Filmová recenzia – Modlitba pre Terezu

Ako napovedá názov, a napokon aj rovnomenná predloha ocenená Magnesiou Literou, Zápisník alkoholičky rozhodne nie je romantická selanka pre „amfiká“. Intenzívna dráma o démonoch jednej obyčajnej mladej mamičky, ktorá určite nečakala, že sa jej život môže zrútiť v priebehu niekoľkých mesiacov, však za krátke vybočenie z prázdninovej bezstarostnosti stojí.

Pre režiséra Dana Svátka nie je téma závislosti ničím novým. Pred šiestimi rokmi si ju ohmatal v tragikomédii Úsmevy smutných mužov a aj vtedy išlo o spracovanie autentických zážitkov. Autorom Zápisníka alkoholičky je pre zmenu žena: vznikol pôvodne ako blog, v ktorom sa zo svojich alkoholových strastí vypisovala Michaela Duffková, úspešná manažérka, ktorá prepadla ťažkej závislosti v čase, keď bola na materskej. Vo filme ju odzbrojujúcim spôsobom stvárnila Tereza Ramba a je to práve jej mnohovrstevnaté herectvo, čo diváka núti, aby ho sledoval, aj keď už vlastne nemôže či nechce.

Treba povedať, že Svátkov film funguje bezchybne iba tam, kde jednoducho rozpráva. Kde zabudne na barličky v podobe halucinogénnych klišé, kde sa odváži spoliehať sa výhradne na brutalitu výpovede a silu Terezinho podania. Momenty ako ten, v ktorom sa roztrasená márne snaží nabrať jogurt z téglika a pomôže až istá ruka manžela, ktorý za jej chrbtom nemo plače, momenty, v ktorých sa mieša beznádej, strach, zlosť, hanba, neha, bezbrehé zúfalstvo i sila každý deň vstať – to kvôli nim je Svátkov film silný.

Ramba dokáže byť obdivuhodným spôsobom mnohoznačná: má toľko tvárí, koľkým emóciám sa poddáva – a že ich nie je málo. Pôsobí súčasne krehko aj silácky, príťažlivo aj nechutne, bezohľadne aj zúfalo osamotene. Keď manžela i seba samú presviedča, že „je v pohode“, keď sa bojí pozrieť sa do zrkadla a verí vlastným klamstvám, keď vydesene zisťuje, že ani dieťa nie je dostatočnou motiváciou prezrieť, človek ju striedavo neznáša, odsudzuje, ľutuje, pochováva a potom zase starostlivo kriesi.

Keby sa režisér spoľahol len na svoju (nespornú!) schopnosť rozprávať a viesť hercov (všetkých), výsledok by mohol byť takmer dokonalý: dievčatá pobehujúce po lesoch v nočnej košeli ešte žiadny film nespasili a aj ten Svátkov by sa bez nich zaobišiel. Rovnako by si zaslúžili väčšiu scenáristickú starostlivosť vedľajšie postavy, na rozdiel od tej hlavnej snáď až príliš čiernobiele (obetavý manžel, zlá svokra). Melancholický tón filmu, výdatne podporovaný hudbou Jakuba Königa a kamerou Jakuba Šimůnka, však našťastie dokáže divákovo naladenie udržať v konštantnej hladine hluchým miestam navzdory, a potom už stačí len ísť s Terezou. A nebáť sa.

Zápisník alkoholičky

Hodnotenie redakce