Filmová recenzia – Rodinná záležitosť

Jeden by myslel, že o figúre tak spoločensky exponovanej, ako je Karel Schwarzenberg, už snáď ani nemôže byť povedané nič nové. A predsa je dokument Můj otec, kníže v mnohom objavný a prekvapivý.

Mohol to byť pomník, ale nie je. Objektivitu filmu, ktorý sa nebojí byť osobnejší, než je jeho titulnému hrdinovi príjemné, pritom paradoxne zaisťuje hlas osoby, od ktorej by sme to čakali najmenej. Jedného z najvýraznejších ponovembrových politikov spovedá jeho vlastná dcéra, režisérka a scenáristka Lila Schwarzenberg, a robí to s dôrazom a urputnosťou, ktorá nepozná zľutovanie. Dokonca ani voči svojej osobe nie – za každou jej otázkou stojí nejaký spoločný príbeh či jazva.

„Šialene som sa ho bála.“ – „Je pre mňa veľmi ťažké s ním byť. Vlastne sa kontaktu s ním vyhýbam.“ Aj také vety padnú v dokumente, ktorý pôvodne zamýšľala ako portrét otca, aby sa z neho postupne stal portrét vzťahu. Portrét pre aktérov boľavý aj oslobodzujúci, úprimný, intímny aj univerzálny.

Hoci ide do veľkej miery o film-terapiu, nechýbajú ani informácie o Schwarzenbergovej politickej mimoriadnosti (nie náhodou ho uvádza prejav z roku 2014, v ktorom exminister zahraničia predpovedal ukrajinskú inváziu). Prítomné sú fakty pre hltačov dejepisných kuriozít, reflexia núteného odchodu do zahraničia, spomienky na Havla a nežnú revolúciu, ale aj zjavne stále citlivé témy schwarzenberských škandálov a tragédií.

Ona sa vracia k svojej drogovej závislosti, on k obdobiu ťažkých depresií. Ona sugestívne vyrozpráva osudovú nehodu svojej matky („A otec zmizol, to si treba priznať.“), jeho dojme pohľad na fotografiu nemanželského syna, s ktorým ho spája bližší vzťah ako s deťmi biologickými. „Obdivujem ho, ale zároveň je to pre mňa záhada. Prečo mu to funguje s ním, ale s ostatnými dvomi deťmi nie?“ pýta sa Lila, ktorú vypočúva spolurežisér a scenárista Lukas Sturm.

Práve komplikovanosť vzťahu Lila–Karel, ona zvláštna kombinácia neohrabanej rezervovanosti, ostychu a strachu, prestupuje celým filmom a odlišuje ho od ďalších podobných. K najsilnejším pritom nepatria osobné výpovede, ale chvíle, v ktorých sa mlčí. Bezradne, zranene, horko. Otec a dcéra, ktorí sa spolu nikdy nenaučili byť. Ani pred kamerou.

Previous Next

Můj otec, kníže

Hodnotenie FDB 80 % | Hodnotenie redakce