Vyrastala som na Pelíškoch

Pôvodne chcela byť len maliarkou a ilustrátorkou, dnes patrí k mladej generácii českých režisérok a scenáristiek, ktoré sa neboja veľkých výziev. Na škole ju vraj najviac inšpirovala Věra Chytilová, ktorá študentov učila, aby pri práci vychádzali zo svojho vnútra. V tridsiatich rokoch má Eva Toulová na konte niekoľko celovečerných filmov a v hlave veľa nápadov na ďalšie projekty.

Je to len môj pocit, alebo je práca režiséra viac rozšírená medzi mužmi? 

Áno, určite je viac režisérov ako režisérok. Všeobecne nie je filmárčina ľahký odbor – natáčanie trvá bežne 12 aj 16 hodín denne, s minimálnym spánkom a pri väčšine projektov to takto ide aj niekoľko týždňov v kuse. Priamo pri režírovaní je navyše nutné mať tak trochu ostré lakte, neustále rozhodovať o všetkom na pľaci a viesť celý štáb a hercov. Je to nesmierna zodpovednosť a tlak, pretože vás síce všetci počúvajú, ale zároveň ide potom výsledok vždy za režisérom.

Aká je konkurencia medzi ženami – režisérkami v Česku?

Ja sa priznám, že režisérok poznám len pár, takže k nejakej rivalite dochádza minimálne. Osobne bojujem skôr s mužskou konkurenciou. Spoločnosť má totiž stále zakorenenú predstavu režiséra ako niekoho despotického, ukričaného a najlepšie muža!

Vraj ste si museli štúdium na FAMU tak trochu vybojovať. Prečo sa Vašej rodine umelecký odbor nepozdával? Chceli Vás vidieť niekde inde?

Vyrastala som v prostredí, kde sa vsádza skôr na praktické povolanie s uplatnením a pravidelným pracovným časom. V rodine ani žiadnych umelcov nemáme. Mám ale skvelých rodičov, ktorí ma podporovali so štúdiom maľby, v prípade ktorej však videli, že sa jej venujem odmala. Prijatie na FAMU hneď na prvý pokus nikto vrátane mňa nečakal a rodičia úplne nevedeli, čo si o tom majú myslieť. 

Spoločnosť má zakorenenú predstavu režiséra ako niekoho despotického, ukričaného a najlepšie muža!

Na akých filmoch ste vyrastali?

Priznám sa, že umelecké filmy som začala pozerať skôr až na FAMU. Dovtedy som bola taký ten klasický český divák vyrastajúci na Pelíškoch a ďalších českých filmoch. Ale spomínam si, že vo chvíli, keď som uvidela Améliu z Mont­martru, tak ma napadlo, že natáčať by mohlo byť niečo nádherné. A je!

Láka Vás ako ženu točiť práve filmy so ženskou tematikou? Teda romantické komédie, kde nechýba láska, slzy a smiech?

Pre mňa ako pre ženu je ľahšie a úprimnejšie mať ako hlavnú hrdinku ženu. Lepšie sa mi darí uchopiť psychológiu postavy. My, ženy, máme totiž to naše povestné emočné zmýšľanie, ktoré muži tým svojím logickým často nepoberajú. Samozrejme by som rada do budúcnosti zabrúsila aj do iného žánru, ale všetko je to otázka rozpočtu.

Ako je to u nás so zháňaním sponzorov? Vraj na tom stroskotá mnoho filmových projektov, ktoré sú síce dobré, ale nemá ich kto zaplatiť.

Je to tak. Zohnať sponzorov na film je naozajstný oriešok. Každý sponzor chce logicky osloviť čo najširšie publikum, ktoré by videlo jeho prípadnú reklamu vo filme. Preto si vyberajú primárne komerčné filmy s atraktívnym obsadením komediálneho zamerania, na ktoré chodí publikum najviac. Umeleckejšie filmy sa financujú skôr pomocou rôznych filmových grantov. Sama mám pár menej mainstreamových scenárov „v šuplíku“. Takých, na ktoré sa zatiaľ nenašiel priestor a financie na realizáciu.

Máte medzi hercami veľa priateľov? Alebo si udržujete pracovný odstup?

Priatelím sa s veľkým množstvom hercov alebo možno skôr herečiek, ale väčšinou ide o podobné vekové kategórie, ako som ja. Je to logické – máme si čo povedať a osobne mi príde tá neukotvenosť a „hľadanie sa“ mladých hercov bližšia a inšpiratívna.

Okrem práce za kamerou ste tiež maľovali a napísali niekoľko kníh. O čom píšete najradšej?

Áno, vyštudovala som na strednej škole maľbu a pôvodne som zamýšľala byť výtvarníčkou. Súčasne s tým som začala písať, a keď som si vyberala, kam ísť na vysokú školu, skúsila som réžiu ako kombináciu výtvarna a príbehu. V súčasnosti píšem skôr scenáre, kde sa snažím vychádzať zo zaujímavých príbehov, ktoré ma obklopujú.

Aktuálne beží v kinách Váš film Casting na lásku. Prečo by na neho diváci mali prísť?

Casting na lásku je romantický film o ťažkostiach zoznamovania modernej doby. Hlavnej hrdinke tiahne na štyridsať a stále nenašla „toho pravého“, s ktorým by založila rodinu. Keď sme tvorili námet, zbierali sme reálne historky z nevydarených rande, takže si myslím, že sa v nich tak trochu každý nájde. Snažili sme sa poňať film s ľahkosťou a vtipom tak, aby divákov v týchto ťažších časoch pobavil a rozosmial.

Eva Toulová (* 3. februára 1990, režisérka)

Vyrastala v Moravskom Krumlove. Od detstva sa venovala maľovaniu, v sedemnástich rokoch vytvorila najväčší obraz maľovaný pastelkami, ktorý je zapísaný v Českej knihe rekordov. Za sebou má prácu na českých i zahraničných reklamách a niekoľko dokumentárnych filmov. Okrem FAMU vyštudovala ale aj financie. Jej najúspešnejší celovečerný dokument Camino na kolečkách je o mužovi, ktorý si na invalidnom vozíku splnil sen a ušiel 640 kilometrov počas svätojakubskej púte. Medzi jej celovečerné filmy patrí napríklad komédia Šťastná alebo Jak se moří revizoři. Aktuálne pracuje na dokumente pre Českú televíziu Pěšky bez hranic.