Nie každý, kto blúdi, je stratený

„Tohtoročné leto pre mňa bolo dôležité. Blížim sa k šiestim rokom abstinencie, film Zápisník alkoholičky, ktorým chcem uzavrieť jednu kapitolu svojho života je stále v kinách, a vyšla mi tretia kniha Zápisník nealkoholičky: Päť rokov na suchu. Verím, že môj príbeh môže niečo zmeniť – napríklad pohľad na terapiu a uzdravovanie,“ hovorí Michaela Duffková.

Film Zápisník alkoholičky videlo k polovici septembra viac ako pol milióna divákov a je zatiaľ tohtoročným najnavštevovanejším českým filmom. Čo tomu hovoríte a aké to vôbec pre Vás je vidieť časť svojho života na filmovom plátne?

Náročné. Emocionálne veľmi. Zakaždým to so mnou nejakým spôsobom zamáva, už len preto, že niektoré veci, ktoré sa stali a dejú sa aj vo filme, nemám sama v sebe ešte spracované. Navyše sa na príbeh pozerám s odstupom, pozorujem, ako ho rozpráva niekto iný. Vidím ho aj očami rodiny, perspektívou môjho muža Ondřeja... Uhlov pohľadu snímka poskytuje veľa a na niektoré veci určite dôjde rad až časom.

Koľkokrát ste film videli?

Videla som ho asi šesťkrát, a to v rôznych fázach, keď sa dorábal, ten finálny, ako ho vidia diváci, dvakrát.

Blog ste začali písať na radu svojho muža. Čo film? Je to pre Vás tiež istá forma samoliečby, zmierenia sa s tým, čo sa stalo?

Blog som začala písať, aby som zdieľala skúsenosť a tá mohla následne napríklad niekomu pomôcť, určitou formou terapie sa pre mňa stal až neskôr. Film pre mňa naopak otvára ešte veci, ktoré potrebujem spracovať.

Čo hovoríte na výkon Terezy Ramby? Niekde ste povedali, že je to podľa Vás jej životný výkon...

Áno, stále si za tým stojím, na tom sa nič nemení, ale Terka je skvelá herečka s úžasne rozbehnutou kariérou a ja verím, že aj vďaka tomuto filmu sa jej naskytnú také roly, aké si zaslúži hrať, a aké ju budú baviť. Terka tomu filmu venovala a venuje strašne veľa, nezačína a nekončí to pre ňu naštudovaním roly a natáčaním, ale je v tom zainteresovaná dlhodobo a to si ja veľmi vážim.

Ako sa vlastne stalo, že sa podľa Vašej prvotiny natočil taký úspešný film?

Prepojila nás spoločná známa. Na našom prvom stretnutí mi Dan Svátek povedal, že chce knihu previesť na filmové plátno. A to ju vtedy ešte ani nemal prečítanú a vychádzal iba z blogu. V tom čase som totiž len do vydavateľstva odovzdávala jej rukopis. Bol jedným z prvých, kto ho dostal do rúk, aby si ho mohol prečítať. V tom čase som dostala ešte ponuku od iného filmára, ale nejako som cítila, že s Danom je to tá správna cesta.

Chodili ste na natáčanie? A podieľali ste sa nejako na scenári?

Na scenári som mala možnosť sa podieľať. Spolu so scenáristkou Martou Fenclovou a režisérom Danom Svátkom sme naozaj intenzívne riešili, ako by to malo vyzerať, aby bol výsledok taký, aký sme očakávali. Počas nakrúcania som bola pri scénach, pri ktorých som chcela vedieť, ako budú vyzerať. Nijako som nezasahovala, nemala som tú potrebu, verila som režisérovi. Vždy som sa len pozrela a zase som šla.

Konzultovala s Vami Tereza Ramba svoju – vašu postavu?

Nie. A myslím, že je to dobre. V intenzívnejšom kontakte sme spolu začali byť až po natáčaní. Potrebovala navnímať postavu bez toho, aby ma poznala. Pripravovala sa sama a so svojím terapeutom a som presvedčená o tom, že tak to bolo najlepšie.

Pamätáte sa na okamih, kedy vyšla Vaša prvá kniha?

Neuveriteľné, ja to vlastne stále tak trochu nechápem a držím si možno od toho trochu odstup, som nohami pevne na zemi, toho sa držím celý čas, či už išlo o prvú, druhú, tretiu knihu, alebo film.

Film pre mňa naopak otvára ešte veci, ktoré potrebujem spracovať.

A čo Zápisník abstinentky, Váš druhý literárny počin?

Znovu ma oslovilo Motto. Kniha je vlastne viac o všeobecných veciach, ktoré sú v abstinencii zložitejšie a o príbehoch iných ľudí.

Teraz vyšla tretia pod názvom Zápisník nealkoholičky: Päť rokov na suchu. O čom je?

Tá sa zase naopak vracia viac ku mne, k môjmu životu posledných päť rokov, k vzťahom, k téme spoluzávislosti, k môjmu Centru Alkos.

Ako vznikol Alkos?

Prvotným impulzom bola smrť môjho otca. A samozrejme aj moja vlastná skúsenosť, kedy mi počas terapie chýbal individuálny prístup. Na jeho vznik som zháňala peniaze, kde sa dalo. Bolo obdobie, kedy som bola presvedčená o tom, že sa mi ho nepodarí realizovať. Finančne to pre nás nebolo reálne, bola som na materskej a potrebné peniaze sme skutočne našetrené nemali. Nakoniec mamka predala dom v Prahe po dedovi. Vďaka tomu mi mohla požičať peniaze a ja som Alkos rozbehla. Jeho program sme doslova cizelovali s ľuďmi, ktorí prešli rôznymi typmi liečby, s terapeutmi, adiktológmi, psychiatrami a v máji 2021 sme Centrum Alkos v Černošiciach otvorili.

Ako to v Alkose chodí?

Začínali sme ako stacionár, klienti dochádzali. Ale ukázalo sa, že preferujú zostať na celé pobyty, nie dennodenne dochádzať. Sú z celej republiky aj zo Slovenska, teda logicky sme sa prispôsobili ich požiadavkám. Stacionár je teraz skôr doplnková možnosť. Náš prístup je ústretový, ale musia sa dodržiavať dané pravidlá. Chceme sa všetkým venovať primárne individuálne.

Michaela Duffková (1992)

Blogerka, spisovateľka, majiteľka centra Alkos a mama troch detí. Blog Zápisník alkoholičky – jej otvorené osobné svedectvo o ženskom alkoholizme vyšlo ako kniha, za ktorú získala cenu Magnesia Litera, sa teraz dočkalo rovnomennej filmovej adaptácie v réžii Dana Svátka a v hlavnej úlohe s Terezou Rambou. Pred troma rokmi na tému nadviazala Zápisníkom abstinentky a aktuálne jej vychádza kniha Zápisník nealkoholičky: Päť rokov na suchu.