Filmová recenzia – Koniec sveta v obývačke

Nejde v ňom o nič menšie ako o záchranu sveta, pritom sa celý odohráva v zastrčenej lesnej chate, a aj tú záchranu má v thrilleri Niekto klope na dvere v rukách obyčajná rodina. Režisér M. Night Shyamalan sa pätnásť rokov od podobne ladenej Udalosti vracia k téme apokalyptickej hrozby, tentoraz však o poznanie zručnejšie.

Kritickú obec rozdelila Shyamalanova novinka už tradične na dva tábory. Jedni ju majú za definitívny dôkaz úpadku niekdajšieho veľkého talentu, druhí jasajú a hovoria o návrate „starého dobrého Shyamalana“. Pravdu nájdeme, ako to už býva, niekde v medzipriestore. Adaptácia hororovej knihy Paula Tremblaya The Cabin at the End of the World ponúka až prekvapivo hutný zážitok, musíte však vypnúť zmysel pre logiku, a hlavne sa veľmi nepýtať.

Príbeh zovretý štyrmi stenami a nepreniknuteľným lesom stavia na osvedčenom hitchcockovskom minimalizme: takmer po celý čas vystačí so siedmimi aktérmi, jednou miestnosťou a televíziou. Na jednej strane (trochu netradičná) rodina, „tatkovia“ Eric, Andrew a ich adoptívna dcérka Wen, na druhej štyria samozvaní jazdci apokalypsy (skvelý Dave Bautista). Tým ich údajné vnútorné vízie napovedali, že pred hrozbou morových rán, tsunami, požiarov a smrtiaceho vírusu môže svet spasiť iba obeť obyvateľov chaty. Hoci založením mierumilovní a „rozhodne nie homofóbni“, prinútia ich za pomoci po domácky vyrobených zbraní, aby premýšľali o tom, či im záchrana civilizácie stojí za smrť milovanej osoby; a diváka potom táto Sofiina voľba prenasleduje aj cestou z kina.

Treba povedať, že scenáristicky si Shyamalan úlohu možno až príliš uľahčil. Nezdržuje sa kontextom či osobnými motiváciami, čo je horšie, nenamáha sa ich vysvetľovať dokonca ani tým, o ktorých tu ide v prvom rade. Pritom ak máte uveriť pošahanej teórii od štyroch ozbrojených čudákov, ktorí sa vám vlámu do domu a tvrdia, že sa máte zabiť, chcelo by to aspoň čiastkové odpovede na otázku po zmysle. Nadbytočne potom naopak vyznievajú úplne banálne flashbacky zo života homosexuálnej dvojice (Ben Aldridge, Jonathan Groff), ktorej sexuálna orientácia tu funguje len ako aktualizačný prvok. Režisérsky sa však Shyamalanovi úspešne darí udržiavať napätie a hutnú atmosféru, takže aj tú otrepanú hru na „čo keby to bola pravda“ hráme ochotne až do konca. Nie, úpadok vyzerá skutočne inak.

Previous Next

Niekto klope na dvere

Hodnotenie redakce