Rozhovor
František Soukup: Česi nie sú dobrí muzikanti
24. júl 2014
|
|
Foto Tomáš Krist,
Foto Tomáš Krist,
Asi nie je jednoduché byť slávny muzikant skupiny Nightwork, vypredávať haly, hrať v najsledovanejších reklamách a potom zrazu skončiť. Skladateľovi, muzikantovi a podnikateľovi Františkovi Soukupovi to ale prekvapivo vyhovuje.
Nedá sa nespýtať. Aký je život po konci skupiny Nightwork?
Dobrý. Život po Nightwork je dobrý. Je podstatne pokojnejší, pretože z môjho života zmizli víkendové koncerty. To znamená,
že mám čas jazdiť na bicykli, mám čas si čítať a chodiť von. Mám čas aj chodiť na výstavy. Keď vystupuješ, tak si cez týždeň v práci a cez víkend ešte hráš. To znamená päť hodín niekam dodávkou na Moravu, hodinu hráš, prídeš o štvrtej ráno, úplne zničený a druhý deň znova. Tak z tohto pohľadu mám pokoj.
To je ale odpoveď, ktorú by som čakal od niekoho, kto je v preddôchodkovom veku, kto si po celom živote plnom cestovania konečne chce užiť zaslúžený dôchodok… Nechýba ti to?
Nechýba mi to. Rodičia si zo mňa robili už v detstve srandu, že som sa narodil ako dôchodca. A svojím spôsobom je to pravda. Pretože ja vystupovanie a jazdu na koncert a tie združené akcie okolo považujem za obrovskú stratu času. Vlastne som vždy bol radšej skladateľom a bavila ma práca produkčná, textárska a skladateľská v štúdiu. Oveľa viac než ísť hrať na festival.
Takže si vlastne nechcel byť slávny?
Ja som ani nikdy netúžil mať skupinu tohto rozmeru. Skúsil som robiť muziku a toto z toho vyplynulo náhodou nejako samo. Myslím že neľutujem rozpad kapely. Je to absurdné, nikto mi to neverí. Všetci sa na mňa pozerajú ako Ty, keď to poviem, ale ja som sa už v priebehu Nightworku zaoberal tým, že by som to položil. Muzikantský život môže byť veľmi pohodlný keď chceš. Je totiž o tom, že hráš večer, to znamená, že máš celé dni voľno. Chodíš síce občas na skúšky, ale tie ti nezaberú osemhodinový pracovný čas a pár dní v týždni hráš. Takže napríklad odpracuješ desať, pätnásť hodín v týždni a zvyšok máš leháro. A to ma nebaví. No a tiež si ako poriadny dôchodca idem rád včas ľahnúť.
Takže v Nightwork existovali dva druhy ľudí? Performeri a Ty, ktorý by si to najradšej robil ako Gorillaz sám doma zo spálne? Alebo tam takých Františkov bolo viac?
Ja som tam bol sám Gorillaz (Pozn. red. slávna virtuálna skupina). Chlapci, ktorí boli hercami, Honza, Kuba, Vojta, tí milujú vystupovanie. Tých ľudí to baví. Sú to vlastne exhibicionisti a na javisku chcú byť a vybrali si to ako povolanie. Potom tam boli profesionálni muzikanti Kuba a Ondřej. Mimo Nightwork hrali v jazzových kluboch alebo so swingovkami, Ondra k tomu ešte učil. Ja som bol v tomto ohľade trochu mimoň. Ich to všetkých bavilo a mňa nie. Vlastne ani oni ma nechápali. Na druhú stranu ja som sa vybláznil v tom štúdiu a odtrpel som si len tie koncerty. Nedokážeš si predstaviť, aké to je mať všetky víkendy plné a koľko času zaberie výjazd na fesťák, kde proste sedíš v aute a čumíš. Potom hráš od ôsmej do deviatej a zase domov. Ja som závidel rodinám v Škode Favorit s vajíčkami na zadnej sedačke s bicyklami na streche, ako idú na chalupu a budú robiť také to typické české nič. Druhý deň pôjdu na huby a ja budem musieť ísť zase na koncert.
