Filmová recenzia – Mačací zázrak

Mačky neznášajú vodu, ale táto sa s ňou musí naučiť žiť: a tiež s kapybarou, lemurom, retrieverom a veľkým bielym vtákom, ktorí jej robia spoločnosť na komornej verzii Noemovej archy. Mačacia odysea je veľmi pozoruhodný a hlavne krásny animovaný film, ktorý nepodceňuje deti ani dospelých a ktorého úspešnú cestu svetom veľmi pravdepodobne zavŕši (minimálne) nominácia na Oscara.

Prvýkrát ho videlo už publikum na festivale v Cannes, následne očaril porotu aj divákov najprestížnejšej prehliadky animovanej tvorby v Annecy a potom už začal zbierať ceny ako na bežiacom páse: najlepším animovaným filmom ho zvolili americkí kritici v Los Angeles aj v New Yorku (dôležitý signál pre oscarových akademikov) a v novembri získal aj takzvaného „európskeho Oscara“.

Lotyšská snímka pritom, na rozdiel od mnohých iných potenciálnych kandidátov na filmové sošky, nekričí svoje ambície do sveta. Pôsobí pokorne a skromne, má svoj osobitý, ničomu podobný štýl a poetiku, ide proti všetkým aktuálnym zvyklostiam a trendom. Dokonca aj to svoje posolstvo, akokoľvek súčasné a zásadné, oznamuje skôr tak nejako mimochodom.

V Mačacej odysei nestretnete človeka, hoci jeho prítomnosť sa dá cítiť na každom kroku. Zvieratá, ktoré svet zatopený vodou zabývajú, tiež za celých osemdesiat minút neprehovoria ani slovo. A nie že by to vadilo, skôr naopak. Diváka to robí vnímavejšieho k filmovému jazyku, ktorý je veľmi bohatý a rafinovaný, ale nie samoúčelne – s príbehom idete bez toho, aby ste vlastne vedeli ako.

Jeho prirodzený stredobod tvorí žltooká čierna mačka Flow, ktorá si, rovnako ako iné mačky, najradšej vystačí sama, no podmienky ju donútia tento spôsob existencie prehodnotiť. Príde totiž veľká voda a ona sa (po urputnom boji, keď človeka opanúva pocit, že musí mať nie deväť, ale aspoň sto životov) ocitne na obmedzenom priestore loďky. A tam sa podľa vzoru biblickej Noemovej archy musí postupne zžiť s ďalšími zvieracími druhmi. Aby prežili, každý robí, čo vie najlepšie, a každý musí trochu ustúpiť. Čo je možno nakoniec to najdôležitejšie, čo film medzi riadkami hovorí.

K moralizovaniu sa však režisér Gints Zilbalodis neuchýli ani na sekundu, všetku pozornosť venuje napínavému príbehu. Scenár navyše pripravil bizarnému zvieraciemu spoločenstvu nejednu prekážku, takže sa celý čas čudujeme, bojíme, ale aj smejeme a dojímame. A s emóciami to lotyšský režisér vie ako málokto – aj vďaka hudbe, na ktorej spolupracoval s Rihardsom Zalupem a ktorá nás navedie vždy tým správnym smerom.

Hlavnou výhrou Mačacej odysey je však jej výtvarná stránka, v ktorej sa estetika počítačových hier prirodzene prelína s impresionistickou maľbou. Zatopený svet pritom vnímame výhradne pohľadom zvieraťa, čo mu dodáva kýžené emocionálne zafarbenie: malej mačke sa skrátka zdá všetko oveľa väčšie a neprekonateľnejšie ako človeku. Niektoré výjavy pôsobia až mysticky, iné naopak hrejivo ľudsky a dojemne, žiaden však divákovi nenadbieha, nežmýka z neho slzy a už vôbec sa nehrá na Umenie.

Čo je na novoročnom zázraku z Lotyšska možno to vôbec najlepšie: užijú si ho všetci bez rozdielu. Necieli a priori na deti, ale súčasne ich neprehliada, a rodičov neodkazuje do úlohy znudeného sprievodu. Lepší vstup do nového roka sme si nemohli priať.

Mačacia odysea

Hodnotenie FDB 70 % | Hodnotenie redakce