Filmová recenzia – Veľké dejiny z malej kuchyne

Končí sa rok 1992. V malom banskobystrickom byte sa stretáva rodina Varchalovcov, aby spolu privítali rok nový, v ktorom už nebude existovať spoločný československý štát. A máme čo sme chceli, celovečerný debut Michala Kunesa Kováča, pripomína noc, kedy sa písali „veľké“ dejiny, ale sústredí sa na tie „malé“, žité v stiesnených kuchynkách a ošarpaných obývačkách.

Varchalovci sú typická česko-slovenská rodina, ktorá si nevedela predstaviť ani život „s pomlčkou“, nieto ešte so závorami medzi národmi, ktoré sa donedávna nazývali bratmi. Delenie niekdajšieho Československa, tému, ktorá by sama vystačila na film, však Kováč používa prekvapivo iba ako kulisu. To, čo sa pri borovičke a kapustnici rieši najdramatickejšie, sú jazvy oveľa staršie a hlbšie: ukáže sa totiž, že hlava rodiny, dovtedy bezúhonný a oddaný manžel a otec troch detí, spolupracoval s ŠtB.

Kováčov film, na debut až prekvapivo vyspelý a uvedomelý, devalvuje množstvo drobných, no rušivých skratiek, nelogickostí a klišé. Scenár z pera troch autorov (Tomáš Dušička, Maroš Hečko a David Cormican) navyše opisuje udalosti značne predvídateľne. Napriek tomu disponuje atmosférou, ktorá človeka sugestívne vracia do pocitov a myšlienok dávno milosrdne zahmlených a súčasne im dokáže dávať dnešný kontext.

Keď sa rodina, náhle a nečakane postavená pred bolestné fakty, musí vysporiadať s dilemou, či odsúdiť, alebo odpustiť, človeku dôjde, že naozaj nič na svete nie je čiernobiele, dokonca ani to, čo sa čiernobielym zdá byť. Že voľba medzi dobrom a zlom často v skutočnosti býva skôr voľbou medzi dvoma zlami. A že keď sa niečo rozpadá či rúca, zostáva väčšinou ešte stále dosť toho, o čo sa dá oprieť.

Keď mal film natočený v slovensko-kanadskej koprodukcii na jeseň premiéru, často sa o ňom hovorilo ako o slovenských Pelíškoch. Tými nie je už len preto, že s kombináciou humoru a drámy pracuje o poznanie ťažkopádnejšie. Napriek tomu má podobnú náladu, vizuálne poňatie a v neposlednom rade aj obsadenie: hlavnú partnerskú dvojicu totiž stvárnil Bolek Polívka a Eva Holubová. To oni film ťahajú, to oni mu dodávajú dynamiku, ktorá dáva zabudnúť, že vlastne vôbec nie je dokonalý.

České farby háji ešte Jan Budař ako prizvaný partner jedného z potomkov, bohužiaľ práve jemu velí scenár hojne poučovať (z pozície vysokoškolského profesora vysvetľuje niektoré dejinné motívy), a to jeho výkon značne poškodzuje. Väčšina zúčastnených hercov na čele s dojemne strápeným „zradcom“ Adym Hajdu a Annou Šiškovou v úlohe ranenej, ale obdivuhodne pevnej manželky, však dokáže diváka pre svoj príbeh získať. Čo viac, udržia jeho pozornosť, aj keď za celý ten čas nevytiahnu päty z bytu. A hoci sa nakoniec príbeh uzatvára snáď až príliš zjednodušene, niečím sa nás dokáže dotknúť. A to sa počíta.

Previous Next

A mame čo sme chceli

Hodnotenie redakce