Si hlavný otec zakladateľ. Nikto ťa k tomu predsa nenútil. Vedel si dopredu, že budeš mať plné víkendy alebo snáď nie?
Ja som nad tým práve nikdy tak nepremýšľal. Otec mal doma počítač so softvérom na skladanie muziky a tak som to občas skúšal. Zo začiatku to bola povedzme hra s počítačom, pretože robiť muziku môže byť aj o hudobnom programmingu. Teoreticky nemusíš hrať na žiadny nástroj, aby si niečo zložil. Poznám takého inžiniera. Potom som pribral kamošov a skúšali sme skladať spolu. Emil hral na gitaru, ja na piano. Potom sa pridali rôzni ďalší ľudia, s ktorými sme robili muziku ako hobby. Po večeroch, popoludní, niekedy namiesto školy. A potom z toho zrazu bola skupina. Zrazu sme mali prvý malý koncert, odohrali prvý festival. Menili sa členovia, až to dospelo do tejto fázy.
Čo bolo teda spájajúcim prvkom toho „nežánru“?
No práve to, že to bol nežáner. Pre nás bolo typické, že sa bavíme tým, čo nás momentálne naplňuje. A tým, že sme sa vždy snažili vymyslieť legendu alebo mať text, ktorý na niečo reaguje. Vždy to malo nejaký dôvod, na ktorom tá pesnička stála. My sme vlastne najskôr hľadali tému a až potom skladali.
Ja som Nightwork prvýkrát zaregistroval v televízii, kde ste s Jakubom Prachařom spievali Včielku Máju. To už existoval Nightwork?
Mal som na sebe boa a baletnú sukienku? Tak to mohol byť X-Faktor.
Pôsobí to na mňa tak, akoby ste mali spočiatku len pár jednorazových vystúpení a znenazdajky vyrástla megakapela. Všetkým sa to páčilo a chodili na Vás dievčatá od 15 do 40.
Tak ono to nebolo také unáhlené. My sme hrali niekedy od roku 2003. Prišla prvá platňa v roku 2006 – neúspech. Jediné, čo z nej trochu zafungovalo, bola Včielka Mája. Potom sme urobili celkom smiešny klip Vánoční čas, čo bola koleda, kde sme prvýkrát použili ten model „sladká harmonická pieseň s ironickým textom“. A silná spevavá melódia. Tu nevzniká moc pesničiek, ktoré by si ľudia dokázali zaspievať. Klip mal cez Vianoce celkom dosť pozretí na YouTube a to už bola cesta ku Gayovi (pieseň Globální oteplování pozn. red.). Po nich sme vystrelili, ale len do určitej výšky. Naozajstný boom prišiel až s pesničkou Tepláky. Nasadili nás tiež konečne na Evrope 2 a už to bolo.
Objavujú sa podľa teba nové zaujímavé české skupiny?
Myslím si, že nie. Ja si úprimne myslím, že Česi nie sú moc dobrí muzikanti a čeština je dosť ťažký jazyk, ktorý im to neuľahčuje. Dúfam, že sa zo mňa týmto vyhlásením nestane Stanislav Huml. Ja ti poviem, že ma bavia niektoré pesničky od Xindla. Napríklad Anděl alebo V blbým věku.
Všimol si si, že na festivaloch hrajú stále dookola tie isté skupiny? Čím to je?
Veľa nových kapiel má krátky život. Dostanú sa do povedomia napríklad zaujímavým klipom, ale keď to hneď neprikŕmia novou pesničkou alebo nejakým škandálom, tak zomrú a fanúšikovia ich zavrhnú.
