Patria medzi najstabilnejšie páry českého šoubiznisu, sú manželia už bezmála štvrť storočia. Populárna speváčka Hana Zagorová (69) a operný spevák Štefan Margita (59) spolu trávia väčšinu času, napriek tomu je na prvý pohľad zrejmé, že si rozhodne nelezú na nervy. Jediné, čo im prekvapivo občas na nervy lezie, je hudba.
Boli ste, pán Margita, fanúšik Hany Zagorovej ešte predtým, než ste ju spoznali?
ŠM > Bol. Môj otec totiž pracoval v športovej hale v Košiciach. A keď tam dorazila koncertovať Hanka s Karlom Vágnerom, tak som vďaka tomu mal možnosť sa dovnútra dostať skôr, než pustili prvých divákov a sedel som hneď v prvom rade, aby som jej bol čo najbližšie. Bol som na kope jej koncertov, ale musím priznať jednu vec, v úplnej úcte ku všetkým jej kolegom – kedykoľvek som zistil, že Hanka bude vystupovať napríklad až v druhej polovici koncertu, len som si zarezervoval svoje miesto vpredu a šiel som preč. Vrátil som sa vždy až na Hanku (smeje sa).
A čo Vy, boli ste fanúšičkou vážnej hudby už pred manželstvom?
HZ > Vážnu hudbu som mala rada vždy, bavila ma aj opera. Ale ten vzťah nebol zďaleka taký, ako od čias, kedy som spoznala Štefana. Som za ten nový obzor neskutočne vďačná, pretože som mohla spoznať aj zákulisie toho vážneho žánru. A zistila som, že v skutočnosti nie je vôbec vážny, naopak. Celý svet vážnej hudby je neskutočne veselý. Dokonca by som povedala, že je oveľa veselší než ten náš svet popu.
Sú tie dva svety veľmi odlišné?
ŠM > Sú. My v divadle sme totiž stále spolu, na každej skúške sa nás zíde hoc aj dvadsaťpäť. Trávime spolu more času, chodíme spoločne jesť, riešime rôzne veci… A takto intenzívne to zakaždým trvá napríklad dva mesiace.
HZ > Možno je to trochu podobné v muzikáli. Ale u nás sólových spevákov je to jednoducho iné. Divadlo je kolektívna práca, kým ja, keď skúšam na koncert, mám okolo seba len tých „svojich chlapcov“, teda kapelu. Sú to moji kamaráti, ale predsa len je ich menej a nestretávame sa zďaleka tak často. Takže je to iné, v divadle sú proste oveľa väčšia partia.
Obaja sa svojej profesii venujete už desiatky rokov, nemali ste niekedy chuť s tým seknúť?
ŠM > Nie, zatiaľ sa to nestalo. A dúfam, že to ešte nejaký čas nepríde, ideálne nikdy. Skôr by som bol rád, aby mi raz, až príde čas, došlo, že je najvyšší čas skončiť. Vlastne sa toho obdobia potom ani nebojím. Viem totiž, čo by som chcel v živote ďalej robiť. Bavilo by ma sa starať o mladých ľudí a pomáhať im v hudobnej kariére, dostávať ich do divadiel… Alebo je tu ešte ďalšia vec, ktorá ma dlhodobo zaujíma, a to sú reality. Mať realitku, to by sa mi páčilo! Hrozne ma baví si prezerať rôzne časopisy o realitách, kedykoľvek sme v zahraničí, tak po týchto veciach pokukujem. Myslím, že by som v tom odbore mohol zužitkovať aj tie roky v hudobnej brandži. Celý život sa totiž v divadlách stretávam s obrovským množstvom ľudí, spoznal som veľa rôznych pováh, typov a nátur. To si myslím, že by sa mi potom mohlo hodiť.
HZ > Ja som mala kedysi, asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi, potrebu si urobiť od spievania pauzu. A tak som si ju tiež asi na dva roky urobila. Trávila som veľa času so Štefanom, cestovala s ním za jeho prácou… Bolo to fajn, ale potom sa mi začalo cnieť a vrátila som sa. Od tých čias už to nikdy neprišlo a trúfam si tvrdiť, že ani nepríde. Kým na mňa budú ľudia chodiť, budem spievať.
Takže nemáte žiadny takýto plán B ako manžel?
HZ > Absolútne nie.
Ani napríklad herectvo? Veď to ste pôvodne vyštudovali…
HZ > Nie, herectvo ma neláka. Áno, herectvo som študovala, ale hodí sa mi to aj pri mojej profesii. Každá pesnička je vlastne také malé divadlo.
Takže ani keby ste dostali ponuku od nejakého renomovaného režiséra?
HZ > Asi by som to zvažovala, ale veľmi, veľmi dôsledne. Nechala by som túto odpoveď otvorenú, ale skôr sa prikláňam k tomu, že nie.
Oboch Vás onedlho čaká významné jubileum, chystáte nejaké veľké oslavy?
