Rozhovor
Hana Doulová: Bavilo by ma hrať policajtku
19. júl 2015
|
|
Foto Dalibor Konopáč
Foto Dalibor Konopáč
Hana Doulová je nielen skvelá herečka, ale aj energická žena, ktorej je okamžite všade plno. Keď sme sa stretli v ateliéri Dalibora Konopáča, hneď po príchode mi fotograf pošepkal do ucha: Vôbec ju nestíham, je strašne rýchla.
Čo si vlastne myslíte o žánri s názvom rozhovor? Čo je najväčší prínos pre čitateľa a čo z rozhovoru môže získať subjekt, ktorému sú kladené otázky?
Vždy ma zaujíma, kto je novinár, ktorý sa pýta. Rozmýšľam, prečo sa asi rozhodol, že bude robiť práve túto prácu. Čo sa týka čitateľa, toho by malo zaujať, či je spovedaný človek dostatočne zaujímavý. Asi by malo ísť o osobnosti, ktoré žijú trochu neštandardným životom, veď preto čítajú ľudia radi o maliaroch, hercoch či špičkových doktoroch. Myslím, že čitateľa zaujíma, ako svoju nepravidelnú prácu dokážu skĺbiť s rodinou. Počúvam hlasy, ktoré tvrdia: „Chúďatá deti, veď tí rodičia sú stále preč.“ Ale tak to v skutočnosti nie je, ako herečka mám často voľný čas cez deň, a to nehovorím o divadelných prázdninách v lete. My nemusíme posielať deti na tábory, ak samé nechcú. A večery, keď hráme predstavenie, to sú len dve hodiny pred spaním… záleží, či práve ešte skúšame nový titul, alebo nie.
O koľkej vlastne musíte byť „v práci“ čiže v divadle?
Každé divadlo to má trochu inak. U nás, keď sa hrá od siedmej večer, stačí tri štvrte hodiny pred predstavením. Keď je tam spievanie, tak skôr.
Takže herecké deti vlastne prídu len o večerníček s mamou a zvyšok dňa majú mamu pre seba?
To sa nedá tak jednoducho povedať, ako kedy. Niekedy ste celý deň v divadle a druhý deň doma.
Čítate rozhovory s inými osobnosťami? A čo Vás najčastejšie otrávi, že si poviete: To je ale hlúpy rozhovor.
Otrávi ma, keď novinári kladú stále dookola tie isté otázky. Napríklad: Baví Vás viac hranie vo filme alebo v divadle? To je niečo príšerné.
Máte nejaký názor na spoločenské dianie? Napríklad na prijímanie utečencov z Afriky?
To je veľmi citlivá otázka. Som toho názoru, že by sme sa nemali dôležitým témam vyhýbať, ale podieľať sa na ich riešení. Zrejme by mala fungovať nejaká kontrola, ktorá by vylúčila, že medzi utečencami nie sú napríklad spiaci agenti Islamského štátu. Čo ja viem, nie som bezpečnostný expert, ani politik. V každom prípade pred nami stojí problém a my pred ním nemôžeme utekať. Ostatne nezabúdajme, že za komunistov mnohí z nás boli tiež utečenci.
Čo si vlastne myslíte o českom národe, ktorý na jednej strane vedie rebríček v posielaní peňazí DMSkami a na druhej sa chová ako provinčný buran?
V prípade darcovstva cez mobil ide často skôr o vlastné ego. Máte pocit, že ste pre tých ľudí niečo urobili, ale neobetuje nič zo svojho pohodlia. Ide o taký odpustok alebo odkúpenie. Keby mal ísť niekto z nás pomáhať namiesto svojich prázdnin, to by bolo niečo iné.
Ste liberálny človek? Aký máte vzťah k dnešnej mladej generácii, zanadávate si občas?
