Rozhovor
Hovoria mi Starý Bača
10. marec 2016
|
|
Foto Archív Brainzone
Foto Archív Brainzone
Marka Ztraceného bola jeden čas plná nočná Praha. Na prahu tridsiatky ale zásadne prehodnotil svoj búrlivý životný štýl a schoval sa do hôr, kde si užíva pokoj. A vyrovnanosť z neho priam sála!
Pred rokom si mal tridsať. Ako tento vek berieš?
No… Všetci mi hovorili, že po tej tridsiatke sa niečo strašne zmení… A ja som sa tejto fráze strašne smial. Ale teraz, keď sa ma to tiež týka, uznávam, že na tom niečo asi bude. Minimálne cítim, že dostávam konečne rozum. Môj syn Marek ma učí byť zodpovedný. A so zodpovednosťou sa ešte len učím pracovať.
Ako sa to prejavuje?
Tým mám na mysli, že už nežijem sebadeštruktívnym spôsobom ako predtým. Bol som neriadená strela, žil som dneškom, mal všetko na háku. Už sa nestáva, že by som neprišiel tri dni domov… (smiech). Tiež už sa vyhýbam situáciám, kedy by som niekomu niečo moc hlasno vysvetľoval. Asi aj viac premýšľam dopredu, čo vôbec poviem.
Takže máš vlastne lepší život ako v dvadsiatke…
Asi hej. Pred pár rokmi, keď sa mi veľmi nedarilo po pracovnej stránke, som mal pocit, že sú všetci proti mne, že ma nikto nemá rád. Cítil som sa veľmi ublížene. Ale potom mi došlo, čo ale chvíľu trvalo, že vlastne nie je moc pravdepodobné, aby sa proti mne zrazu sprisahal celý svet. Tak som začal viac pátrať po skutočnom dôvode. A našiel som ho. Od vtedy sa mi fakt žije lepšie.
Chodil si k psychológovi?
Nie, tak ďaleko som nešiel. Žijem na Šumave a toto nádherné miesto je samo o sebe najlepším psychológom.
Fakt si o tom nikdy nepremýšľal?
Nie. Ale ak niekedy navštívim psychológa alebo psychiatra, tak zájdem rovno na „oddelenie nerozhodnosti“ (smiech). Nerozhodnosť je pre mňa veľkým problémom. Tak napríklad, vydanie mojej novej dosky Pády sa oddialilo o dva týždne len preto, že som váhal medzi dvoma názvami. Nakoniec o výsledku musel rozhodnúť niekto iný a ja som sa ho dozvedel, až keď album vyšiel. Bolo to proste prekvapenie.
A necítiš nejakú tridsiatnícku krízu, že ti napríklad niečo utieklo?
Často nad tým premýšľam. Ale vždy dôjdem k názoru, že to, o čom práve pochybujem, je nakoniec oukej.
Vieš si sám seba predstaviť za desať rokov? Vrátiš sa napríklad k párty životu…
Viem, ani nie tak za desať, ako za tridsať rokov! To presne vidím. Keď sa toho veku dožijem, moja ideálna predstava samého seba je, že budem mať zrub na Šumave. A v ňom budem v pokoji žiť, mať veľkého psa. Tiež budem tvoriť hudbu k filmom… Pri tom budem pozerať z okna na hory a rúbať si drevo, aby som mal v zime čím kúriť. Párty tam nevidím (smiech).
Pred pár rokmi si ale žil v Prahe… Nechýba ti veľkomesto?
Popravde, vždy som bol chlapec z horskej dediny. A som tým pádom zvyknutý na nejakú medziľudskú intimitu. Dám ti príklad: Idem do obchodu pre rožky a cestou stretnem pár ľudí. A so všetkými sa poznám, prehodíme zopár slov. V tomto modeli som vyrástol a vyhovuje mi. Tiež si na dedine cením, že sa tam k sebe ľudia správajú narovinu. Chlapi si sadnú do krčmy, keď sa im niečo nepáči, povedia to nahlas, niekedy si dajú aj po hube a je pokoj. V Prahe ma znechutilo, ako sa tu všetci tvária ako kamoši a za rohom škodia a ohovárajú, udávajú. S tým som sa práve stretol. A nebolo mi z toho dobre.
Býval si známy párty boy, čo sa zmenilo?
No to máš pravdu. Pár rokov späť to tak skutočne bolo. Na tej Prahe je totiž tiež problém, že sa veľmi ľahko a rýchlo zabavíš. A ja mám sklony k tomu sa dobre baviť. Musel som začať tie žúry redukovať a Šumava mi v tom dosť pomáha. Raz týždenne zájdem do krčmy na pivo, pokecať s kamarátmi, ktorých poznám od detstva. Dosť si cením, že ma doma berú ľudia takého, aký som, a neriešia, že som napríklad známy…
A čo tvoja partnerka Marcela, ktorá je tiež z mesta, ako život na dedine znáša?
