Rozhovor
Dalibor Gondík: Smejem sa, aj keď napríklad behám
26. november 2014
|
|
Foto Lenka Hatašová
Foto Lenka Hatašová
Dalibor Gondík patrí medzi tie postavy českého šoubiznisu, ktoré radím do kategórie „smajlíkoví ľudia“. Sú to tí, ktorí neustále sršia dobrou náladou, rozdávajú úsmevy na všetky strany, ale občas je za ich žiarivými gestami cítiť istá faloš a kŕč. Dalibora Gondíka som po tomto rozhovore z tejto kategórie jednoznačne vyradila. Ako hovorí: „proste ma baví život. Bodka“. No – a tú jeho teóriu o nákazlivosti úsmevu niekedy vyskúšam!
Čo Vás vlastne v poslednej dobe najviac zamestnáva?
No, to je asi na začiatok tá najzložitejšia otázka, akú ste mi mohli dať… Asi ranné vysielanie od 5.00 do 8.30 na Dvojke Českého rozhlasu. Potom natáčanie v televízii a hranie s kapelou Hamleti a s Big Bandom.
Ako „spravodlivo“ rozdeľujete svoj profesijný život medzi televíziu, divadlo, moderovanie, muziku…?
Úplne spravodlivo sa to asi rozdeliť nedá. Raz je viac toho, druhýkrát zase niečoho iného, tak to proste v našej profesii chodí. Buď máte toľko ponúk, že neviete, kam skôr, alebo sa tiež dívate doma do steny a čakáte na zazvonenie telefónu. Je to často veľmi nespravodlivé – a celkom tvrdé.
A koľko času Vám vlastne zostáva na to ostatné – na koníčky a na rodinu?
To viete, moja práca vyžaduje, najmä od rodiny, obrovskú dávku tolerancie. Moja rodina si už na to snáď za tie roky zvykla. Na koníčky bohužiaľ vôbec nie je čas – s výnimkou behu, na ten si čas nájdem vždy. Je to moja druhá denná profesia. Bez toho to nejde.
Blížia sa Vianoce a s nimi spojené najrôznejšie firemné večierky. Baví Vás moderovať tieto súkromné akcie? Ako sa na ne pripravujete?
To je súčasť mojej profesie. Firemné večierky a najrôznejšie moderovania sú zaujímavé, a navyše je to pre mňa absolútna nutnosť – musím byť jednoducho „pri tom.“ Reagovať. Improvizovať. To ma baví a mám to rád. Reagovať na danú situáciu a prispôsobiť sa špecifickej nálade konkrétneho večera. Nič sa nedá dokonale pripraviť.
Je pre Vás moderovanie skôr už zabehnutou rutinou, alebo v tomto odbore stále objavujete niečo nové?
Či už ste herec, moderátor, hudobník, spevák alebo tanečník, nikdy k svojej profesii nemôžete pristupovať ako k rutine. Rutina tieto profesie zabíja! Každý večer, každé vystúpenie, sú úplne originálne. Nie sme stroje, ktoré sa dajú dopredu naprogramovať, takto to naozaj nefunguje – zaplať pánboh! Akonáhle o sebe prestanete pochybovať, prestanete bojovať, prestanete túžiť po tom neustále sa vyvíjať… je to váš koniec.
Ako bojujete s trémou – ak ju teda vôbec zažívate pred vystúpením?
Ani nie. Ale ako absolvent Konzervatória som vo svojom prvom angažmáne v Divadle na Kladne bol neuveriteľný trémista, na ktorého sa pravidelne muselo čakať so začiatkom predstavenia, pretože som sedel v kabínke. Nerobím si srandu! Našťastie to časom pominulo. Taká tá totálna tréma vás totiž potom na javisku vie pekne potrápiť.
Keď hovoríme o moderovaní, ste v ňom neodmysliteľne spätý so svojou sestrou Adélou. Koho z vás dvoch vlastne kedysi napadlo, že by ste mohli skúsiť spoločnú moderátorskú dráhu?
