Rozhovor
Bolek a Anna Polívkovci: Závislosť na smiechu máme v génoch
15. apríl 2014
|
|
Foto Dalibor Konopáč
Foto Dalibor Konopáč
Na javisku k sebe pasujú dokonale – určite aj preto, že sa navzájom dokonale poznajú. Bolek a Anna Polívkovci sa v divadelnej hre DNA predstavujú ako dvaja klauni, otec s dcérou, ktorých spoločný život sa odohráva v divadelnej šatni. Ako hereckí kolegovia spoločne trávia čas cez prestávky medzi výstupmi. Proste si sem tam odbehnú na scénu. Alebo už na scéne sú? Pri rozprávaní sa tí dvaja dopĺňajú podobne ako na divadle, chvíľami pochybujete, že vôbec zliezli z pódia. Oslovujú sa však nežne, nejaký výbušný humor predsa len naživo nepestujú.
DNA sa odohráva celá v hereckej šatni, zdieľali ste ju spolu niekedy aj v reáli?
BP: Ale áno, keď sme hrali niekedy pred desiatimi rokmi Benátskeho kupca na shakespearovských slávnostiach, tak sme sa tam stretávali.
AP: Ale vyložene spoločnú šatňu sme vtedy nemali, tam boli rozdelené na dámsku a pánsku časť.
BP: Počkaj, veď Ty si hrala už v Šaškovi a královně a tam sme sa určite pravidelne pripravovali na predstavenie spoločne v jednej miestnosti. Vtedy si mala šesť alebo sedem rokov.
AP: To je pravda, Šašek a královna ma priviedli k divadlu, tam som si prvýkrát vyskúšala aké to je, predvádzať sa pred ľuďmi. Dodnes si pamätám, ako som si to užívala.
Čo Vás pán Polívka donútilo po rokoch sadnúť si a napísať divadelnú hru?
BP: Nedonútilo ma nič. Ono je vôbec najlepšie, keď vás k tvorbe nič a nikto nenúti. Keď to všetko v sebe necháte pomaly a postupne vykvasiť, vybublať, a keď nastane ten pravý moment, pustíte to všetko zo seba von.
AP: Hovorili sme už niekoľko rokov o tom, že by bolo fajn, keby sme urobili niečo vyložene spolu, my dvaja. Napriek tomu som ale bola prekvapená, keď otec vlani prišiel s DNA, už som nečakala, že k tomu niekedy dôjde. Myslela som si, že ten nápad vyšumí do prázdna.
Písali ste úlohu druhého klauna dcére priamo na telo?
BP: Iste, nikto iný by tam vedľa mňa na pódiu stáť nemohol. Jeden čas som chcel, aby mi druhého klauna robil Peca, mal som dlhý čas sen o klaunskom duu. Mohol za to aj vtip, kde sa niekde v maringotke klauni odličujú a ten jeden hovorí tomu druhému: „Teraz by som si tak dal nejakého Shakespeara, aby som si trošku oddýchol.“
Na upokojenie…
BP: Áno, vezmite si, že ako klaun musíte stále padať na zem, schytávať kopance a facky a znášať všetko možné, všakže, Shakespeare je predsa len o niečo dôstojnejší. Navyše sú jeho hry pomerne statické, takže väčšinou stojíte na jednom mieste.
Majú to, Anna, podľa Vás ženy komičky ťažšie ako muži?
AP: Ťažšie, ľahšie, ja ani neviem, nedokážem to porovnať.
BP: Ťažšie („těžší“) od slova tešiť sa.
AP: Nemôžem sa predsa sťažovať tu (smeje sa), som hrdá, že môžem hrať vedľa otca. A že môžem byť komikom. Pre mňa to je prirodzené, vlastne mi na tom nepríde nič až také náročné. Predovšetkým ma to strašne baví, to bude asi tým. Čím viac strávim času na javisku, tým lepšie. Mám rada srandu ale aj ako divák, mne pripadajú náročnejšie dlhé dramatické predstavenia, mám rada, keď sa aj v tragédii sem tam zaleskne vtip ako odľahčenie alebo naopak potvrdenie. V tomto ohľade som myslím úplne na smiechu závislá. Neviem si predstaviť hrať dvojhodinové predstavenie za úplného ticha. Má to tiež svoje čaro, ten sústredený divácky výraz, ale ja mám bližšie k žartom než drámam.