Tak dúfam, že dobre, zatiaľ sa tak aj tvári. A ak to nadšenie predstiera, robí to veľmi dobre. Ale hej, uznávam, nemá to ľahké a veľmi ju obdivujem za to, že do toho so mnou šla. Aj môj syn to na Šumave miluje a Marcela to drží kvôli nám dvom. Ja jednoducho inde žiť neviem! Sociálny kontakt sa jej snažím vynahradiť, jazdíme občas do Prahy na koncerty a nejaké akcie.
A čo druhé dieťa, plánujete ho?
Druhé dieťa? Nikdy! (Smiech). Ale vážne: dospel som do bodu, kedy si neviem predstaviť, že mám niekoho radšej než toho môjho malého Máru. Potrebuje všetku moju pozornosť a uvedomujem si, že mu ju kvôli práci nedopriavam tak, ako by som si prial. Príde mi nereálne tento objem pozornosti ešte rozdeliť na dve alebo dokonca tri časti. Možno ale zmením názor, Marcelka by si totiž druhé dieťa veľmi priala.
Ako často partnerke pomáhaš so synom?
Keď nemám koncerty, tak bývam doma a starám sa, snažím sa pomôcť. Takže máme takú šumavskú idylku. Veď čo je na svete krajšie, než bývať v tisícich metroch nad morom a svoje dieťa vidieť vyrastať v prírode a nie medzi električkami? Mára už teraz v štyroch rokoch, keď behá po lese, pozná všetky stromy a chrobáčiky…
To znie super, ale tiež to nie je model pre každého…
Ja viem, každý je iný, aspoň to tu na horách nemáme preľudnené (smiech). Ja som mal krásne detstvo v prírode a to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Keď som potom v pätnástich odišiel do Prahy na školu, tak to pre mňa bol vlastne kultúrny šok. Ale zorientoval som sa, to je jasné.
Neprišiel si kvôli žitiu mimo Prahu o kšefty?
Ani nie, to by som nepovedal. Rozhodne ale strávim veľa času šoférovaním auta. Som vlastne tak trochu profesionálny vodič.
Nevadí ti to?
Nie, zvykol som si. Ale musím priznať, že keď som mimo domova viac dní v kuse, tak mi trvá ďalšie dva dni, než sa zase aklimatizujem do úlohy otca. Nie, že by som nerobil nič, len sedel a tupo civel. Robím to, čo normálne, len som napríklad trochu podráždený. A po tých dvoch dňoch, kedy už sa zase prenastavím, je zo mňa „Starý Bača“. Tak mi u nás totiž hovoria.
A čo tvoj vzťah s Marcelou, veľa sa písalo o vašich opakovaných rozchodoch.
To sa písalo, ale už je to dávno. Je pravda, že sme tie začiatky mali komplikovanejšie. Chvíľu to fakt vyzeralo, že spolu nebudeme. Trvalo nám to, všetko sme zvládli a v tejto chvíli sme spolu a šťastní. Keby to takto vydržalo do konca života, budem spokojný.
Malo na váš vzťah vplyv aj to tvoje búrlivejšie obdobie?
To vieš, že áno. Máru sme s Marcelkou neplánovali, chodili sme spolu krátko a tehotenstvom som bol zaskočený. Ale teraz viem, že mi syn vlastne zachránil život. To, že sa narodil, ma hodilo späť do reality. Bez neho by to so mnou išlo veľmi rýchlo z kopca. Deti proste chodia na svet v pravý okamih. Tak to jednoducho malo byť!
Čo je u teba nového po pracovnej stránke?
Pred Vianocami som vydal novú platňu Pády. Mordoval som sa s ňou strašne dlho a nakoniec to dopadlo tak, že som všetky tie pesničky, čo boli napísané, vyhodil a urobil za pár dní úplne nové. Takže som sám prekvapený, čo na tom albume je.
To si ich fakt vyhodil?
Nie doslova, mám ich uložené. Možno sa niekedy budú hodiť. Alebo ich odovzdám inému interpretovi. Vlastne som nikdy nemal veľmi rád model, kedy niekto spieva pesničky, ktoré vlastne zložil niekto iný. Ale trochu som zmenil názor, v poslednom čase sa nebránim dobrej hudobnej spolupráci, vymieňame si materiál napríklad s Martou Jandovou alebo Michalom Pelantom.
Marek Ztracený (*25. 2. 1985)
Český spevák a skladateľ Marek Ztracený sa narodil ako Miroslav Slodičák v Železnej Rude, kde teraz opäť žije. Svoj umelecký pseudonym si osvojil, premenoval sa. Jeho hudobná kariéra odštartovala v roku 2008, kedy vydal debutový album Ztrácíš. V tom istom roku sa stal aj Objavom roka v ankete Český slávik. Už od detstva sa venuje hre na klavír a skladaniu hudby. Vyštudoval skladbu na konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe. Než sa preslávil, hrával na klavír po baroch a hoteloch. Teraz patrí medzi stálice popovej hudobnej scény a na konte má množstvo hitov (Káva a sex, V opilosti alebo Sex s ex). Okrem debutového albumu vydal ďalšie tri: Pohledy do duše, V opilosti a Pády – posledný spomínaný uzrel svetlo sveta koncom minulého roka. S moderátorkou Marcelou Skřivánkovou vychováva syna Marka.
Rozhovor
Foto Archív Brainzone
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
