Filmová recenzia – Na východnom fronte peklo

Najprv v Berlíne, následne na festivale Jeden svet: všade, kde sa dokument Východný front premietal, žal ovácie v stoji. Právom – ako výpoveď o vojne, ktorú cez médiá sledujeme viac ako rok, a napriek tomu o nej stále nevieme dosť, funguje skvele.

Rozhrkaná sanitka, skupina vojnových zdravotníkov zachraňuje postreleného vojaka. Cesta do nemocnice, snímaná z vnútra kabíny, pôsobí vo svojej brutálnej autenticite ako príslovečná jazda peklom. Sanitka sa rúti zničeným mestom, po rozbitých cestách a cez zátarasy. Každá zákruta sa musí hlásiť, lekári padajú a zase vstávajú, aby ťažko raneného udržali pri živote. Je to jedna z najakčnejších scén, aká kedy vznikla, napriek tomu nám príde, že minúta v nej trvá hodinu – rovnako ako zúfalým lekárom.

Aj keby sa vo filme Vitalija Manského a Jevhena Titarenka nič ďalšie neodohralo, tých pár minút z úvodu jeho legitimitu obháji. Našťastie sa v ňom odohráva dosť, aj keď častejšie mimo kamery ako pred ňou. Sugestívne zábery z frontu striedajú tie zo zázemia, zdanlivo idylického a „normálneho“, do ktorého vojna zasahuje iba prostredníctvom dialógov. Dalo by sa nimi šetriť, dlhé rozhovory a pospolitosť rodinných tabúľ zbytočne obrusujú pozornosť, kontrast s realitou vojny je však vďaka tomu pádnejší.

Svedectvá a úvahy zdravotníkov, ku ktorým sa počíta aj režisér Titarenko, zaujímavo osvetľujú povahu konfliktu, oveľa výrečnejšie sú však výjavy zo samotného frontu; a ani sa v nich nemusí bojovať. Ich aktéri, zdravotnícki dobrovoľníci vo vojenskom výstroji, prechádzajú spustošenou krajinou a stávajú sa svedkami „Dantovho Pekla“ (ako postapokalyptickú scenériu sami trefne pomenovávajú).

Opustené zákopy nepriateľa, z ktorého zbierka pozabudnutých predmetov robí človeka s príbehom. Trosky vybombardovaných panelákov slepo pozerajúcich do krajiny. Vyčerpané stádo kráv, ktoré čaká pomalá smrť v bezodnom bahne bojiska. Na Východnom fronte človeku neutkvejú slová, ale nemé obrazy zmaru, hrôz a beznádeje.

Východný front

Hodnotenie redakce