Blízkosť a humor sú teraz potrebné

Alena Doláková väčšinou na okolie pôsobí sebaistým, až drzým dojmom. V skutočnosti ale priznáva, že patrí medzi ľudí, ktorí sa asertívnemu správaniu ešte len učia. A že sebavedomie v minulosti často len hrala. Aký má úspešná česká herečka vzťah ku kolíske svetového filmu – Hollywoodu?

Čo sa Vám vybaví ako prvé, keď sa povie slovo „Hollywood“?

Tá škaredá štvrť, kam radšej moc nechodím, ale hneď potom prechádzka v kopcoch, z ktorých sa dá vidieť nápis Hollywood, a potom všetky tie nezabudnuteľné zážitky, ktoré z Los Angeles mám.

V Los Angeles ste žili skoro dva roky. Pre mňa osobne je to mesto snov. Aj keď som tam nikdy nebola, mám takú predstavu, že práve toto mesto musí človeka úplne pohltiť, nabíjať energiou, že sa v ňom jednoducho musí cítiť úplne výnimočne, až povznesene. A že tu má každý túžbu a odvahu niečo dokázať. Mýlim sa?

Máte úplnú pravdu. Slnko svieti viac než kde inde, všetci sú krásni, vyzerajú, že nemajú ani len ten najmenší problém, a často môžete vidieť luxus, ktorý pre mňa bol pred mojou cestou do L.A. nepredstaviteľný. Tienistá stránka je, že so stúpajúcou mocou a peniazmi stúpajú neduhy, ktoré tým bohatým a mocným prechádzajú. Pripadá mi to ako nepreložiteľná záležitosť, ale trúfam si povedať, že moja kniha Anna z Hollywoodu je takým mostom medzi Moravou a Amerikou a vysvetľuje svet v L. A. vtipne, s nadhľadom, ale tiež bez nejakého prikrášľovania.

Je naozaj v Amerike taký veľký tlak na to, ako herečky vyzerajú? Pociťovali ste to nejako?

Som šťastná, že už dávno neplatí, že sa herečka musí presadiť, než má dvadsaťpäť rokov, pretože potom už je stará. Je čím ďalej tým viac úžasných úloh pre ženy a nie len tie mladé naivky, čo majú ideálne film len ticho zdobiť. Som tiež rada, že je módne nemať len bielych hercov. Konečne!

Som šťastná, že už neplatí, že sa herečka musí presadiť, než má 25 rokov, pretože potom už je stará

Občas sa so znepokojením pozerám na rôzne celebrity, ktoré sa boja starnutia do tej miery, že sa nechajú preoperovať tak razantne, že si prakticky nie sú ani podobné. Dokážete si Vy predstaviť, že by ste v budúcnosti išli „pod nôž?“

Dokážem si predstaviť, že podstúpim bolesť pre krásu, robím to vlastne celý život, asi ako každá žena. Nemám extra vášeň v obrovských silikónových balónoch alebo prehnane napichaných lícach či prsiach, ale každý má zodpovednosť za svoje telo. Nech si s ním každý robí, čo uzná za vhodné. Tá verejná debata o názoroch na cudzie telá je pre mňa vlastne zbytočná.

Pôsobíte na mňa takým ráznym dojmom. Že Vám nerobí problém presadiť si svoje, povedať nie. Možno sa mýlim, ale ak nie – boli ste taká vždy, alebo ste sa asertivite museli postupne naučiť?

Ja tak pôsobím, ale niekedy je to moja obrana. Som v skutočnosti veľmi krehká a skôr som nechala ľudí, aby ma využívali, prekročili moje hranice atď. Ja som teda nevedela, čo to hranice sú a že by som nejaké mala mať. Ale tým hraným sebavedomím som asi dokázala nejako zapôsobiť. Potom som ale išla domov plakať… Teraz už sa učím byť asertívna. Aj vďaka môjmu partnerovi, ktorý moje hranice vníma, mi to ide lepšie aj inde.

Napísať knihu nie je len tak… Máte pri písaní nejaké rituály, píšete v určitú dennú dobu, dáte si pohár vína…?

Ja práve vôbec neviem, ako som tú knihu napísala! Asi som chcela o niečom tak intenzívne písať, že som nemohla prestať. Tá vnútorná motivácia je asi najlepšia. Ale áno, tiež pomáha urobiť si kafe/dať si víno, pustiť si hudbu a neodísť od stola kým nemám aspoň tri strany. Keď som mala vymedzené mesiace na písanie, chodila som písať naozaj každý deň. Tie obmedzenia a „deadlajny“ sú paradoxne fakt účinné.

V akom ďalšom filme Vás v dohľadnom čase zase uvidíme?

V Zrcadlech ve tmě. Ja o nich stále hovorím, pretože to bola tá najkúzelnejšia práca, čo som zažila. Nakrúcali sme v lete, medzi lockdownami, v štábe sme mali len jedného ostriča a osvetľovača, potom bol na pľaci režisér filmu Šimon Holý, no a inak samé ženy. Bolo to intuitívne, emotívne, a pritom všetko fungovalo. Nerada hovorím, že je nejaké pohlavie také a iné také, ale myslím, že štáb, kde je zvukárka, kameramanka a celé to vedie ultra schopná producentka je dôkazom toho, že si tú diskrimináciu žien už fakt môžeme strčiť za klobúk.

A teraz trochu k súčasnému dianiu. Ako ste na vlastnej koži pocítili vplyv tej prekliatej pandémie, ktorá sa nás nie a nie pustiť? Ako sa to osobne dotklo Vás, Vašej rodiny, Vašich priateľov…?

Vplyvy na ľudské životy nielen v mojej blízkosti sú drvivé, to je fakt. Preto sme s kolegyňou zo Zrcadel ve tmě Eliškou Soukupovou vymysleli podcast Chci to, ktorý je o duchovne, intimite a sexe. Pozývame si tam do postele, kde natáčame, ľudí, čo nás priťahujú. Blízkosť a humor sú teraz potreba a ja ako umelec môžem len dúfať, že niekoho nakopnem, aby bol chvíľu veselý. Pretože tie reči o prospešnosti izolácie a lockdownu mohli platiť fakt pred rokom, teraz už je tá izolácia krajne nezdravá.

Alena Doláková (* 17. septembra 1989, herečka)

Pochádza z Vyškova. Hrala napríklad vo filmoch Traja bratia, Dvojníci, Gangster Ka, Stratení v Mníchove, Pepík alebo v seriáloch Vodník, Kancelář Blaník alebo Já, Mattoni. Ako „Zrzka z Hollywoodu“ písala stĺpiky pre časopis Reflex a občas vystupuje ako stand-up komička. Napísala knihu Anna z Hollywooodu, kde porovnáva svoj život tam a na Morave, podľa vlastných slov bez zbytočného prikrášľovania Los Angeles. Teraz žije v Prahe so svojím priateľom.