Filmová recenzia – Sila matky

České malomesto, ukrajinská hlavná hrdinka a slovenský režisér: pôsobí to prekombinovane, v skutočnosti je však Obeť, celovečerný debut Michala Blaška, vzácne čistou výpoveďou o našom svete.

Meno slovenského filmára nie je tuzemskému divákovi neznáme. Blaško stojí za realizáciou úspešnej minisérie Podezření a spolupracoval aj na tretej sérii Prípadov 1. oddelenia. V oboch preukázal mimoriadnu režisérsku zdatnosť, a tak vlastne neprekvapí, že si jeho novinku vybrali do programu festivaly v Benátkach a Toronte, a že ju Slováci posielajú do boja o Oscara.

Obeť vznikala v slovensko-česko-nemeckej koprodukcii a hoci formálne umiestnili tvorcovia jej dej k nám, mohol by sa odohrávať kdekoľvek. Téma relativizácie viny či latentného rasizmu, ako aj príbeh matky obhajujúcej svoje dieťa za hranicu pravdy, to všetko robí z Blaškovho filmu projekt univerzálne európsky, nie iba lokálny. Za hranice miesta vzniku ide navyše aj formálne – spôsobom rozprávania, sústredeným na „človeka z okraja“ a jeho bezútešný mikrokozmos, pripomína tvorbu bardov sociálno-kritickej kinematografie, bratov Dardennovcov.

Stredobodom diania je tu Irina (Vita Smačeljuk), štyridsaťročná Ukrajinka usilujúca o české občianstvo, ktorej syn Igor skončí pomlátený v nemocnici. Ten jej najprv tvrdí, že sa stal obeťou prepadnutia a polícia obviní rómskych výrastkov. Prípadu sa okamžite chytia miestni politickí aktivisti. Až keď kauzu začnú riešiť médiá a ustaraná matka získa kredit bojovníčky za spravodlivosť, prizná sa syn ku klamstvu a postaví ju pred dilemu, či je viac svedomie, alebo synova budúcnosť a spoločenský kredit.

Treba povedať, že Obeť má veľkú oporu v talente Vity Smačeljuk, ktorej tvár je nepreniknuteľná a charizma magnetizujúca. Kamera sa väčšinu času sústredí len na ňu, vlastne neexistuje scéna, v ktorej by nefigurovala. Film však funguje aj zásluhou výrazovej vecnosti, ktorá dokáže prirodzene prelínať intímnu a spoločenskú rovinu. Kde by iní skĺzli k plagátu (obzvlášť keď dôjde na politiku, príležitostí je až-až), zostáva Blaško osobný a naliehavý tak akurát. Čo sa dá pri debute považovať skoro za zázrak.

Previous Next

Obeť

Hodnotenie redakce