Milujem smiech, ale chcem vidieť aj slzy!

Na televíznych obrazovkách ju príliš nevídame, jej láskou je divadlo. Nedávno ale urobila Chantal Poullain výnimku, keď sa dozvedela, že by si mohla zahrať v mileneckej dvojici s Pavlom Zedníčkom v seriáli Jedna rodina! Prečo je pre ňu herecký partner taký dôležitý, s kým už by na javisko nevyšla a čo jej hovoria rodičia malých maródov, pre ktorých vytvára herne v nemocniciach?

V seriáloch sa veľmi neobjavujete. Prečo?

Máte pravdu, nie som úplne seriálová herečka. Scenáre si bežne najskôr preložím do francúzštiny a potom sa ich poriadne naučím. Keď ma oslovili s ponukou na Jednu rodinu, vysvetľovala som im, že potrebujem scenár skôr, aby som sa poriadne pripravila. Som hrozne citlivá, ale už z telefonického jednania som vedela, že pôjde všetko bez problémov a v pohode. A rovnako to fungovalo aj na natáčaní. Tento seriál a tím, ktorý na ňom pracoval, ma jednoducho potešil.

Museli ste si teda celý scenár preložiť do francúzštiny?

V tomto prípade som mala poruke slovník, keby som nepochopila nejaké slová, ale s divadelnými scenármi to tak naozaj robím. Niekedy dokonca úplne sama, čo ma celkom dobre pripravuje. Pre mňa je ten jazyk aj po rokoch stále ťažký, napríklad pochopiť politiku v češtine je pre mňa katastrofa. Noviny a rozhovory pokojne prečítam a dokonca vnímam, či je to dobre napísané, ale dobrú literatúru čítam vo francúzštine.

Čo Vás okrem príjemného štábu zlákalo, že ste si v Jednej rodine zahrali?

Určite zahrať si s Pavlom Zedníčkom, poznáme sa už dlho, ale nikdy sme spolu nehrali. On je naozaj sympaťák, je otvorený a nie je s ním nikdy žiadny problém. Vždy ma rozosmeje a cítim sa s ním v bezpečí.

S niektorými partnermi by ste teda hrať nemohli?

Viete, ja nemôžem vidieť tých hercov, ktorí takzvane milujú sami seba, hrajú divadlo a čumia na seba.

Myslím, že v češtine sa tomu hovorí „samožer“.

Takým ľuďom sa už vyhýbam. Aj ja som sa samozrejme s takými, ktorí hrajú pre seba, stretla. Ale ja potrebujem, aby fungovala medzi partnermi chémia. Už nechcem robiť niečo, kde mi nie je dobre a u určitých osôb naozaj vopred vycítite, že to nebude fungovať. Na toto som citlivá, potrebujem režiséra, s ktorým si rozumiem, a partnera, s ktorým zažijem svadbu na javisku.

Chystáte niečo nové?

Hľadám hry, ktoré ma inšpirujú. Nedávno som sedela s Vilémom Dubničkom, ktorý je autorom skvelej hry Milión, kde hrá Hynek Čermák a môj syn Vladimír, zatiaľ ale nechcem o jeho nápade hovoriť, aby som to nezakríkla. Ale už teraz sa veľmi teším.

Aká divadelná hra Vás teda zaujme?

Potrebujem hlbokú tému, ale zároveň humor, najlepšie sú pre mňa tragikomédie. Ale nie také tie prvoplánové v štýle cha cha cha.

Tomu hovorím „řachandy“. Také tie hry, kedy sa povie na javisku neslušné slovo, všetci sa smejú a mne je trápne, že sedím v hľadisku.

Presne. Vy môžete povedať napríklad zadok, ale ten zadok tam musí mať význam. A práve keď je partner alebo režisér, ktorý má tendenciu k tomu chachacha skĺznuť, vždy proti tomu bojujem. Ja mám rada srandu, milujem, keď sa ľudia smejú, ale chcem vidieť zároveň aj slzy.

Viete, ja nemôžem vidieť tých hercov, ktorí takzvane milujú sami seba, hrajú divadlo a čumia na seba.

Ešte mi vadí, keď je na javisku sex a erotika podaná veľmi neotesane.

Áno, na to som tiež háklivá. Fyzický kontakt, sex alebo láska musia byť zobrazené veľmi elegantne. A aj tak je najviac sexy a príťažlivé tajomstvo.

Myslíte, že dnes už nemôžete urobiť chybu a vstúpiť do zlého projektu?

Po určitých skúsenostiach už sa mi to, myslím, stáť nemôže. Pochopila som, že než ísť do divadla úplne znechutená, tak radšej budem robiť niečo iné, napríklad predávať ryby na trhu v prístave v Marseille alebo šoférovať kamión. (smiech)

Tak to by ste pokojne mohli, veď ste už s kamiónom jazdili, nie?

(smeje sa) No áno, ale to bolo na okruhu, najskôr by som si musela urobiť papiere, pri pretekaní som ich nepotrebovala. To berte skôr s nadsádzkou, na staré kolená zmeniť brandžu a jazdiť tisíce a tisíce kilometrov by bol asi taký zvláštny život. Ja som vždy hovorila, že môžem robiť čokoľvek, ale počas covidu som zistila, že hlavne potrebujem byť v kontakte s ľuďmi. V divadle, ale aj pri spievaní šansónov chcem dávať a zároveň dostávať energiu, to je to, čo v živote naozaj nutne potrebujem.

Dobrú energiu odovzdávate aj deťom, a to vďaka nadácii Archa Chantal.

Keď som si vďaka vtedy malému synovi Vladimírovi uvedomila, že chcem, aby boli v nemocniciach herne, najskôr som na nadáciu vôbec nepomýšľala, myslela som, že jednoducho v tých nemocniciach sama pre deti niečo vytvorím. Ale nakoniec to dopadlo inak. Tento rok oslávime už tridsaťjeden rokov od založenia. Myslím, že aj v nemocniciach majú deti právo mať svoj veselý a farebný svet. Aby trošku zabudli, prečo tam prišli. Nadácia Archa Chantal pracuje na detskej psychike. Lekári mi potvrdili, že naše projekty pomáhajú aj s liečbou.

Nadácia investovala šesťdesiat miliónov korún do rôznych oddelení českých nemocníc. Máte pozitívnu odozvu od rodičov aj lekárov?

Niektoré mamičky mi hovorili, že ich deti nenávidia nemocnice, ale vďaka našim herniam na príjme, ktoré vyzerajú napríklad ako cirkus, morský svet alebo loď, sa im tam vlastne páčilo. A mám aj odozvy, keď mi hovorili ľudia z personálu: „Pani Chantal, tak teda srdečne ďakujeme! My máme voľno a naše deti sa chcú hrať v nemocničnej herni.“ (smeje sa)

Chantal Poullain (67)

Česko-francúzska herečka sa narodila v Marseille, vyštudovala divadelnú akadémiu v Ženeve, potom študovala v Anglicku. Nakoniec sa usídlila v Česku, bola manželkou Bolka Polívku, s ktorým má syna Vladimíra, tiež známeho herca. Hrá v niekoľkých divadlách, nedávno sa objavila v televíznom seriáli Jedna rodina, vystupuje so svojimi šansónmi a je zakladateľkou a prezidentkou nadácie Archa Chantal. Okrem toho je aj úspešnou spisovateľkou, jej prvotina Chantal – Život na laně je rozobraná, v týchto dňoch vydáva novinku Chantal – Život na kolotoči.