BP: Sme pyšní, že si sa narodila práve nám, do rodiny Polívkovcov. Tiež nemám práve rád, keď počujete, že pani niekde v druhom rade škvŕka v bruchu. Čo nie je nič proti tej pani, mne sa to stalo na Simone Stašovej a Tennessee Williamsovi, že mi tak nahlas škvŕkalo v bruchu, až sa za mňa Marcela hanbila a tvárila sa, že ku mne nepatrí. Ku škvŕkačovi.
Máte medzi sebou generačné spory, o ktorých je hra tiež?
BP: My dvaja ani tak nie, ale v rodine sa to ťahá. Už babička tu od Aničky kedysi hovorievala, že mladí herci sú strašní, pretože nemajú poňatie o tom, kto to bol Voska, Pivec, Höger. Neviem, či v tom nakoniec nespočíva isté čaro divadla, že sa aj najväčšie hviezdy zanoria po čase za ten divácky obzor. Dúfam, že komici majú v tomto smere väčšiu trvanlivosť, napríklad Vlasta Burian alebo Jan Werich. Je pravda, že televízia aj film divadelného génia trochu vytláčajú. Pritom keby dnes mladí videli hrať takého Vosku, čumeli by.
AP: Rozmýšľam nad tým generačným sporom, mám to asi celé naopak. Mám k otcovi bližšie než k mnohým svojim rovesníkom. Obdivovala som ho už ako dieťa za to, že je nekonvenčný a tak to aj zostalo.
Nikdy sa nehádate, nie je nič, na čom sa vôbec nezhodnete?
BP: My vždy, keď sa to začne blížiť, tak sa navzájom zastavíme. Nepamätám sa na nič, na čom by sme sa vyložene nezhodli. Moja postava v hre je plná výčitiek voči dcére, tak ma napadá, že sa tiež hovorí, že starí ľudia sú mladým dobrým príkladom, pretože na ten zlý sa už nezmôžu. V DNA sa tí dvaja stále navzájom napomínajú – nefajči, nepi a tak. V reáli to ale rozhodne nepestujeme (smeje sa).
Nenapomínate sa.
BP: Nie, to určite nie.
AP: Otecko naopak: „Daj si cigaretku, napi sa vínečka“… vie dobre, že na mňa by aj tak zákazy nefungovali. Takto nesiem za seba zodpovednosť sama. Takže keď som pri skúške nervózna, otec ma dokonca aj prosí: „Anča, daj si prosím Ťa, cigáro (smeje sa), nech je pokoj.“
Stane sa vám niekedy, že zažartuje a ten druhý to vezme vážne a naopak?
BP: Ale áno, občas sa to stane. Niekoľkokrát som v divadle reagoval na niečo, čo povedala a Anča ma zarazila: „Oci! Ja hrám, prosím Ťa!“ Človek do tej srandy tak nejako vrastie, že už vlastne nerozlišuje a nikomu to nevadí, všetci už sú zvyknutí.
Keď vykročíme do sveta filmu, Anna pred pätnástimi rokmi debutovala v Návrate idiota, Vy ste získali leva za Musíme si pomáhať. Sledovali ste potom svojej kariéry?
AP: Keď som videla Musíme si pomáhať bola som práve v Toronte a ako sa zvyčajne nechválite tu som mala strašnú potrebu. Takmer by som šla na pokladňu a povedala tam pani, že to je môj otec ten hlavný hrdina (smeje sa). Inak pre mňa bol Návrat idiota tým úplne prvým natáčaním, po ňom som odišla študovať hereckú školu do Francúzska, takže som začiatok filmovej kariéry trochu odsunula a otec chvíľu ani nemal čo sledovať.
BP: Ale videl som ju v niekoľkých divadelných predstaveniach a musím povedať, že ma prekvapila v úlohe vrahyne v televízii. To som čumel, aká bola skvelá.
Páči sa Vám Anna otec viac vo vážnych alebo komických úlohách?
