Na to, aká sme malá krajina, sa tu hudby deje veľa

Skupina Tata Bojs má za sebou vydanie úspešného nového albumu Jedna nula, ktorý je hneď trikrát nominovaný na hudobnú cenu Anděl. So spevákom a bubeníkom Milanom Caisom sme hovorili o novej doske, ale aj o tom, čo jej za viac ako 30 rokov existencie kapely predchádzalo.

Na českej hudobnej scéne sa pohybujete už vyše 30 rokov. Ako sa podľa Vás zmenila a zmenila sa dobrým smerom?

Zmenila sa veľmi. Pamätáme ešte doby, kedy nám na koncert prišli policajti a zobrali nám čerstvo nadobudnuté občianky. V tom čase tu tiež boli dosť iné technické podmienky na hranie, respektíve neboli skoro žiadne, ale hralo sa na to, čo bolo k dispozícii, a nikto nič neriešil. To sa ale v 90. rokoch začalo postupne meniť. Predtým bola tiež hudobná scéna dosť „vyosená“. Bol tu skrátka ten takzvane povolený mainstream a potom underground. V 90. rokoch a neskôr sa tieto dva svety dosť premiešali a vznikla kopa novej a občas aj zbytočnej hudby. Trochu to samozrejme zámerne zjednodušujem.

A ako ste sa za ten čas zmenili vy?

Myslím, že za tých viac ako tridsať rokov sme sa naučili trochu hrať na nástroje… (smiech). My sme zo začiatku mali tú drzosť ísť na pódium bez toho, aby ktokoľvek z nás svoj nástroj nejako viac ovládal. Proste nás bavilo robiť kravál a nešikovnosť sme zatieňovali vtípkami. Potom nám učaroval boom tanečnej scény a elektroniky, ale nemali sme samplery. Zlom nastal okolo roku 2000, kedy nám vyšiel album Futuretro a jeden sme si kúpili a začali sme kombinovať živé nástroje a elektronické zvuky. Myslím, že u nás vtedy nenastala zásadná zmena v tvorení hudby, ale výrazne sa zmenila jej forma a to viac-menej zostalo dodnes.

Skoro najdôležitejšie sú pre nás aj tak tie prvé reakcie od fanúšikov

Vaším najnovším prírastkom je album Jedna nula. Je to aj narážka na súčasnú situáciu, keď sa v jednotkách a nulách odohráva podstatná časť našich životov?

Album sme začali robiť ešte pred pandémiou, takže s covidom a súčasnou online dobou tematicky nič zásadne spoločné nemá. Ale digitálny svet je tu s nami už nejaký čas a čím ďalej viac sa nás dotýka. To nám prišlo všeobecne ako dosť zaujímavá téma. Musím povedať, že k tomu mám vlastne dosť ambivalentný vzťah. Na jednej strane ma digitalizácia niečím fascinuje, a na druhú ma desí. Myslím, že sa ešte máme v budúcnosti na čo tešiť. A čo sa názvu albumu týka, od začiatku sme sa hrali s tou číslovkou 10, pretože ide o desiaty album. Názov Jedna nula to obsahuje a tiež je v ňom téma kontrastu, ktorý albumom znie.

Vy ste napokon do jednotiek a núl preniesli aj svoj posledný koncert tento rok vo februári. Vnímate na online koncertovaní aj niečo, v čom je oproti tomu klasickému živému lepšie?

Lepšie by som nepovedal, ale je to stále lepšie ako nič. Nás to aspoň ako kapelu udržalo v nejakej mentálnej a hracej bdelosti, pretože sme sa stretávali na skúškach. Prípravy na online koncert nám pomohli vyrušiť tú prázdnotu a aspoň sme sa naučili hrať nové pesničky dohromady (smiech). Nakoniec to všetko klaplo nad očakávania a mali sme veľa krásnych reakcií od fanúšikov, ktorí nám zrejme tým množstvom suplovali absenciu potlesku. Bohužiaľ toto sa ale nedá opakovať každý mesiac.

So svojím novým albumom máte hneď tri nominácie na hudobné ceny Anděl. Čím si myslíte, že porotcov oslovil?

To ja vlastne nikdy neviem. Do každého albumu dávame rovnako energie a úsilia. Niekedy to zarezonuje viac a niekedy zase menej. My máme radi všetky naše albumy, to je ako s tými deťmi. Niekedy je to do určitej miery aj súhra okolností. Skoro najdôležitejšie sú pre nás aj tak tie prvé reakcie od fanúšikov. Zo začiatku sú napríklad kamaráti trochu chladnejší, tak si hovoríš, že sa to nepodarilo… a potom zase príde nejaká vlna pozitívnych reakcií. S Jedna nula to bolo vlastne od začiatku dobré. Ľudia pekne reagovali už na pesničky Zvony a Minoritní, ktoré sme hrali ešte pred vydaním na pár koncertoch. Tie tri nominácie sú k tomu všetkému taký pekný bonus.

Kto z ďalších interpretov bol tento rok Váš favorit? A je niekto, kto Vám naopak v nomináciách chýbal?

Celkovo mi tie nominácie v poslednom čase dávajú zmysel. Páči sa mi, že je cítiť snaha tej súťaži vrátiť takú tú stratenú prestíž. Je to dobre postavené na hrane medzi mainstreamom a tým, čo možno tak vidieť nie je. Na to, aká sme malá krajina, je neuveriteľné, koľko sa tu deje hudby, koľko máme cien a festivalov…

Vy osobne ste aktívny aj na poli vizuálneho umenia. Nerozmýšľate o tom, že by ste sa niekedy realizovali aj v tom pohyblivom, napríklad v nejakej filmovej tvorbe?

Ani nie, ja som študoval sochárstvo. Urobil som len jeden animovaný videoklip k pesničke Elišce z koncepčného Nanoalba. Moja réžia spočívala v tom, že som iba rozkreslil podrobný story­board a stále som dýchal animátorom na chrbát, keď oni pracovali, a stále som im do toho kecal. Myslím, že už ma nemali radi (smiech).

Milan Cais (* 25. mája 1974, muzikant a výtvarník)

Je nielen bubeník, spevák, textár a producent skupiny Tata Bojs, ale aj vizuálny umelec. Má za sebou rad výstav i vonkajších inštalácií. Kapelu Tata Bojs spoluzaložil ešte na základnej škole v roku 1988 s kamarátom Mardošom, spoločne vydali desať štúdiových albumov a doteraz získali deväť cien Anděl. Mimo to spolupracoval Milan Cais tiež s kapelou Kašpárek v rohlíku, je členom experimentálnej skupiny Svátečný pop, zložil hudbu k celovečernému bábkovému filmu Malý pán a niekoľkým divadelným predstaveniam.