Knihy Petry Soukupovej patria dlhodobo k tým najpredávanejším a čitateľmi najmilovanejším v Česku. A pritom to často nie je až tak úplne veselé čítanie.
Vyštudovali ste scenáristiku. Myslíte si, že keby ste tento odbor bývali neabsolvovali, je Vaše písanie iné? Čoho Vám táto škola vlastne dala najviac?
Myslím si, že moje písanie by asi nebolo iné. Ale tá škola mi dala veľa, otvorila mi mnoho pracovných možností, našla som tam niekoľko dobrých kamarátov a veľa známych a v neposlednom rade mi svojou nenáročnosťou umožnila napísať prvú knihu ešte počas štúdia.
Od koľkých rokov vlastne píšete, kedy ste napísali svoju prvú básničku alebo poviedku?
Tak prvú poviedku som napísala už v druhej triede na základnej škole. No a potom ďalej som pokračovala tak dvoma až troma poviedkami za rok. Plus od desiatich rokov som si písala denník. Poriadne písať som ale začala až na FAMU.
Listujete niekedy tým denníkom? Aké je znovu si pripomenúť to, čo ste prežívali?
Denník som si písala asi dvadsať rokov. Ale nevraciam sa k tomu, maximálne náhodou pri nejakom upratovaní do toho nahliadnem a hanbím sa, aká som bola trápna a zase to rýchlo odložím. Zrejme to budem musieť čoskoro vyhodiť, aby sa k tomu niekedy nedostal niekto iný.
Práve v týchto dňoch vychádza Vaša najnovšia kniha s názvom Věci, na které nastal čas. Opisujete v nej dynamiku vzťahov v jednej rodine. Keby ste ju mali porovnať s Vašimi predchádzajúcimi ôsmimi knihami, v čom je táto iná?
Najviac sa zrejme odlišuje formou, tým, že ide o poviedky, ktoré by mohli fungovať aj samostatne. Inak by som povedala, že je to taká moja klasika. Nie práve ideálne vzťahy. Oproti iným knihám je tu ale väčší dôraz na partnerský vzťah, a nie iba na rodinu.
Čo je na písaní najťažšie, a čo naopak najľahšie?
Najťažšie je pre mňa to celé napísať, každý deň si k tomu sadnúť a písať ďalej. Ťažko povedať, čo je najľahšie. Ale najkrajšie na tom je konečne tú knihu dopísať, držať ju potom prvýkrát v ruke.
Máte pri písaní nejaký režim, nejaké rituály, ktoré Vám pomáhajú? Udržujete tvrdú disciplínu, alebo jednoducho píšete, keď máte chuť a čas?
Mám pevný poriadok, rokmi preverený. Keď píšem knihu, snažím sa život plánovať tak, aby som mohla písať viac-menej každé všedné dopoludnie. Keby som písala, len keď mám čas a chuť, tak by som toho asi veľa nenapísala. Písanie je moja práca, nie môj koníček. Aj keď to stále považujem za super prácu.
Máte veľké skúsenosti s písaním scenárov – podieľali ste sa napríklad na scenároch seriálov Comeback a Kosmo a pracujete ako dramaturgička pre seriál Ulica. Keď porovnáte písanie kníh a scenárov, v čom je najväčší rozdiel?
Najväčší rozdiel je, že je to jednoducho iná práca, len s rovnakým materiálom. Je to úplne iné písanie a tiež okolnosti sú iné. Scenár je len nejaký východiskový bod pre ďalšie dielo, film alebo televízny seriál. Navyše je to kolektívne dielo, nikdy pre mňa nemôže byť taký osobný ako kniha, ktorá je jednoducho len moja – a do istej miery ilustrátora.
Ako sa do Vašej tvorby premietajú rôzne životné fázy? Píše sa Vám lepšie, keď ste práve spokojná, alebo Vás dopredu ženie stres alebo, dajme tomu, nejaká frustrácia? A v akej životnej fáze sa nachádzate práve teraz?
Píše sa mi najlepšie, keď som spokojná, ale – a nerada to hovorím – už som sa naučila písať za takmer akýchkoľvek životných okolností. Teraz to práve nie je ideálne, vlastne je to dosť zlé, ale… už to bolo aj horšie.
Do akej miery sa pri písaní recenzujete? Nebojíte sa niekedy, že odhalíte príliš veľa zo svojho vnútra?
Ja mám to písanie dosť pod kontrolou, takže ani nie, nebojím sa. O sebe nepíšem, keď nechcem. A že odhaľujem niečo zo svojho vnútra, to je asi normálne, myslím, že to tak je vždy v autorskej tvorbe.
Robí Vám problém písať o sexe a intímnych veciach?
Veľmi to neviem.
A ešte posledná otázka k súčasnej zvláštnej dobe. Čo Vám obdobie pandémie vzalo, a čo naopak dalo?
Musím povedať, že mi celkom vyhovuje to obmedzenie sociálnych kontaktov. Ale skôr s cudzími ľuďmi, napríklad to, že propagácia knihy teraz prebieha online alebo písomne, je super. Ale nebudem klamať, trochu mi chýba stretávanie sa s kamarátmi. Prvá vlna ešte išla, ale teraz tá druhá vlna, spolu so zimou a tmou, už je trochu náročnejšia.
Petra Soukupová (* 25. júla 1982 / spisovateľka)
Česká spisovateľka pochádza z Českej Lípy. Je držiteľkou literárnych cien Magnesia Litera 2010 v kategórii Kniha roka za prózu Zmizet. Dostala tiež Cenu Jiřího Ortena 2008 pre mladých literátov za knižku K moři. Má dcéru a dvoch bostonských teriérov.
