Čo bude v ZOO? To je prekvapenie aj pre mňa!

Vyzeralo to, že po Mery z Modrého kódu sa bude Sabina Laurinová lúčiť aj so svojou Alicou zo seriálu ZOO. Lenže seriál, ktorý do októbra bavil divákov v utorok a vo štvrtok večer, nekončí – od januára bude pokračovať ako takzvaný denný seriál, a to novým dielom od pondelka do piatku v podvečernom čase. Herečka v rozhovore okrem iného prezrádza, na ako dlho dopredu pozná dej a čo môže robiť, keby sa jej konanie jej postavy nezdalo.

Bolo pre Vás prekvapením, že ZOO nakoniec nekončí, ale stane sa z neho denný seriál?

Bolo. Boli sme už pomerne zmierení s tým, že seriál ušiel svoju cestu a zavŕši sa. Ale bol veľmi obľúbený, a tak sa televízia rozhodla pokračovať, aby divákom tú radosť nebrala. Zároveň aby ​​ho trochu oživila, tak zvolila nový formát, ktorý je teda aj pre mňa novinkou, nikdy som sa s týmto typom natáčania nestretla.

Mení sa pre Vás veľa?

Vlastne ani nie, zmena je to hlavne pre štáb, produkciu a organizáciu, pretože sa teraz točí na dva štáby, takže je v ateliéri oveľa väčší ruch. Ale súčasne tam panuje veľmi dobrá atmosféra, na ktorú sme zvyknutí.

S kým sa teraz budete na natáčaní a neskôr v seriáli stretávať najviac, stále s Michaelou Pecháčkovou a Janou Švandovou?

Zatiaľ točím v novej dekorácii najviac s Míšou a so Šimonom (Bilinom, pozn. aut.) ako mojou najbližšou rodinou. S Janou sa zatiaľ nestretávam, videli sme sa naposledy pred prázdninami. V seriáloch tohto typu navyše nikdy neviete – jeden deň niekoho stretnete, druhý deň už tam nie je... a je už napríklad na inom projekte. Je to skrátka dobrodružstvo, čo vlastne platí aj o tej vašej postave – často poriadne neviete, čo ju čaká, kam bude smerovať…

Mali sme v ateliéri pravé lekárske prístroje, všetci sa s nimi učili pracovať, stále niečo pípalo, pískalo, niečo nefungovalo, bolo to niečo ojedinelé...

Na ako dlho dopredu poznáte dej?

Zhruba na šesť dielov dopredu.

Takže Vás nemá zmysel prehovárať, aby ste mi prezradili, čo sa v ZOO bude diať za pol roka?

To nemá, bude to prekvapenie aj pre mňa. Ale to je v takom dlhodobom seriáli bežné, žijete v napätí, čo príde. Už som si na tento systém zvykla, ale chvíľu mi to trvalo. Zmluvu máte väčšinou na rok, a čo bude ďalej? Nikto nevie.

Čo ak Vaša postava začne robiť veci, s ktorými podľa Vás nesúznie? Máte možnosť sa o tom s niekým porozprávať?

Áno, to sa stáva. Na seriáli sa podieľa niekoľko scenáristov, nie je len jeden. A pretože sa píše množstvo dielov i postáv, môže sa stať, že to píše niekto iný ako obvykle, a vy zrazu máte trošku iný jazyk, alebo tá postava začne premýšľať alebo robiť veci inak, než je pre ňu typické. Na rýchlej úprave sa môžete dohovoriť na mieste s režisérom, čo sa aj väčšinou deje. A keby ste nesúhlasili vyložene s tým, kam sa tá postava uberá, máte šancu to ovplyvniť tak, že sa porozprávate s autorom. A ten vám buď vyjde v ústrety, alebo vám vysvetlí, že je potrebné, aby sa postava týmto smerom uberala, pretože je to dôležité pre celkový dej seriálu.

Aké náročné je taký seriál ako je ZOO alebo predtým Modrý kód natáčať?

Keď sa rozprávam napríklad so svojimi kamarátmi alebo priateľmi mimo môjho odboru, nikto o tom nemá ani potuchy. Pretože v televízii už vidí hotový výsledok. Než prišiel Modrý kód, točila som kratšie, desaťdielne, šesťdielne seriály. Modrý kód bolo niečo celkom iné, taký typ seriálu tu dovtedy nebol. Iste, bola Ordinácia alebo Nemocnica, ale tie neboli zďaleka také akčné a lekársky podrobné. Mali sme v ateliéri pravé lekárske prístroje, všetci sa s nimi učili pracovať, stále niečo pípalo, pískalo, niečo nefungovalo, bolo to niečo ojedinelé.