ŠM > Tretieho augusta budem mať šesťdesiat, takže celá rodina príde do Prahy a budeme mať rodinnú oslavu. Ale tá veľká v divadle sa bude konať až 13. novembra, pretože v septembri a októbri budem v Chicagu. To bude narodeninový galakoncert a súčasne mi tiež vyjde nový vianočný album. Na to sa veľmi teším.
HZ > Na moje narodeniny, čo je šiesteho septembra, bude Štefan už v Chicagu. Ale ja mám presne v ten deň koncert v Lucerne a tam by tiež mal vyjsť album, ktorý mi bude venovaný k narodeninám. Takže to jubileum oslávim skôr pracovne, ale rozhodne mi to nevadí, naopak. No a hneď po tom odletím za Štefanom a budem s ním v Amerike celý mesiac.
Aký najdlhší čas ste strávili každý zvlášť?
ŠM > To bolo raz, keď som mal vystúpenie v Paríži. Hanka mala priletieť, ale bola vtedy dosť chorá a nakoniec cestu zrušila, aby ma nenakazila. Bolo to predstavenie Liška Bystrouška a je to asi to jediné, ktoré nevidela. Mali sme síce sedem repríz, ale jej stav sa nezlepšoval, takže nedorazila ani neskôr. To bolo asi naše najdlhšie odlúčenie, trvalo niekoľko mesiacov. A bolo ťažké. Ja totiž vždy, keď má Hanka za mnou niekam vycestovať, chystám ten byt alebo hotelovú izbu tak nejako pre ňu. Zakaždým kúpim kyticu alebo nejaký parfum, proste niečo, čím by som jej urobil radosť. A to som urobil aj vtedy, lenže po generálke zavolala, že jej nie je vôbec dobre a nič z toho nebolo. Bolo mi smutno, ale samozrejme sa nedalo nič robiť.
HZ > Mne to bolo tiež hrozne ľúto. Ale bolo mi jasné, že nemôžem prísť, pretože by som mohla zničiť celú inscenáciu. Nakazila by som Štefana a ten ďalších kolegov… To by ma prekliali! (smeje sa) Tak som namiesto toho sedela doma na zadku.
ŠM > Ale ona to ani nebola ktovieaká inscenácia, takže si o nič neprišla (smeje sa).
Hudba je Váš život, doma ju vraj ale takmer neriešite.
ŠM > Vôbec! Hudba u nás doma neznie, nehovoríme o nej, nič.
HZ > Alebo naozaj len minimálne. To je rovnaké, ako keby ste si doma zapli diktafón a robili si len tak pre zábavu rozhovory. Tiež by Vás to zrejme nenapadlo. A my to s hudbou máme podobne, doma sme radi, že si od nej môžeme trochu vyčistiť uši. Veľmi to tiež záleží na tom, koľko máme aktuálne práce. Ja som toho mala napríklad v poslednom čase toľko, že mi vadí čo i len trochu hlasnejší rozhovor. Uši si jednoducho potrebujú odpočinúť a to je treba rešpektovať.
Obe Vaše profesie sú časovo dosť náročné, máte vôbec niekedy nejaký vyložene voľný deň?
ŠM > Máme a milujem to!
HZ > Obaja to milujeme! Našťastie sa nám to každý rok aspoň na pár dní vždy pošťastí, a to si potom moc užívame.
ŠM > Ráno si v pokoji dáme kávu, potom vyrazíme nakupovať, alebo len tak na prechádzku, potom sa napríklad chvíľu opaľujeme, po obede si na chvíľku ľahneme… To ničnerobenie, stav, keď nemusíte myslieť na horiace termíny, môžete si v pokoji dopriať zmrzlinu… To je na nezaplatenie.
Vy si inak zmrzlinu nedávate?
ŠM > Keď mám pracovné povinnosti, tak nemôžem. Raz som bol frajer a dal som si ju a kruto sa mi to nevyplatilo – dostal som takú angínu, že som nemohol spievať. Takže zmrzlina je pre mňa výnimočná a len za odmenu (smeje sa).
Vy ste, pani Zagorová, snáď s váhou nikdy problém nemali, všakže?
HZ > Jéj, to by ste sa divili! Ale ja sa jednoducho nedokážem celoživotne vzdať sladkého, ktoré milujem. Takže to mám nastavené tak, že budem radšej pol roka držať prísnu diétu, než definitívne vyškrtnúť sladkosti – gumovými medvedíkmi počnúc, tatrankami končiac.
Štefan Margita
Je pôvodom Slovák s maďarskými koreňmi, dlhé roky už ale žije so svojou manželkou v Prahe. Vystupoval v najvyhlásenejších operných domoch po celom svete, napríklad v milánskej La Scale, londýnskej Covent Garden a dokonca aj v newyorskej Metropolitnej opere.
Hana Zagorová
Pôsobí na hudobnej scéne už vyše päťdesiat rokov a patrí medzi naše najúspešnejšie speváčky. Na konte má deväť Zlatých slávikov a za svoju kariéru naspievala už viac ako 820 piesní. Jej prvým manželom bol baletný majster Vlastimil Harapes, od roku 1992 je vydatá za tenoristu Štefana Margitu.