Asi za tým stáli Roman Ondráček a Miloš Pokorný, teda duo Těžkej Pokondr. Vysielal som na Európe 2 ranné vysielanie a Aduš na Frekvencii 1 hlásila správy. Chlapci to nejako vymysleli, či to nechceme skúsiť ráno spolu. Tak sme to skúsili! A už to takto spolu „skúšame“ skoro 20 rokov.
Ako si s Adélou svoje výstupy nacvičujete?
Sme rovnaká krv. Bije nám srdce v rovnakom rytme. Spolu si nič nenacvičujeme, nikdy to tak nebolo. Adéla proste vie, čo poviem ja, a ja viem, čo povie ona. Nedá sa to ani vysvetliť, ani opísať. Je to unikátne, neuveriteľné a jedinečné. Asi za to nikdy neprestanem ďakovať tým hore.
Prepáčte túto otázku – ale – leziete si s Adélou niekedy na nervy?
Nemáte sa za čo ospravedlňovať. Odpoviem jednoducho. A asi mi to nebudete veriť… my si na nervy nelezieme. Fakt. Nikdy. Tiež to nechápem.
Málo sa o Vás vie, že máte vlastnú kapelu. Môžete nám nejako priblížiť jej hudobný žáner? Aké veľké sú Vaše ambície, čo sa muziky týka?
Moja hudobná minulosť sa vlastne datuje už od štúdií na konzervatóriu. Už v roku 1985 som hral s mojím kamarátom a koncertným gitaristom a skladateľom Jaroslavom Novákom takzvane „vážnu“ hudbu. Potom sme s vynikajúcou speváčkou Pavlou Milcovou mali kapelu One OFF a natočil som s nimi prvý album s názvom Benighted. Bolo to krásne obdobie. Potom som skladal – a stále skladám – hudbu k divadelným inscenáciám, najmä počas trinástich rokov v divadle ABC. A tiež skoro dvadsať rokov hrám s Alešom Hámom, Jakubom Wehrenbergom a Hardym Marzukim v kapele Hamleti. Je to čistá sranda a zábava. Raz za rok Lucerna Bar s hosťami, a inak kluby, večierky, narodeniny, svadby a iné radosti. Avšak najviac asi teraz žijem mojím Big Bandom, kde hrám na bicie s tými najlepšími muzikantmi u nás. Je to niečo neuveriteľné. Celý večer ešte aj uvádzam a naozaj ma to strašne baví.
Snáď sa neurazíte, nie je to rozhodne myslené ako útok, ale je zrejmé, že Vaše meno je spojené skôr s odľahčenou formou televíznej zábavy. Čo Vy sám vlastne sledujete, keď sa pozeráte na televíziu? Dávate prednosť seriálom, alebo občas vyhľadáte nejaký „artový“ film v klube náročného diváka?
Keď mám čas a priestor pozrieť sa na televíziu, bude to zrejme motoristický šport alebo naozaj kvalitná filmová tvorba. Vravíte niečo artové? Tak áno. Veľakrát Unitel Classica alebo Brava HDTV a nejaká opera. Ako to tak býva, človek má často v duši niečo iné, než čím sa prezentuje. A v profesii herca je to veľmi časté. Komici sú doma smutní až melancholickí, dramatickí herci zasa bývajú veľkí búrliváci.
Možno sa mi to len zdá, ale vždy, keď Vás vidím, usmievate sa. Proste som Vás snáď nikdy nevidela smutného alebo zamračeného. Ste taký optimista a bezstarostný človek aj v civile, alebo aj Vás niekedy prepadnú nejaké chmúry?
