Filmová recenzia – Woody Allen: päťdesiaty krát a (pravdepodobne) naposledy

Pre jedných je to najlepší Allenov kúsok poslednej dekády, druhí v ňom vidia smutnú bodku za bezmála šesťdesiatročnou kariérou niekdajšej americkej legendy. S novým rokom vstupuje do kín päťdesiaty a pravdepodobne skutočne posledný film Woodyho Allena Zásah šťastím.

Premiéru na minuloročnom festivale v Benátkach sprevádzali kontroverzie. Allen, s ktorým sa vyše tridsať rokov tiahne obvinenie zo sexuálneho zneužitia nevlastnej dcéry, upadol vo svojej domovine v nemilosť. Hoci nebol nikdy právoplatne odsúdený, de facto prišiel o možnosť v Amerike tvoriť. Je tak vlastne príznačné, že jeho posledný film vznikol vo francúzskej metropole s francúzskymi hercami vo francúzštine. Hoci sa hollywoodske hviezdy Allena dlhé roky zastávali a účasť v jeho filme vnímali ako prestížnu záležitosť, s nástupom hnutia #MeToo väčšina z nich otočila. Allenovi nezostalo nič iné, než sa definitívne odstrihnúť od amerického kontinentu (kde už jeho filmy nechcú ani distribuovať) a spoľahnúť sa na lojalitu európskych fanúšikov (ktorých je stále dosť aj v rámci filmovej brandže).

Príbeh filmu, variujúceho Allenove najobľúbenejšie témy – smrť, lásku, neveru a osud – sa odohráva v patrične zromantizovanom Paríži, kde sa na lásku a šťastné náhody verí ľahšie ako inde. Stačí, aby sa na ulici stretli dvaja bývalí spolužiaci, atraktívna galeristka Fanny (Lou de Laâge) a rozlietaný spisovateľ Alain (Niels Schneider), a hneď je o čom snívať. Realita (zosobnená Fannyiným majetným a hlavne všetkého schopným manželom Jeanom) síce milencom od začiatku dôrazne pripomína, že sny sa človeku väčšinou vypomstia, lenže vysvetľujte to niekomu, kto si pravidelne kupuje žreby…

Dobrú polovicu Allenovej novinky tvoria klišé – „allenovčina“ v tej najpovrchnejšej podobe. Zadajte AI, že chcete „niečo ako od Allena“, a vypľuje vám úvodných tridsať minút jeho francúzskej telenovely. Salónna spoločnosť, salónne dialógy, krásne ženy, uhladení muži a sem-tam vtip. Žiadna zžieravá irónia, žiadna horkosť, žiadne tušené napätie – námet ako z Match Pointu, ale nikde ani stopy po emóciách, po onom podprahovom pocite osudovej nevyhnutnosti, kvôli ktorému sme sa podobne ladeného opusu z roku 2005 nemohli nabažiť.

Našťastie je tu ešte druhá časť, hravejšia a svižnejšia, s nádychom detektívky. Stačí, aby sa do veci vložili Miloš a Dragoš, resp. svokra menom Camille, ktorej predstaviteľka Valérie Lemercier má esprit Diane Keaton. Ak nám v prvej časti bolo jedno, kto s kým čo alebo prečo, v tej druhej nás osud postáv začne zaujímať. A aj keď sa nakoniec aj tak nestane nič, čo by sme nečakali, môžeme s úľavou konštatovať, že Allen snáď aj v osemdesiatich ôsmich rokoch stále vie, čo robí. Len už sa mu pri tom nechce premýšľať.

Previous Next

Zásah štěstím

Hodnotenie redakce