Píše sa február 1961 a New York si len málokto dokáže predstaviť ako budúce centrum folku, ktoré vyprodukuje veľké hudobné hviezdy. Llewyn Davis jednou z nich ale nebude, aj keď tiež spieva, skladá a zháňa nahrávací kontrakt. Davis je totiž loser, typická postava filmu bratov Coenovcov.
Joel a Ethan Coenovci sú umelecky plodní a úspešní súrodenci, ich hrdinom ale väčšinou úspech uniká, často vlastným zavinením aj iróniou osudu. Spomeňte si na Seriózneho muža, ktorého existencia pripomína krutú židovskú anekdotu, lovca, ktorý si naivne vezme peniaze, čo mu nepatria v dráme Táto krajina nie je pre starých, alebo na muža, ktorý si najme béčkových kriminálnikov na únos svojej ženy vo Fargu. O flákačovi Big Lebowskim ani nehovoriac.
Zatiaľ posledný coenovský hrdina Llewyn Davis je bez peňazí, bez hudobného partnera, ktorý nedávno skočil z mosta, bez veľkých kamarátov a ešte aj bez kocúra, ktorého mal strážiť. Týždeň, ktorý s ním zažijeme, bude teda veľmi mrazivý. Zaujímavo zacyklená prehliadka sklamaní, zlyhaní a únavy ale obsahuje dosť absurdít a groteskných charakterov. A je rozprávaný ako folková balada o večnej odysei nedokonalého človeka.
Folk pred Dylanom
Film nezaznamenáva priamo obdobie boomu folkovej hudby v newyorskej Greenwich Village, ale čas tesne pred tým, než sa folku dostalo masového prijatia, objavili sa prvé hity a investície. Obdobie, kedy si len malá skupina nadšencov folkovej hudby vymieňala staré nahrávky ako tajomstvo. Moment na pomedzí zmeny, pred nástupom Boba Dylana, Paula Simona a Joni Mitchell a ďalších poetických osobností miešajúcich estetiku folku a beatnikov.
Greenwich Village bola v tej dobe naozaj „dedina“, prostredie, kde sa hudobníci navzájom poznali, hrali a spievali spolu vo Washington Square parku, prespávali u seba na gaučoch a navzájom si lámali srdce. Títo hudobníci chceli tvoriť autentickú hudbu s koreňmi vo vidieckej Amerike. Klubová scéna tej doby bola riadená tvrdou ekonomickou situáciou. Newyorské zákony o kabarete boli jedny z najprísnejších v USA a jediný dôvod, prečo kluby folkových spevákov verbovali, bolo vyhýbanie sa plateniu vysokých poplatkov za organizovanie jazzových koncertov. Klub Folk City mal vo Village ako jediný licenciu na predaj alkoholu a stal sa predlohou pre bar, v ktorom vo filme vystupuje Llewyn Davis.
Kto je inšpirovaný kým?
Llewyn Davis (Oscar Issac) pripomína Boba Dylana, jeho prespávanie na gauči u kamarátov odkazuje na Phila Ochsa, spieva ale piesne Davea Van Ronka, ktorého memoáre The Mayor of MacDougal Street bratia Coenovci využili pre načrtnutie atmosféry doby a niektorých lokácií. Rovnako ako Ronk je Llewyn dieťaťom z robotníckej rodiny, ktoré delí svoj život medzi hudbu a krátkodobé privyrábanie ako námorník.
Roland Turner (John Goodman) pripomína Doca Pomusa, židovského Newyorčana, ktorý si vyslúžil svoju slávu v 40. rokoch spevom bluesových piesní v tmavých baroch.
Bud Grossman (F. Murray Abraham) pripomína Alberta Grossmana, majiteľa chicagského folkového klubu, ktorý sa v roku 1960, kedy mal 34 rokov, presťahoval do New Yorku. Tam potom pomohol k premene Boba Dylana z osamelého gitarového poeta na veľkú rockovú hviezdu.
Mel Novikoff (Jerry Grayson) pripomína Moeho Ascha z Folkway Records. Milovník folku a ľavicový podporovateľ hnutia protest songu bol aj tvrdým a staromódnym obchodníkom. Len málo z jeho projektov dosiahlo väčšej známosti a tie potom dotoval tým, že bol notorický držgroš voči umelcom, ktorí sa predávali lepšie. K neúspešným umelcom bol zase bolestivo úprimný.