Keby ma občas neprepadli chmúry, asi by to nebolo normálne, ale máte pravdu v tom, že som skôr veselšia povaha. Nemám rád napätie, nervy, stres ani zamračené tváre. To ma ničí a berie mi to energiu. Aj keď napríklad behám, smejem sa od ucha k uchu a ľudia, ktorých stretávam, sa tiež smejú. Je to totiž neuveriteľne nákazlivé, viete? Skúste to a budete prekvapená výsledkom. Aj vám sa potom bude pokojnejšie zaspávať. Smiech je neuveriteľný zdroj energie. Fakt.
S Adélou veľa rokov uvádzate Rady ptáka Loskutáka. Ste kutil? Dokážete si poradiť s rôznymi „mužskými“ domácimi prácami?
Rád si niečo doma urobím, opravím alebo pribijem. Ale bohvieaký kutil zase nie som. Robíme s Aduš Loskutáka pre radosť našim divákom, aby videli, že aj keď to človek práve nevie alebo na to nemá talent, vôbec to nevadí, a naše rady mu môžu pomôcť. Niekedy je to asi viac zábava, ale myslím, že to od nás diváci už očakávajú. Hlavne nič nebrať moc vážne, no nie?
Pýtala som sa na ambície ohľadom muziky… máte ešte nejaký ďalší profesijný sen, ktorý by ste si priali uskutočniť? Mať napríklad vlastnú talk show?
Ambícií bol celý rad. Chcel som byť intelektuálny herec vážnych úloh, dokonca som tak po škole začínal. Keď na to tak spomínam, začiatky boli veľmi ťažké. Napríklad som nedokázal povedať na verejnosti z hlavy ani slovo. Pritom mojím snom bol angažmán v Národnom divadle. Nesmejte sa! A teraz? Teraz je mojou métou mať radosť z toho, čo robím, nech je to čokoľvek. Nikdy neviete, čo vás v živote stretne.
Máte vlastne nejaký moderátorský vzor? Kto podľa Vás v Česku najlepšie moderuje?
Máte nejakú ťažšiu otázku? V tomto odbore pracuje množstvo skvelých ľudí: Karel Šíp, Jan Kraus, Leoš Mareš, Libor Bouček… To sú absolútne špičky vo svojom odbore a to som ešte určite ďalšiu minimálne desiatku nezmienil. Chcete ale jedno meno? Potom to bude Honza Rosák.
V posledných mesiacoch ste boli pomerne dosť prepieraný bulvárom. Dôvodom neboli, ako u väčšiny iných známych tvárí, nejaké pletky alebo škandalózne výroky, ale choroba. Ako sa vyrovnávate s tým, že si milióny ľudí môžu prečítať detaily o Vašom zdravotnom stave? Alebo to beriete tak, že to k Vašej práci proste patrí?
Po pravde, vyrovnávam sa s tým veľmi ťažko. Je mi to veľmi nepríjemné a vôbec neviem, čo s tým mám robiť.
Čo je vlastne na tom byť známou tvárou najlepšie, a čo najhoršie? Ako na Vás reagujú ľudia na ulici, keď Vás spoznajú, a ako Vy na nich?
Snažím sa vždy s každým „pokecať“ alebo sa len tak pozdraviť a byť v pohode. Nemôžem vám, až na pár výnimiek, povedať nič negatívne. Myslím si, že tak ako sa vy budete pozerať na svet okolo seba, sa okolie bude pozerať na vás. Často zažívam veľmi milé a nečakané stretnutia. Nemám s ničím problém. Snáď len po desiatej hodine večernej sa už radšej nikde moc nevyskytujem. Niekedy je s ľuďmi omámenými alkoholom trochu ťažšia dohoda.
Ako si najlepšie oddýchnete?
Jednoznačne v kuchyni. Varím pre rodinu alebo priateľov. Alebo behám. To je môj každodenný relax.
Čo Vás v poslednej dobe najviac teší, a na čo sa najviac tešíte?
Teší ma život.
Rozhovor
Foto Lenka Hatašová
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