AP: Mne sa práve páči jeho schopnosť obe tieto polohy prepájať. A je pravda aj to, že je taký aj ako otec a človek. Keď je treba, dokáže situáciu odľahčiť, ale aj naopak.
Súhlasíte, že z divadelných postáv sa najviac podobá Donovi Quijotovi?
AP: No, áno (smejú sa).
BP: Tiež som sa ho nahral.
Ktorej postave sa potom podobá Vaša dcéra?
BP: Anička môže byť Roxana, menej už potom Júlia, aj keď prečo nie?
AP: Na Júliu už som stará.
BP: Pravda vekovo už to nevychádza. Ale Lady Macbeth by bola skvelá, ona si herca ale postava musí nájsť sama. Shakespeare je naozaj niekedy veľmi poučný. A privedie si Ťa na javisko, o tom ja niečo viem. To nie je ako napríklad Beckett, kedy čakáte celé predstavenie na Godota. To sme sa dohadovali ako to vlastne hrať, keď je to taká nuda? To sa Vám so Shakespearom nestane, preto by som Anče prial skôr jeho postavu.
Čo okrem lásky k smiechu sa u Vás v rodine dedí? Máte nejaký výrazný rodový znak?
AP: Ruky a nos.
Je pravda, že som si nikdy nevšimla, že máte dokonalý cyranovský profil a ešte výraznejší nos než Váš otec.
AP: Áno to otec hovorí: „Z diaľky dobré, z blízka už je to horšie.“ Ja som vymyslená pre javisko…
BP: Otecko už kedysi hovorieval, keď som sa chcel hlásiť na JAMU a uvažoval som o zmene mena, pretože Polívka mi znelo obyčajne: „Bolečku, nechaj si to meno, budeš mať celý život reklamu na každom jedálnom lístku.“
Funguje to?
BP: No iste, kto by si na mňa nespomenul pri sŕkaní.
Čo vás spája povahovo? Tvrdohlavosť?
AP: Je toho viac, teraz pri skúškach ma často až zarážali niektoré otcove reakcie, zistila som, že sa v stresových situáciách chovám úplne rovnako ako on. Určite máme spoločné aj to, že sa obaja rýchlo rozčúlime a oboch to rovnako rýchlo prejde.
BP: Čo je dobre. Kedykoľvek nás prepadne chvíľka totálneho zmaru, dokážeme sa po chvíľke zdvihnúť a povedať: „Tak poďme to skúsiť ešte raz znova.“
V čom ste, Anna, po mame?
AP: Po mame? Poriadna po nej nie som, ani dochvíľna. Bohužiaľ (smeje sa). Možno, že všetko moc prežívam. Nemal by na toto odpovedať skôr otec?
Pokojne.
BP: No, ja tam vidím pomerne dosť spoločných znakov. Za všetko snáď hovorí spomienka, kedy Anička bývala s mamičkou na Bielej hore, ja som za nimi prišiel na návštevu a chcel som ju pochváliť: „No vidíš, Anička, ako máš v izbe upratané, to je krásne.“ A ona na to: „Poznáš mamu.“
Čo ste sa o svojej dcére vďaka DNA dozvedeli nové? Naučila zase na oplátku ona niečo Vás?
BP: Vedel som to už pred tým, ale uistil som sa, že je na javisku pohotová a že je veľmi pracovitá. Dostredivá voči predstaveniu. Ale netušil som, že chodí naozaj rada neskoro. Ona vraj vyložene musí občas prísť neskoro. Raz sme na ňu čakali už naozaj dlho pred jedným natáčaním a keď potom dorazila, ospravedlňovala sa: „Ale ja som nevedela, že vás je tu toľko!“ Odvtedy viem, že jej dochvíľnosť sa riadi počtom ľudí, ktorí na ňu čakajú. Čím je ich viac, tým skôr príde.
AP: Ale za moje problémy v poslednom čase môže čiastočne aj diaľnica D1, to sa musí nechať. Pretože ja nejsu z Brna, ja su z Prahy.
Rozhovor
Foto Dalibor Konopáč
Nemáte ešte Skylink? Nie je nič jednoduchšie – Prejdite ku Skylinku!
