Ak je práca poctivá, vždy ide správnym smerom
Foto Julie Vrabelová
„Po gymnáziu študovali spolužiaci ekonómiu, právo, medicínu a ja som zbierala kredity z predmetu žonglovanie,“ spomína na svoje začiatky herečka Sarah Haváčová. Od 5. septembra ju budeme vídať na ČT1 v jednej z ústredných úloh v novej minisérii Jana Hřebejka Pozadí událostí, ktorá bude patriť k najvýraznejším titulom tohtoročnej televíznej jesene.
Čo Vás priviedlo k herectvu?
Ako dieťa som chodila do dramatického krúžku, do ktorého ma prihlásila mama. Recitovala som na súťažiach a hrala v ochotníckom divadle vo Vyškove. Rozhodnutie študovať Janáčkovu akadémiu potom prirodzene vzišlo z mojich skúseností na základnej a strednej škole.
Aké bolo Vaše štúdium na JAMU?
V prvom ročníku na nás Petr Oslzlý apeloval, aby sme si boli vedomí toho, že nie sme herci, ale študenti herectva. Nerozumela som mu. Po gymnáziu študovali spolužiaci ekonómiu, právo, medicínu a ja som zbierala kredity z predmetu „žonglovanie“. Chcela som diaľkovo študovať inú školu, pretože som mala pocit, že neštudujem nič. Na konci prvého ročníka mi vedúci ročníka, Ivo Krobot, oznámil, že som ho svojím prístupom k práci sklamala. Veľmi sa ma jeho slová dotkli, následne som postupom času prehodnotila priority a začala som si vážiť, že môžem byť nositeľkou umenia a odovzdávať divákom, keď sa podarí, radosť zo života. Musela som do tej fázy dozrieť.
Vidíte, a teraz ste natočili veľký seriál s režisérom Janom Hřebejkom. Aké to bolo s ním spolupracovať?
Pred každým obrazom prišiel za nami hercami a pýtal sa, ako by sme ho zahrali. Povedali sme si o okolnostiach danej situácie a potom už bolo na nás, koľko nápadov sme do akcie vložili. Rád upravoval scenár, ak si to dej žiadal. Veľakrát sa to stalo až na pľaci. Mne taká práca nadmieru vyhovovala. Bol otvorený hre, omylu, skákaniu si do reči. Chyba je priateľkou pravdy, ako hovoril. Mal jasnú predstavu, aké informácie mali k divákom cez postavy dotiecť a ak ich už raz zachytil na kameru, záber neopakoval.
Pomáhať je dôležité, nie preto, že sa mi to raz vráti, ale pretože ma to robí človekom.
Vaša hrdinka Klára Machová je veľmi nádejnou študentkou, spokojnou vo vzťahu s univerzitným profesorom (Luboš Veselý), ktorej sa však život skomplikuje nielen nástupom novej dekanky (Jitka Čvančarová). Prečo?
Pani dekanka zavádza na univerzite nové pravidlá, ktoré v očiach Kláry odbiehajú od akejkoľvek ľudskej prirodzenosti. Otvorené dvere na chodbách, reporty a donášanie na kolegov. „Big Sister Is Watching You!“ Pod jej taktovkou nemožno prirodzene dýchať, emancipácia, prehnaná korektnosť a dotyky „cancel culture“ sú pre Kláru a jej partnera neznesiteľné. Klára obhajuje svoje postavenie, pretože cíti, že sa na nej udialo bezprávie. Snaží sa tiež obstáť pred svojím partnerom, pretože finančne mu nie je rovná a rada by s ním plávala na jednej lodi.
Spomínaná miniséria vznikala v čase najťažších covidových opatrení, ako na nakrúcanie spomínate?
Keďže som krátko predtým pomáhala na covidovom oddelení, bolo pre mňa zarážajúce byť v slobodnom svete bez bolesti a sĺz. Trochu som bojovala s myšlienkou, či má moja práca zmysel pri pohľade na životy zachraňujúcich lekárov. Bavila som sa o tom s Honzom Hřebejkom, ktorý reagoval, že „ono je to poctivý prístup k ľuďom, vedieť ich pobaviť.“ Uvedomila som si, že práca, či už za kamerou, alebo ochranným štítom, ak je poctivá a ak vykúzli úsmev divákovi či pacientovi na tvári, ide vždy správnym smerom.
Pracovali ste aj na covidovom oddelení, pomáhali ste sirotincu v Tanzánii…
Ľudia sa radi pýtajú na solidaritu, ale je toto slovo odlišné od slova láska? Pomáhať je dôležité, nie preto, že sa mi to raz vráti, ale pretože ma to robí človekom. To je to, čo nás robí ľuďmi. Dajme bezdomovcovi možnosť dávať, nielen dostávať, a podnietime tak jeho dôstojnosť. Vnímam, že bohatšie spoločnosti sú mravne zodpovedné za chudobnejšie spoločnosti, rozvinuté krajiny za rozvojové, krajiny v mieri za krajiny vojnou zmietané. Preto sme išli s priateľmi v júli hrať na Ukrajinu do detských domovov rozprávky. Dobro robím pre samotné dobro, pretože dobro je dobré. Nič viac, nič menej.
Hráte aj na niekoľkých divadelných scénach. Aké to bolo, vkročiť do Národného divadla?
Pripadala som si ako Alica v Krajine zázrakov, spomínam si, že som v úžase nielen nad históriou divadla chodila na skúšky na Novú scénu. Chvela som sa blahom pri vedomí, že mám vlastnú šatňu. Od septembra budeme skúšať v historickej budove Národného divadla Hordubala s Michalom Vajdičkom – stáť na doskách „Zlatej kaplnky“ bolo moje tiché prianie.
Ako trávite voľný čas?
Milujem chodiť do lesa s Mášou, mojou fenkou, ktorú mám u mamy na Morave. Keď môžem, idem na výlet. Naposledy ma vytiahol priateľ na kolóniu sysľov. V septembri plánujem na týždeň navštíviť Izrael a preživšiu Evu Erbenovú, českú Židovku. Pani Eva vydala pred mesiacom knihu Cesta, v ktorej spomína okrem iného na zázraky, ktoré jej pomohli prežiť Birkenau. Mala som tú česť prednášať z jej knihy počas krstu. Mám za to, že niektoré dobré skutky, ak ich neurobíme my, sa nikdy neuskutočnia. Voľný čas sa snažím teda tráviť zmysluplne. Aj napríklad s priateľmi rozprávaním pri víne, pretože pohár, ktorý nevypijem ja, nebude nikdy vypitý.
Sarah Haváčová (* 1. septembra 1990)
Vyškovská rodáčka, ktorá neskôr vyštudovala činoherné herectvo na JAMU. Do povedomia divákov sa dostala vďaka úlohe princeznej Lenky v televíznej rozprávke Škola princov Romana Vávru. Zahrala si v seriáloch Osada, Prípady prvého oddelenia, Profesor T. a Ochranca, aj vo filmoch Hra, Kurz manželskej túžby alebo Ostravak Ostravski. Začínala v ostravskej činohre, svoju prvú prácu v Prahe dostala na doskách Národného divadla. Vystupuje na niekoľkých ďalších pražských divadelných scénach. s priateľmi rozprávaním pri víne, pretože pohár, ktorý nevypijem ja, nebude nikdy vypitý.