Ja som liberálna. U nás v divadle sú zastúpené všetky vekové kategórie a vychádzame spolu dobre. Navyše ešte pre potešenie učím raz týždenne dramatickú výchovu na základnej umeleckej škole a tam
mám partiu puberťákov. Je pravda, že to s nimi musíte vedieť. Musíte ich motivovať a musí ich to s vami baviť. Keď sa niekto sťažuje, že dnešní mladí sú nevychovaní fagani alebo niečo podobné, je to väčšinou tým, že ich nevie motivovať. Je to ako v prípade malých detí. Hnevajú tie, ktoré sa nudia.
Existuje podľa Vás žáner, ktorý nie je vhodný pre českých hercov? Napríklad akční hrdinovia?
Ja si nemyslím, že je to v hercoch, ale v tom, že niektoré žánre nám Čechom proste nejdú… Nedokážeme napísať také scenáre, a nevieme ich natočiť. Každý národ má podľa mňa bližšie k určitému žánru, súvisí to s mnohými vecami, spôsobom myslenia, humorom…
A nie sú Česi skôr príliš cynickí? Možno jednoducho a priori českému hercovi neuveria to, čo Bruceovi Willisovi?
Neviem, toto si netrúfam povedať. S najväčšou pravdepodobnosťou to ale skutočne nie je v hercoch, ale v tom okolo. Neexistujú tu profesionáli, ktorí tento žáner naozaj ovládajú. Predovšetkým scenáristi… ale tí sú všeobecne úzkoprofiloví.
A ktoré sú podľa Vás žánre, ktoré Čechom svedčia?
Určite komédie. Nemám na mysli prvoplánovú zábavu typu Babovřesky, ale príbeh, kde je vyvážený humor s dojatím a myšlienkou.
Okrem dcéry, ktorá je úspešnou herečkou (Lenka Krobotová) máte tiež dvoch synov. Čo robia?
Jeden študuje manažment a ekonómiu, starší pracuje a okrem toho hrá závodne šach. Obaja majú pre herectvo predpoklady – veľký zmysel pre humor a nadsádzku, ale živiť sa tým zjavne nechcú. A ja to chápem.
Hovorí sa, že deti chcú buď kráčať v stopách úspešných rodičov, alebo sa proti nim ostro vymedziť. Ako je to u vás?
Ja do hlavy mojich synov nevidím. Ale musia to mať ťažké sa vyrovnať s príkladom otecka (Miroslav Krobot), ktorý je neskutočne pracovitý. Väčšinou je talent nanajvýš dvadsať percent úspechu. Zvyšok si proste musíte odmakať. A takú vôľu a sebadisciplínu, ako má môj muž, myslím nemá kdekto. Takže neviem, ako presne to chlapci berú, latku majú nastavenú vysoko, ale na otca sú obaja myslím pyšní.
Robíte niečo pre zahraničie?
Pracovala som párkrát s cudzími produkciami. Pred pár rokmi som točila v Poprade francúzsky film Giorgino. Bol to taký skôr alternatívny a vlastne veľmi zvláštny film, pamätám sa, že jeden záber sme vždy točili snáď tridsaťkrát a že to bolo dosť úmorné, v mínus 20 a v angličtine. A nedávno som si zahrala vo francúzsko-kanadskom seriáli Rusku, takže sem-tam robím.
Páči sa Vám niekto z najmladšej generácie českých režisérov?
Petr Kolečko je zaujímavý, Pavel Khek, Skútri a niektorí ďalší… iste je ich viac.
Chodíte sa niekedy pozerať na mladých hercov?
Ale áno, napríklad na jednu svoju žiačku do Disku, alebo zájdem do Rubínu. A inak milujem La Putyku!
Chodí sa niekto pozerať na mladých hercov ako hrajú?
Hovorila mi moja žiačka, že áno. Vraj väčšina hercov tesne pred koncom štúdia už má nejaký angažmán. Do Disku napríklad jazdia riaditelia divadiel, dramaturgovia a režiséri. Do nášho divadla teraz mieri jeden chlapec a jedno dievča z oblastí, čo je znakom toho, že sa mimopražská scéna opäť stáva zaujímavou. Ja som napríklad bola po škole v Budějoviciach, potom sme boli s manželom v Chebe, Hradci Králové, a až v tridsiatich troch rokoch som zakotvila s manželom v Prahe.