Nemáš pocit, že končí éra všetkého veľkého? Veľké skupiny, veľké vydavateľstvá. A že sa veľa remesiel presúva do spálne? Kedysi muzikant nemal peniaze na nahrávacie štúdio, každý blogger nemohol písať do novín a každý nemohol byť fotograf alebo kameraman? Bude nás baviť miliarda muzikantov na internete?
Myslím, že je nadbytok muziky a asi nás neprestane baviť, ale vlastne nemá žiadnu hodnotu. Ja už napríklad muziku ani nevyhľadávam. Kým existovalo to zlé odvetvie hudobný priemysel, ktoré bralo peniaze dobrým muzikantom a rado si siahlo na vreckové bezbranných pubescentov, túžiacich po kazete alebo platni milovaného interpreta, bola myslím muzika na kreatívnejšej úrovni. Za slávnymi skupinami stálo veľa profesionálov, hľadačov talentov, kreatívcov, hudobných producentov, filmárov a vizionárov. A tí všetci pracovali na spoločnom cieli. Keď už sa niekto dostal do štúdia, musel byť naozaj dobrý. A mali tiež moc dostať toho či onoho umelca až k našim ušiam. Dnes už to tak nie je. A ja si myslím, že nebolo zlé, keď to nemohol robiť každý a to čo sa dostalo von bolo dosť často aj kvalitne urobené. Je to proste remeslo. Nehovorím ale o českej scéne 80. rokov. To snáď každý chápe.
Čo sa ešte v muzike mení?
Ľudia chcú stále novinky a to tempo stúpa ako orol. Kedysi sa stotožnili s nejakým štýlom, skupinou, spevákom a boli im relatívne verní. Hippie, éra punku, to bola lavína. Dnes sa objaví nejaká odnož ako trebárs emo, ale nie je to také silné, a celkom rýchlo to povädne. Bolo to o štýle, a často sa muzikanti proti niečomu vymedzovali, alebo mali nejaký názor. Dneska dosť často nemajú umelci vôbec čo povedať.
Ani v českom hip hope nemajú čo povedať?
Myslím, že veľmi nie (smiech). Hip hop je typický pre kriminálnikov, černochov z Ameriky. My sme to nevymysleli, necítime to. Príbeh takého Tupaca ma baví, zlý čierny chalan z Ameriky, ktorý bol nakoniec zavraždený. Ale Jarda Vomáčka z Karlína, ktorý spieva o svojej štvrti a gangsta živote, strašne hrozí a potom odíde vo Favorite za babičkou ma neberie.
Ani James Cole?
(Chvíľu premýšľa) James Cole tiež nie. Zaplať pánboh za toho Rytmusa. Hip hop je pre deti a on je aspoň veľký zlý a jazdí v Bentley.
Takže, keď ste v Nightwork robili, čo Vás práve bavilo, prichádzal by do úvahy aj rap?
Čeština nie je taká zvučná ako angličtina a neumožňuje slová tak pekne skladať a vyspievať. Dosť často sú české cover-verzie známych hitov smiešne. Mnohokrát sme v Nightwork chceli urobiť niečo, čo by malo zápaďácky sound a ten základ sme dali ako-tak dokopy. Lenže keď to potom naspieva Čech v češtine alebo ešte horšie Čech v angličtine so zlou výslovnosťou, tak to zrazu nefunguje. Je dôležité nájsť miesto, ktorému čeština sedí.
No áno, s Adelou Gondíkovou sme sa v tomto časopise zaoberali otázkou, prečo sú českí herci s pištoľou vždy smiešni...
Áno, sú (smiech). Jediný ktorého beriem smrteľne vážne, je detektív Martin Tomsa.
To je Marek Vašut?
Áno, Marek Vašut útočí zo svojho Favoritu.
Takže ako Česi nemôžeme robiť veľa vecí, pretože by sme boli smiešni. Nemôžeme rapovať, hrať detektívov, točiť akčáky, možno ani sci-fi.
Áno, všetko, čo je cool, nesmieme.
Rozhovor
Foto Tomáš Krist,
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