A asi aj pekná drina.

Začali sme točiť s tým, že je naplánovaných asi osemdesiat dielov. Po štrnástich dňoch som si hovorila, že to nemôže nikto prežiť. (smiech) Boli sme tam každý deň, učili sme sa veľkú nálož textov, do toho sme mali nástupy pokojne o šiestej ráno, potom celý deň natáčanie a večer na predstavenie do divadla. A k tomu ešte máte pre mňa to najdôležitejšie – rodinu… Bolo to veľké vypätie nielen pre hercov, ale pre celý štáb, každý sa v tom musel nejako naučiť fungovať. Ja teraz s úsmevom hovorím, že vtedy do môjho života vstúpil vojenský režim.

A sadlo si to?

Za tých šesť rokov som sa naučila obrovskej disciplíne, improvizácii aj presnosti, veľmi som si precvičila pamäť a mnohým veciam som sa dokázala prispôsobiť. Nebol čas niečo vopred skúšať, ako som to poznala zo skorších seriálov, televíznych rozprávok či inscenácií. Skrátka na toto natáčanie musel každý prísť absolútne pripravený, a bol to vo výsledku beh na dlhú trať.

Aj ZOO teraz asi bude pomerne na dlhú trať. Nehráte ošetrovateľku alebo niekoho, kto by bol zvieratám nablízku. Máte ale aj Vy nejakú skúsenosť so zvieratami?

Určite, točila som so psami, s papagájmi, stretli ma aj myši, ale najväčší rešpekt som mala, keď som točila seriál Zdivočelá země. Asi štrnásť dní predtým som bola na dovolenke na nejakom ranči, a tam som sa na koňa prvýkrát posadila, a nejakým nedopatrením som z neho tiež hneď spadla. Vyzeralo to biedne, ale mala som šťastie, vyšla som z toho len s narazenou kostrčou. Lenže potom, keď som si mala na natáčaní sadnúť na koňa, mala som z toho panickú hrôzu, nakoniec cval obstarali kaskadéri a ja som vo finále na koni len tak „strnulo“ sedela a viedla zamilovaný dialóg (smiech).

Blížia sa Vianoce, čas rozprávok, Vy ste v mnohých z nich hrali. Na akú spomínate najradšej?

Tie moje veľké rozprávky mám späté s režisérom Zdeňkom Troškom, ktorý ma obsadil do Z pekla šťastia 1 a 2 a Čertovej nevesty. Vysielajú sa každý rok a ja sledujem, že hoci človek natočí toľko rôznych postáv a hrá v divadle, tak si ma ľudia stále spájajú s bláznivou Eufrozínou alebo s Alžbetou z Čertovky. Je to údel, ale na druhú stranu, čím som staršia a profesijne zrelšia, tak som za to vlastne rada, pretože si uvedomujem, že zažívam niečo, s čím sa celý život stretávala napríklad aj pani Vránová, Libuška Šafránková alebo napríklad Pavel Trávníček. A to je pozitívny záujem a priazeň divákov. Takže sa nehnevám, mám z toho radosť.

Sabina Laurinová (* 8. dubna 1972)

Absolvovala pražské konzervatórium, ale v prvom televíznom filme, Dějiny jednoho dne, sa objavila už v deviatich rokoch. O sedem rokov neskôr (1988) natočila svoju prvú rozprávku Můj cukrový sen a debutovala aj v seriáli (Chlapci a chlapi). Preslávila sa v rozprávkach Zdeňka Trošku Z pekla šťastie 1 a 2 a Čertovej neveste. Hrala vo filmoch Kainovo znamení alebo Ako sa krotia krokodíly, v seriáloch Zdivočelá země, Koniec veľkých prázdnin, Modrý kód alebo Sestričky, dnes žiari v ZOO. Pôsobila a pôsobí v divadlách ABC, Bez zábradlí, Kalich, Karlín, Broadway, Hybernia a Palace, celoživotne sa venuje moderovaniu aj dabingu, dvakrát bola nominovaná na Cenu Františka Filipovského.