ja som premýšľal, že asi pôjdem na voľnú nohu a on mi ponúkol Činoherák. Dnes som tam umeleckým šéfom.
Akoby Vám vesmír zoslal človeka, ktorý Vám bude pomáhať sa rozhodovať.
Je to tak. Pamätám sa presne, kde som v Prahe stál, keď mi zatelefonoval v čase, keď sme sa príliš nevídali, a hovoril, že spolu konečne natočíme film. Hovoril o Krásne. Mal prvú verziu scenára. A pretože sa to týkalo všetkých tých smutných vecí ohľadom mojej mamy (mama Martina Fingera spáchala samovraždu pozn. red.), povedal, že ak nebudem chcieť, robiť sa to nebude, ale ak budem súhlasiť, na druhej verzii scenára už budeme pracovať spolu. A vzniklo Krásno.
Kedy sa z Vás vlastne stali nerozluční parťáci?
On bol v prváku a ja v druháku na gympli. My sme práve skončili výučbu v jednej učebni a ich trieda tam prichádzala. No a stretli sme sa vo dverách. Vo chvíli, keď sme sa uvideli, sme vedeli, že sa poznáme. Ako malí chlapci sme sa totiž vídali u nás na sídlisku. No a potom náš obľúbený profesor Medlík založil divadelný krúžok a tam sme sa stretli zas. Cestou domov z prvého dňa krúžku sme sa s Ondrom úžasne porozprávali a onedlho sme sa jeden bez druhého nehli na krok... A priateľstvo bolo na svete. Do toho krúžku sme už nikdy nešli a začali sme si písať a hrať vlastné divadlo.
Ste dodnes najlepší priatelia?
Určite. Dnes sa vídame často v divadle, ale voľný čas spolu už skoro netrávime. Sme obaja páni v pokročilom veku, máme radi svoje súkromie a tiež musíme patriť svojim rodinám.
Prejavuje sa Vaše intenzívne pracovné prepojenie aj teraz v seriáli Deväťdesiatky?
Naše vzájomné napojenie je také výnimočné, že to asi so žiadnym iným hercom či herečkou mať nikdy nemôžem. S Ondřejom to neanalyzujeme, ale naše životy prežité takto blízko seba sa jednoducho v práci prejavujú. Nedávno sme u nás v Činohernom klube derniérovali inscenáciu Americký bizón, v ktorej sme spolu hrali a Ondřej to aj režíroval. Práve v tejto hre to pre mňa bola esencia možného napojenia hercov na seba. Skoro neexistoval podnet, ktorý by sme nechali len tak ležať. Hravosť a radosť! A stále sa máme čo učiť, stále sme niečím prekvapovaní. Pri natáčaní Deväťdesiatok ma bavili scény, kedy sa s Ondřejom hádame, alebo keď spolu kvôli konfliktu nehovoríme. Išli sme do toho pekne naplno, ale mal som občas čo robiť, aby som sa nesmial, pretože je to pre nás neobvyklý terén. My sa spolu totiž v živote nehádame.
Naozaj? Nikdy?
Aj keď máme samozrejme niekedy rôzne názory, nie sme tak nastrojení, aby sme sa práve my dvaja chceli hádať. Raz sme spolu nehovorili pár dní na gympli kvôli nejakým ohováraniam. Nakoniec to vyriešil Ondra. Spomínam si na ten zvonček, čo u nás doma zazvonil. Otvoril som a za dverami stál on s urputným výrazom. Prišiel si to vyjasniť. Odvtedy sme taký rozkol už nemali.
To sa len tak nevidí!
Hm. Dokážeme spolu sedieť v šatni a mlčať. Ani jedno zbytočné slovo navyše. Nemusíme na seba hrať žiadne hry. Jednoducho asi priateľstvo…
Martin Finger (* 16. decembra 1970, herec)
Narodil sa v roku 1970 v Šumperku, tam tiež vyštudoval gymnázium. Z vojny odišiel na DAMU a už počas štúdií hosťoval v Národnom divadle. Po niekoľkých angažmánoch zakotvil v pražskom Činohernom klube, kde dnes pôsobí ako jeho umelecký šéf. V posledných rokoch zažiaril v televízii napríklad v dvojdielnom filme Metanol o kauze so smrtiacim alkoholom.