Štve Vás niečo na televízii?
Občas ma ničí súčasné televízne herectvo, ktoré chce byť za každú cenu civilné, dokonca aj za cenu, že hercom nie je rozumieť. Aj keď výnimky sa nájdu, ako napríklad môj kolega Viktor Dvořák, ktorého som nedávno v tomto smere chválila za seriál První republika.
Ale Vy sa televízii nevyhýbate, že?
Nedávno som točila Políciu Modrava. Viete, čo je môj sen? Zahrať si policajnú komisárku… Vyšetrovať vraždy, robiť výsluch! Tá túžba vo mne zostala od čias, kedy som prvýkrát videla Helen Mirren vo filme Hlavný podozrivý.
Sťahujete filmy z internetu?
Ja ani nie. Keď niečo nutne potrebujem vidieť, tak mi to syn stiahne, inak nie. My máme doma knižnicu HBO, kde je nejakých 1000 titulov a s tým si vystačíme.
A čo si myslíte o sťahovaní umenia z internetu?
Bohužiaľ sa tomu nedá vyhnúť. Malo by sa to spoplatniť, ale tak, aby si to mladí mohli dovoliť. Keby bola cena dostupná, tak verím, že by to tí ľudia toľko nerobili.
A nevadia Vám filmy s titulkami?
Naopak, mňa veľmi baví angličtina. Syn mi občas odporučí americký či anglický film alebo seriál v pôvodnom znení, ale s anglickými titulkami. Tiež mi dáva preklady, a potom sa na mňa hnevá, keď robím chyby!
Hájila by ste český dabing?
Nie. Riešila by som to ako v Škandinávii, kde vie každá chyžná výborne po anglicky, pretože nemajú dabing. Pri každom filme, ktorý beží v televízii, by mala byť možnosť voľby v pôvodnom jazyku.
A neprídu dabingoví herci o prácu?
Môžu napríklad nahovárať audioknihy, a určite budú aj ďalšie možnosti.
Zvládajú českí herci angličtinu alebo skôr na to nemajú čas?
Veľmi nie. Niektorí sa snažia, ale nie je ich veľa.
Ste lyžiarska rodina?
Áno, zimné športy, lyže, bežky, ale opatrne. Viete, čo by to znamenalo, keby som si niečo zlomila? V divadle by ma uškrtili.
Máte v zmluve zákaz nebezpečných športov? Keď hrala Jana Preissová baletku vo filme Ako vytrhnúť veľrybe stoličku, tak nesmela lyžovať…
To neviem, ale v mojom veku sa každý bojí akejkoľvek zlomeniny. To by som v divadle spôsobila hrozné komplikácie, tým skôr,
že hrám extrémne navštevované tituly,
ako Pan Kaplan má třídu rád alebo Holky z kalendáře, či Fulghumovo Drž mě pevně, miluj mě zlehka.
Čo sa stane, keď ste veľmi chorá, musíte hrať?
Keď je to malá úloha, tak to väčšinou niekto „zaskočí“. Keď nie, tak sa urobí zmena predstavenia. Ale to už musí byť niečo! Každý herec normálne hrá so štyridsiatkami. To musíte ležať na smrteľnej posteli, aby ste vynechali.
Čo by ste si chceli zahrať, samozrejme okrem tej policajnej vyšetrovateľky?
Keď som bola v Hradci Králové, milovala som prácu v štúdiu Beseda s režisérom Josefom Kroftom, ktorý nás bohužiaľ nedávno opustil… neviem, či ešte niekto podobný existuje… Ale cítim, že by som chcela ešte skúsiť niečo alternatívnejšie, na malých scénach ako napríklad Rubín alebo Studio 2… Vrátiť sa k podobne zaujímavej práci, akú som zažila v Besede, pracovať s mladými hercami či režisérmi… kým ešte na to mám dosť síl.
Rozhovor
Foto Dalibor Konopáč
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
